280. Dar, ktorý dáme zajtrajšku

Ako, ach, ako sa nemilujúcemu a nemysliacemu vesmíru podarilo vypľuť mysle, ktoré sú schopné lásky?

"To nie je žiadne tajomstvo," poviete, "je to iba vec prirodzeného výberu."

Ale prirodzený výber je krutý, krvavý, a príšerne hlúpy. Ešte aj keď na povrchu vecí biologické organizmy priamo nebojujú jeden proti druhému - netrhajú jeden druhého priamo pazúrmi - stále je tam medzi génmi hlbšia súťaž. Genetická informácia sa vytvára, keď gény zvyšujú svoju relatívnu frekvenciu v nasledujúcej generácii - "genetickej spôsobilosti" záleží nie na tom, koľko máte detí, ale či máte detí viac než ostatní. Je celkom možné, aby sa druh vyvinul k vyhynutiu, ak víťazné gény hrajú hry so záporným súčtom.

Ako, ach, ako mohol takýto proces vytvoriť bytosti schopné lásky?

"To nie je tajomstvo," poviete, "vo svete nikdy neexistujú tajomstvá; tajomnosť je vlastnosťou otázok, nie odpovedí. Deti majú s matkou spoločné gény, preto matka svoje deti miluje."

Ale niekedy matky adoptujú deti, a aj tak ich milujú. A matky milujú svoje deti kvôli nim samým, nie kvôli ich génom.

"To nie je tajomstvo," poviete, "Jednotlivé organizmy sú vykonávatelia adaptácií, nie maximalizátori spôsobilosti. Evolučná psychológia neznamená vedomé maximalizovanie spôsobilosti - počas väčšiny ľudských dejín sme ani nevedeli, že gény existujú. Nepočítali sme účinky našich činov na genetickú spôsobilosť vedome, dokonca ani podvedome."

Ale ľudské bytosti tvoria priateľstvá dokonca aj s nepríbuznými: ako, ach, ako je to možné?

"To nie je tajomstvo, pretože lovci-zberači často hrali opakované Väzenské dilemy, na ktoré riešením je vzájomný altruizmus. Niekedy tým najnebezpečnejším človekom v celom kmeni nie je ten najsilnejší, najkrajší, dokonca ani najbystrejší, ale ten, kto má najviac spojencov."

Napriek tomu, nie všetci kamaráti sú kamarátmi iba do dobrého počasia; máme pojem skutočného priateľstva - a niektorí ľudia pre svojich priateľov obetovali život. Nemá azda takáto oddanosť sklon odstrániť sa z genofondu?

"Sám si to povedal: máme pojem skutočného priateľstva a kamarátstva do dobrého počasia. Vieme rozoznať, alebo skúšame rozoznať, rozdiel medzi niekým, kto nás považuje za vzácneho spojenca, a niekým, kto vykonáva adaptáciu kamarátstva. Nemáme skutočné priateľstvo s niekým, o kom si nemyslíme, že je skutočným priateľom voči nám - a niekto, kto má veľa skutočných priateľov, je hrozivejší než niekto, kto má veľa kamarátov do pekného počasia."

A Mohandas Gándhí, ktorý naozaj nastavil druhé líce? Tí, ktorí sa snažia slúžiť celému ľudstvu, či už im ľudstvo na oplátku poslúži alebo nie?

"To je možno omnoho zložitejší príbeh. Ľudia nie sú iba spoločenské živočíchy. Sme aj politické živočíchy, ktoré pomocou jazyka debatujú o pravidlách v adaptívnych kontextoch kmeňa. Niekedy ten najhrozivejší človek nie je ten najsilnejší, ale ten, kto vie najšikovnejšie argumentovať, že pravidlá, ktoré chce on, zodpovedajú tomu, čo chcú ostatní."

Ehm... toto nevysvetľuje Gándhího, alebo mi niečo uniklo?

"Pointa je, že máme schopnosť argumentovať o tom: 'Čo by sa malo urobiť?' ako o návrhu - dokážeme tvoriť takéto argumenty a reagovať na takéto argumenty, a bez toho by nemohla existovať politika."

Dobre, ale čo Gándhí?

"Veril istým komplikovaným návrhom ohľadom: 'Čo by sa malo urobiť?' a urobil to."

Toto znie, že by sa tým dalo vysvetliť hocijaké ľudské správanie.

"Keby sme sledovali naspäť reťaz kauzality cez všetky argumenty, obsahovala by: morálnu architektúru, ktorá má schopnosť argumentovať za všeobecné abstraktné morálne návrhy ako: 'Čo by sa malo urobiť ľuďom?', odvolávať sa na zabudované intuície ako je spravodlivosť, pojem povinnosti, vyhýbanie sa bolesti + súcit; niečo ako uprednostňovanie jednoduchých morálnych návrhov; a konečným výsledkom tohto všetkého, plus azda aj efektov memetického výberu, bolo: 'Nemal by si ubližovať ľuďom' v úplnej všeobecnosti..."

A takto vznikol Gándhí?

"Pokiaľ si nemyslíš, že to bolo kúzlo, musí to nejako zapadať do zákonitého kauzálneho vývoja vesmíru."

No... iste by som nepredpokladal kúzlo, pod nijakým názvom.

"Dobre."

Ale predsa... nevyzerá to trochu... úžasne... že stovky miliónov rokov turnajov smrti evolúcie dokázali vypľuť matky a otcov, sestry a bratov, manželov a manželky, spoľahlivých priateľov a čestných nepriateľov, skutočných altruistov a strážcov káuz, dokonca umelcov obetujúcich sa pre svoje umenie, všetkých praktizujúcich tak veľa druhov lásky? Voči toľkým iným veciam než gény? Robia svoju časť, aby bol ich svet menej hnusný, niečo iné okrem mora krvi a násilia a nezmyselného replikovania?

"Tvrdíš, že ťa to prekvapuje? Ak áno, zamysli sa nad svojím základným modelom, pretože ťa doviedol k prekvapeniu zo skutočného stavu vecí. Od samotného začiatku sa nestala jediná nezvyčajná vec."

Ale ako by toto nebolo prekvapivé?

"Naznačuješ azda, že nejaká postava stála v tieni za kulisami a riadila evolúciu?"

Sakra, nie. Ale...

"Pretože keby si to naznačoval, musel by som sa opýtať, ako sa táto postava v tieni pôvodne rozhodla, že láska je žiadúcim výsledkom evolúcie. Musel by som sa opýtať, kde táto postava dostala preferencie, ktoré zahŕňajú veci ako láska, priateľstvo, vernosť, spravodlivosť, česť, romantika, a tak ďalej. V evolučnej psychológii môžeme vidieť, ako vznikli tieto konkrétne výsledky - ako boli v prvom rade vytvorené tieto konkrétne ciele a nie iné. Môžeš to nazývať 'prekvapujúce', ak chceš. Ale ak naozaj rozumieš evolučnej psychológii, môžeš vidieť, ako rodičovská láska a romantika a česť, a dokonca skutočný altruizmus a morálne argumenty nesú konkrétnu pečať dizajnu prirodzeného výberu v konkrétnych adaptívnych kontextoch lovcov-zberačov zo savany. Ak teda bola nejaká postava v tieni, ona sama sa musela vyvinúť - a to odstraňuje celý dôvod, prečo ju predpokladať."

Ja nepredpokladám postavu v tieni! Iba sa pýtam, ako mohli ľudia skončiť takto pekne.

"Pekne! Pozeral si sa v poslednom čase na túto planétu? Máme aj všetky tie ostatné emócie, ktoré sa tiež vyvinuli - ktoré by ti povedali veľmi jasne, že sme sa vyvinuli, keby si o tom začal pochybovať. Ľudia nie sú vždy milí."

Sme čertovsky milší než ten proces, ktorý nás vytvoril, ktorý necháva slony vyhladovať na smrť, keď im vypadajú zuby, a nezbaví bolesti gazelu ani keď leží a umiera a teda je už evolúcii tak či onak nepotrebná. Netreba veľa na to byť milší než evolúcia. Mať teoretickú schopnosť urobiť jediné gesto milosrdenstva, cítiť jediný záchvev súcitu, už znamená byť milší než evolúcia.

Ako mohla evolúcia, ktorá je sama taká necitlivá, vytvoriť mysle na tak kvalitatívne vyššej morálnej úrovni než je ona sama? Ako mohla evolúcia, ktorá je taká hnusná, skončiť urobením niečoho tak krásneho?

"Krásneho, hovoríš? Bachova Malá fúga v G mol môže byť krásna, ale zvukové vlny, ako cestujú vzduchom, nie sú označené malými značkami, ktoré by udávali ich krásu. Ak chceš nájsť výslovne zakódovanú správu o tom, nakoľko je táto fúga krásna, musíš sa pozrieť na ľudský mozog - nikde inde vo vesmíre ju nenájdeš. Takýto úsudok nenájdeš ani v moriach ani na horách: nie sú to mysle, nevedia myslieť."

Azda je to tak. Napriek tomu nám evolúcia naozaj dala schopnosť obdivovať krásu kvetov. To stále vyzerá, že si vyžaduje hlbšiu odpoveď.

"Nevidíš kruhovosť svojej otázky? Keby krása bola nejaké veľké svetlo na oblohe, ktoré žiari odinakiaľ než z ľudí, potom by tvoja otázka mohla dávať zmysel - hoci by stále bola otázka, ako ľudia začali vnímať toto svetlo. Vyvinuli ste sa s psychológiou inou ako je evolúcia: Evolúcia nemá nič také ako je inteligencia alebo presnosť potrebná na presné zopakovanie svojho systému cieľov. Pri vypľutí prvej skutočnej mysle sa jednoduché kritérium spôsobilosti evolúcie rozbilo na tisíc hodnôt. Vyvinuli ste sa s psychológiou, ktorá pripisuje úžitok veciam, o ktoré sa evolúcia nestará, ako je ľudský život a šťastie. A potom sa obzriete a poviete: 'Aké podivuhodné, že necitlivá evolúcia vytvorila mysle, ktorým záleží na cítiacom živote!' Takže vaše veľké čudovanie a žasnutie, ktoré vyzerá ako príliš veľká náhoda, v skutočnosti nie je žiadna náhoda."

Ale aj tak je stále úžasné, že na svete vznikla práve táto konkrétna slučka, a nie nejaká iná.

Že oslavujeme veci ako láska a nie nenávisť, krása a nie škaredosť.

"Myslím, že ma tu nepočúvaš. To vám pripadá prirodzené uprednostňovať krásu a altruizmus ako špeciálne, ako žiadúce, pretože si ich vysoko ceníte; a nevnímate to ako nezvyčajný fakt o vás samotných, lebo rovnako to má veľa vašich priateľov. Preto očakávate, že aj duch dokonalej prázdnoty by si cenil život a šťastie - a potom, z tohto pohľadu mimo skutočnosť, by sa naozaj bola stala veľká náhoda."

Ale veď môžeš vytvoriť argumenty o dôležitosti krásy a altruizmu z prvotných princípov - že nás náš zmysel pre estetiku vedie k vytváraniu novej zložitosti, namiesto opakovania tých istých vecí dokola a dokola; a že altruizmus je dôležitý, lebo nás vyvádza zo seba samých, dáva nášmu životu vyšší zmysel než je číre zvieracie sebectvo.

"Ach, a tento argument by pohol dokonca aj duchom dokonalej prázdnoty - lebo už si sa odvolal na trochu odlišné hodnoty? To nie sú prvotné princípy, sú to len iné princípy. Hoci si prevzal pompézny filozofický tón, stále neexistujú žiadne všeobecne presvedčivé argumenty. Jediné, čo si urobil, bolo odovzdanie rekurzívnej mince."

Nemyslíš si, že sme sa nejako vyvinuli, aby sme dosiahli niečo, čo je mimo...

"Načo je dobré predpokladať niečo mimo? Prečo by sme mali tejto veci mimo venovať viac pozornosti než našej existencii ako ľudí? Ako mení tvoju osobnú zodpovednosť, keď povieš, že si iba poslúchal príkazy nejakej veci mimo? A stále by si sa musel vyvinúť, aby si nechal túto vec mimo, a nie niečo iné, ovládať tvoje činy. Bola by to príliš veľká náhoda."

Príliš veľká náhoda?

"Kvet je krásny, hovoríš. Myslíš si, že za touto krásou nie je žiaden príbeh, alebo že veda tento príbeh nepozná? Peľ z kvetov prenášajú včely, takže sa kvety sexuálnym výberom vyvinuli tak, aby priťahovali včely - zhodou okolností napodobňovaním niektorých rozmnožovacích signálov včiel; vzory kvetov by vyzerali omnoho zložitejšie, keby si videl ultrafialovú. Zdravé kvety sú signálom úrodnej zeme, v ktorej pravdepodobne rastie ovocie a iné poklady, a pravdepodobne je tam aj korisť; je teda také čudné, že sa ľudia vyvinuli, aby sa im páčili kvety? Ale aby existovalo nejaké veľké svetlo napísané v samotných hviezdach - tých veľkých nemysliacich guliach horiaceho vodíka - ktoré by tiež hovorilo, že kvety sú krásne, to už by bola príliš veľká náhoda."

Takže si vyvrátil krásu kvetov?

"Nie, vysvetlil som ju. Samozrejme, že existuje príbeh za krásou kvetov a faktom, že ich považujeme za krásne. Za usporiadanými udalosťami sa nachádzajú usporiadané príbehy; a čo nemá žiaden príbeh, to je produktom náhodného šumu, čo nie je o nič lepšie. Ak sa nedokážeš tešiť z vecí, ktoré majú za sebou príbeh, potom bude tvoj život prázdny. Nemyslím si, že mám z kvetov menšiu radosť než ty; možno väčšiu, pretože sa teším aj z toho príbehu."

Možno, ako hovoríš, to nie je prekvapenie z kauzálneho hľadiska - narušenie fyzikálneho poriadku vesmíru. Ale stále mi pripadá, že pri tomto stvorení ľudí evolúciou sa stalo niečo, čo je vzácne a obdivuhodné a úžasné. Ak to nemôžeme označiť za fyzikálny zázrak, označme to za morálny zázrak.

"Pretože je to zázrak iba z pohľadu morálky, ktorá tak vznikla, čím sa vyvrátili všetky tie domnelé náhody z čisto kauzálneho a fyzikálneho pohľadu?"

No... asi by si tie slová mohol vysvetliť takto, áno. Myslel som tým len, že niečo je mimoriadne prekvapujúce a úžasné na úrovni morálky, hoci to nie je prekvapujúce na úrovni fyziky.

"Myslím, že to som povedal."

Ale aj tak sa mi zdá, že zo svojho vlastného pohľadu, niečo z toho úžasu odvádzaš preč.

"Potom máš problém tešiť sa z púhej skutočnosti. Láska musela nejako začať. Musela niekde vstúpiť do vesmíru. Je to ako pýtať sa, ako vznikol samotný život - a hoci ty si narodil zo svojho otca a matky, a oni zase vznikli zo svojich živých rodičov, ak sa vrátiš ďaleko a ďaleko a ďaleko naspäť, nakoniec prídeš k replikátoru, ktorý vznikol čírou náhodou - k hranici medzi životom a neživotom. Tak je to aj s láskou."

Zložitý vzor musí byť vysvetlený príčinou, ktorá ešte nie je týmto zložitým vzorom. Musí byť vysvetlená nielen tá udalosť, ale aj jej skutočný tvar a podoba. Aby láska po prvýkrát vstúpila do Času, musela prísť z niečoho, čo nie je láska; keby toto nebolo možné, potom by láska nemohla existovať.

Rovnako ako život samotný vyžadoval, aby prvý replikátor vznikol náhodou - bez rodičov, ale aj tak zapríčinený: ďaleko, ďaleko späť v kauzálnej reťazi, ktorá viedla k tebe: pred 3,85 miliardami rokov, v nejakom malom prílivovom jazierku.

Možno sa deti vašich detí budú pýtať, ako je možné, že sú schopné lásky.

A ich rodičia povedia: Pretože my, ktorí milujeme, sme vás stvorili, aby ste milovali.

A deti vašich detí sa budú pýtať: Ale ako je možné, že vy milujete?

A ich rodičia odpovedia: Pretože naši vlastní rodičia, ktorí tiež milovali, nás stvorili, aby sme tiež milovali.

Potom sa deti vašich detí opýtajú: Ale kde sa to celé začalo? Kde končí táto rekurzia?

A ich rodičia povedia: Kde bolo, tam bolo, veľmi dávno a veľmi ďaleko, pred dávnymi vekmi, existovali inteligentné bytosti, ktoré samotné neboli inteligentne nadizajnované. Kde bolo, tam bolo, existovali milujúce tvory vytvorené niečím, čo nemilovalo. Kde bolo, tam bolo, keď celá civilizácia bola v jedinej galaxii a na jedinej hviezde: a na jedinej planéte, na mieste zvanom Zem.

Dávno a ďaleko, pred dávnymi vekmi.