131. Cudzí boh

"Evolučná teória má jednu zvláštnu vlastnosť," povedal Jacques Monod, "každý si myslí, že jej rozumie."

Keď sa človek pozerá na svet prírody, tisíckrát vidí účel. Zajačie nohy, vytvorené a prispôsobené na beh; líščie čeľuste, vytvorené a prispôsobené na trhanie. Ale to, čo vidíte, nie je presne to, čo tam je...

V časoch pred Darwinom bola príčina všetkej tejto zdanlivej účelnosti pre vedu veľmi veľkou záhadou. Zástancovia Boha hovorili: "urobil to Boh", pretože vždy, keď ste vo vete použili slovo "Boh", dostali ste 50 kladných bodov. Ale možno teraz nie som férový. V časoch pred Darwinom to vyzeralo ako omnoho rozumnejšia hypotéza. Ak nájdete v púšti hodinky, povedal William Paley, dokážete odvodiť existenciu hodinára.

Keď sa však pozriete na všetku túto napohľad účelnosť v prírode, namiesto vyberania si príkladov, ktoré sa vám hodia, začnete si všímať veci, ktoré nezapadajú do židovsko-kresťanského konceptu dobrotivého Boha. Líšky vyzerajú dobre navrhnuté, aby chytali zajace. Zajace vyzerajú dobre navrhnuté, aby unikali líškam. Vari mal Stvoriteľ problém rozhodnúť sa, čo vlastne chce?

Keď navrhujem hriankovač, nenavrhujem jednu časť, ktorá sa pokúša dostať elektrinu do cievky a druhú časť, ktorá sa pokúša zabrániť elektrine dostať sa do cievky. To by bolo plytvanie úsilím. Kto navrhol ekosystém s jeho lovcami a korisťami, vírusmi a baktériami? Ešte aj kaktus, o ktorom si možno myslíte, že je dobre navrhnutý, aby poskytoval vodnatú dužinu púštnym zvieratám, je pokrytý nepohodlnými pichliačmi.

Ekosystém by dával omnoho viac zmyslu, keby ho nevytvoril jeden Niekto, ale skôr horda božstiev - povedzme hinduistických alebo šintoistických. To by ľahko vysvetlilo aj všadeprítomnú účelnosť aj všadeprítomný konflikt: konalo tu viac božstiev, občas s rozdielnym zámerom. Aj líška aj zajac sú navrhnuté, ale rôznymi súperiacimi božstvami. Ktovie, či si niekto všimol túto napohľad skvelú indíciu v prospech hinduizmu oproti kresťanstvu. Pravdepodobne nie.

Podobne, židovsko-kresťanský Boh je údajne láskavý - no, svojím spôsobom. A predsa mnohé z účelov prírody vyzerajú priam kruto. Darwin mal podozrenie, že Stvoriteľ nie je štandardný, keď študoval osu Ichneumon, ktorá uštipnutím paralyzuje svoju obeť, a tú potom zaživa zožerú jej larvy: "Nedokážem uveriť," napísal Darwin, "že by láskavý a všemocný Boh mohol navrhnúť Ichneumonidae s výslovným úmyslom, aby sa kŕmili žijúcimi telami húseníc, alebo mačky, aby sa hrali s myšami."

Dnes už všetci poznáme pointu: Skrátka poviete: "evolúcia".

Obávam sa, že takto niektorí ľudia prijímajú "vedecké" vysvetlenie, ako čarovnú továreň prírody na účelnosť. Už som spomínal prípad Storm z filmu X-Men, ktorá v jednej mutácii získa schopnosť vrhať blesky. Prečo? No, lebo existuje taká vec, ktorá sa volá "evolúcia" a tá nejako do prírody napumpuje veľa účelnosti, a tieto zmeny sa dejú cez "mutácie". Takže ak Storm dostane naozaj veľkú mutáciu, môže sa zmeniť tak, že hádže blesky. Super obľúbeným zdrojom je rádioaktivita: žiarenie spôsobuje mutácie, takže silnejšie žiarenie spôsobí silnejšie mutácie. To je logické.

Lenže evolúcia nedovoľuje do prírody preniknúť len tak hocijakému druhu účelnosti. To je to, čo robí evolúciu úspešnou empirickou hypotézou. Keby evolúcia dokázala vysvetliť aj hriankovač, nielen strom, bola by bezcenná. Evolučná teória je viac než len ukazovanie prstom na prírodu a hovorenie: "Teraz je dovolený účel" alebo "Urobila to evolúcia!" Sila teórie nie je v tom, čo dovoľuje, ale v tom, čo zakazuje; ak dokážete vymyslieť rovnako presvedčivé vysvetlenie pre každý výsledok, máte nulové vedomosti.

"Mnohí nebiológovia," všimol si George Williams, "si myslia, že to pre ich dobro rastú štrkáčom na konci chvosta štrkadlá." Bzzz! Takýto druh účelnosti nie je dovolený. Evolúcia nefunguje tak, že sa náhodne objavujú záblesky účelnosti - jeden živočíšny druh sa zmení v prospech náhodného adresáta.

Evolúciu poháňa systematická korelácia medzi rôznymi spôsobmi ako rôzne gény vytvárajú organizmy a koľko kópií týchto génov sa dostane do ďalšej generácie. Aby štrkáčom narástli štrkadlá, musia byť gény na rast čoraz zložitejších štrkadiel stále častejšie v každej nasledujúcej generácii.

Neexistuje víla Evolúcia, ktorá sa pozrie na súčasný stav prírody, rozhodne sa, čo by bol "dobrý nápad" a vyberie si, že zvýši frekvenciu génov pre stavbu štrkadiel.

Obávam sa, že na tomto mieste sa veľa ľudí v evolučnej biológii zasekne. Rozumejú, že "užitočné" gény sa stávajú častejšími, ale slovo "užitočné" im dovolí vsunúť akýkoľvek účel. Nemyslia si, že by existovala víla Evolúcia, ale predsa sa pýtajú, ktoré gény sú "užitočné", akoby gény štrkáčov mohli byť "užitočné" nie-štrkáčom.

Základ je uvedomiť si, že víla Evolúcia neexistuje. Neexistuje vonkajšia sila, ktorý by rozhodovala, ktoré gény treba propagovať. Všetko, čo sa stane, sa stane kvôli týmto génom samotným.

Gény na stavbu (čoraz lepších) štrkadiel sa museli nejako stať stále častejšími v genofonde štrkáčov kvôli štrkadlám. V tomto prípade pravdepodobne preto, lebo štrkáče s lepšími štrkadlami častejšie prežili - namiesto aby sa úspešnejšie rozmnožovali, alebo mali bratov, ktorí sa úspešnejšie rozmnožujú, atď.

Možno si dravce dávajú pozor na štrkadlá a tak nestúpia na hada. Alebo možno štrkadlo odvádza pozornosť od hadovej hlavy. (Ako naznačuje George Williams: "Výsledok boja medzi psom a zmijou výrazne závisí na tom, či pes pôvodne schmatol zmiju za hlavu alebo za chvost.")

Ale to je len hadie štrkadlo. Existujú aj zložitejšie spôsoby, ako môže gén spôsobiť, že sa jeho kópie stanú v nasledujúcej generácii častejšími. Váš brat alebo sestra má s vami spoločnú polovicu génov. Gén, ktorý obetuje jednu jednotku prostriedkov, aby tak poskytol tri jednotky prostriedkov bratovi, môže pomáhať niektorým svojim kópiám tým, že obetuje jeden z jeho zostrojených organizmov.

Pointa je, že to účinok génu musí spôsobiť, že sa kópie tohto génu stanú častejšími v nasledujúcej generácii. Neexistuje žiadna víla Evolúcia, ktorá by zasahovala zvonka. Neexistuje nič, čo sa rozhoduje, že niektoré gény sú "užitočné" a preto by sa ich frekvencia mala zvýšiť. Je to iba príčina a následok, začínajúc od samotných génov.

Toto vysvetľuje čudnú konfliktnú účelnosť v prírode a jej častú krutosť. Vysvetľuje to ešte lepšie než horda šintoistických božstiev.

Prečo je toľko častí prírody vo vojne s inými časťami prírody? Pretože neexistuje jedna Evolúcia, ktorá by riadila celý tento proces. Existuje toľko rôznych "evolúcií", koľko je reprodukujúcich sa populácií. Zajačie gény sa stávajú častejšími alebo zriedkavejšími v zajačích populáciách. Líščie gény sa stávajú častejšími alebo zriedkavejšími v líščích populáciách. Líščie gény vytvárajúce líšky, ktoré chytajú zajace, umiestnia viac svojich kópií do nasledujúcej generácie. Zajačie gény vytvárajúce zajace, ktoré ujdú líškam, budú prirodzene častejšie v nasledujúcej generácii zajacov. Preto slovné spojenie: "prirodzený výber".

Prečo je príroda krutá? Vy ako človek sa môžete pozrieť na osu Ichneumon a rozhodnúť sa, že je kruté jesť svoju obeť zaživa. Môžete sa rozhodnúť, že ak už idete jesť svoju obeť zaživa, budete mať aspoň toľko slušnosti, aby ste ju zbavili bolesti. Sotva by to osu niečo stálo, aby svoju obeť zároveň s paralyzovaním aj anestetizovala. Alebo čo staré slony, ktoré zomierajú od hladu, keď im vypadnú posledné zuby? Tieto slony sa aj tak už nebudú rozmnožovať. Čo by to evolúciu stálo - presnejšie, evolúciu slonov - zabezpečiť, že ten slon zomrie hneď, namiesto pomaly a bolestivo? Čo by to evolúciu stálo dať tomu slonovi pred smrťou anestetikum alebo príjemné sny? Nič; ten slon by sa tak či tak nerozmnožoval o nič viac ani menej.

Keby ste sa rozprávali s iným človekom, pokúšali sa vyriešiť konflikt záujmov, boli by ste v dobrej vyjednávacej pozícii - ľahko by ste ho presvedčili. Stálo by to tak málo anestetizovať tú korisť, nechať slona zomrieť bez agónie! Ach, prosím, mohli by ste to láskavo urobiť... ehm....

Nemáte však s kým vyjednávať.

Ľudia si vymýšľajú falošné zdôvodnenia; pomocou jednej metódy zistia, čo chcú, a potom si to zdôvodnia pomocou inej metódy. Neexistuje žiadna víla Slonia Evolúcia, ktorá by (a) zisťovala, čo je pre slony najlepšie, a potom (b) hľadala, ako to zdôvodniť pred Evolučným Dozorcom, ktorý (c) nechce, aby sa schopnosť rozmnožovať znížila, ale (d) je ochotný pristúpiť na myšlienku bezbolestnej smrti, pokiaľ to nebude škodiť žiadnym génom. Nikde v tomto systéme nie je žiaden obhajca slonov.

Ľudia, ktorých často hlboko znepokojuje blahobyt zvierat, môžu veľmi presvedčivo argumentovať, prečo rôzne láskavosti vôbec nebudú škodiť schopnosti rozmnožovať sa. Žiaľ, evolúcia slonov nepoužíva podobný algoritmus; nevyberá pekné gény, o ktorých sa dá presvedčivo argumentovať, že pomôžu schopnosti rozmnožovať sa. Jednoducho: gény, ktoré sa častejšie rozmnožujú sa stanú častejšími v nasledujúcej generácii. Ako keď voda tečia dole kopcom, rovnako láskavo.

Raní biológovia (pred rokom 1966) verili, že dravce dobrovoľne obmedzia svoje rozmnožovanie, aby sa vyhli preplneniu svojho životného prostredia a vyčerpaniu populácie koristi. Neskôr, keď Michael J. Wade naozaj šiel a vytvoril v laboratóriu takmer nemožné podmienky pre skupinový výber. Výsledok: dospelí sa prispôsobili kanibalizovaniu vajíčok a lariev, najmä samičích lariev.

Také nízko hodnotené riešenie ako "Každý nech má čo najviac detí, potom zjedzme dievčatá" by váš vyhľadávací proces nevytvoril.

Pokiaľ ide o evolúciu, rozmnožovanie jednotlivcov naplno a potom kanibalizovanie dcér druhých je samozrejmosť; zatiaľ čo jednotlivci dobrovoľne obmedzujúci svoje vlastné rozmnožovanie pre dobro skupiny je absolútne smiešne. Alebo, povedané menej antropomorfne, tá prvá množina alel by v populácii rýchlo nahradila tú druhú.

Človek pri pohľade na prírodu začne uvažovať o tom, ako by sme my navrhli organizmy. A potom má sklon začať si racionalizovať, prečo by jeho vylepšenia dizajnu zvýšili schopnosť rozmnožovať sa - je to politický inštinkt, pokus predať svoju obľúbenú možnosť ako to, čo je v súlade so šéfovým obľúbeným zdôvodnením.

A tak amatérski evoluční biológovia vymýšľajú rôzne druhy úžasných a celkom pomýlených predpovedí. Pretože tí amatérski biológovia nakreslili svoje spodné riadky - a čo je dôležitejšie, našli svoje predpovede v priestore hypotéz - pomocou iného algoritmu než používa príroda na nakreslenie svojho spodného riadku.

Človek inžinier by navrhol ľudské chuťové bunky tak, aby merali, koľko máme ktorých živín a koľko ich potrebujeme. Keby bolo málo tuku, mandle alebo cheeseburgery by chutili lahodne. Ale keby ste začali byť obézni, alebo keby vám chýbali vitamíny, šalát by chutil lahodne. Lenže neexistuje víla Ľudská Evolúcia, ktorý by inteligentne plánovala a navrhla by všeobecný systém na každý prípad. V pravekom prostredí bolo spoľahlivo nemenné, že kalórie boli vzácne. Preto sa gény, ktorých organizmy milovali kalórie, stali častejšími. Ako keď voda tečie dole kopcom.

My sme jednoducho stelesnením histórie toho, ktoré organizmy naozaj prežili a rozmnožili sa, nie ktoré organizmy by po obozretnej úvahe mali prežiť a rozmnožiť sa.

Ľudská sietnica je postavená naopak: Svetlocitlivé bunky sú vzadu a nervy vychádzajú vpredu a potom idú naspäť cez sietnicu do mozgu. Preto slepá škrvna. Človeku inžinierovi toto pripadá jednoducho hlúpe - a iným organizmom sa sietnice nezávisle vyvinuli správnym spôsobom. Prečo nezmeniť návrh sietnice?

Problém je, že žiadna jednotlivá mutácia neotočí naraz celú sietnicu. Človek inžinier môže zároveň zmeniť návrh viacerých častí alebo v pláne zohľadniť budúce zmeny. Ale ak jednotlivá mutácia pokazí nejakú dôležitú časť organizmu, nezáleží na tom, aké úžasne veci by na nej víla dokázala postaviť - organizmus zomrie a frekvencia génov sa zníži.

Ak otočíte bunky sietnice bez preprogramovania nervov a optických káblov, systém ako celok nebude fungovať. Nezáleží na tom, že pre vílu alebo človeka inžiniera by to bol krok vpred pri predizajnovaní sietnice. Ten organizmus je slepý. Evolúcia nemá predvídavosť; je to jednoducho zmrazená história toho, ktoré organizmy sa naozaj rozmnožili. Evolúcia je rovnako slepá ako tá napoly predizajnovaná sietnica.

Ak nájdete v púšti hodinky, povedal William Paley, dokážete odvodiť existenciu hodinára. Boli raz takí, ktorí to popierali, ktorí si mysleli, že život "len tak vznikal" bez nejakého optimalizačného procesu, že myši spontánne vznikali zo slamy a špinavých tričiek.

Ak sa opýtame, kto bol bližšie k pravde - či teológovia, ktorí argumentovali Bohom Stvoriteľom, alebo intelektuálne nenaplnení ateisti, ktorí argumentovali, že myši vznikajú spontánne - potom musíme za víťazov vyhlásiť teológov: evolúcia nie je Boh, ale má bližšie k Bohu než k čistej náhodnej entropii. Mutácia je náhodná, ale výber je nenáhodný. To neznamená, že tam zasahuje a vyberá inteligentná víla. Znamená to, že je nenulová štatistická súvislosť medzi génom a tým, ako často sa organizmus rozmnožuje. Počas miliónov rokov sa tieto nenulové štatistické súvislosti skladajú do niečoho veľmi mocného. Nie je to boh, ale viac sa to podobá na boha než na sneženie na televíznej obrazovke.

V mnohom je evolúcia v súlade s teológiou. "Bohovia sú ontologicky odlišní od stvorení," povedal Damien Broderick, "inak nie sú hodní toho papiera, na ktorom sú napísaní." A naozaj, sám Formovač Života nie je stvorenie. Evolúcia je nehmotná, tak ako židovsko-kresťanské božstvo. Všadeprítomná v prírode, skrytá v páde každého listu. Rozľahlá ako povrch planéty. Miliardy rokov stará. Sama nestvorená, prirodzene vyplývajúca zo štruktúry fyziky. Neznie azda toto všetko ako niečo, čo by sa mohlo povedať o Bohu?

A predsa tento Tvorca nemá žiaden rozum, rovnako ako nemá telo. V niektorých ohľadoch má jeho práca neuveriteľne slabý dizajn podľa ľudských merítok. Je vnútorne rozdelený. A najmä, nie je dobrý.

V istom zmysle Darwin objavil Boha - Boha, ktorý nespĺňal predsudky teológie a tak prišiel bez zvestovania. Keby Darwin objavil, že život stvoril inteligentný činiteľ - nehmotná myseľ, ktorá nás miluje a zabije nás bleskom, ak sa opovážime povedať opak - ľudia by povedali: "Páni! To je Boh!"

Namiesto toho však Darwin objavil čudného cudzieho Boha - nie pohodlne "nevýslovného", ale konkrétne poznaného a skutočne odlišného od nás. Evolúcia nie je Boh, ale keby bola, nebol by to Jehova. Bol by to Azathoth od H. P. Lovecrafta, slepý šialený Boh chaoticky bublajúci v strede všetkého, obkolesený tenkým monotónnym pískaním fláut.

Čo ste mohli predpovedať, keby ste sa naozaj pozerali na prírodu...

Toľko teda k tvrdeniu niektorých religionistov, že s nevinnou zvedavosťou čakajú, až veda objaví Boha. Veda už objavila v istom zmysle božského stvoriteľa ľudí - ale to nebolo to, čo chceli religionisti počuť. Čakali na objavenie svojho Boha, veľmi konkrétneho Boha, ktorého tam oni chceli mať. Budú teda čakať naveky, pretože ten veľký objav už nastal, a víťazom je Azathoth.

Zázrakom evolúcie je to, že vôbec funguje. Myslím to doslova: Ak chcete žasnúť nad evolúciou, tak presne nad týmto sa oplatí žasnúť.

Ako vznikne prvá optimalizácia vo vesmíre? Ak inteligentný činiteľ navrhol prírodu, kto navrhol tohto inteligentného činiteľa? Kde je prvý dizajn, ktorý nemá dizajnéra? Záhada nie je v tom, ako môže byť prvá etapa tohto procesu super chytrá a super efektívna; záhada je, ako sa to vôbec môže stať.

Evolúcia rieši problém nekonečnej regresie nie tým, že by bola super chytrá a super efektívna, ale tým, že je hlúpa a neefektívna a napriek tomu funguje. Toto je ten zázrak.

Z pracovných dôvodov občas musím diskutovať o pomalosti, náhodnosti a slepote evolúcie. Potom niekto povie: "Ty si práve povedal, že evolúcia nedokáže naplánovať viaceré zmeny zároveň, a že evolúcia je veľmi neefektívna, lebo mutácie sú náhodné. Nie je toto to, čo hovoria kreacionisti? Že nemôžeš zložiť hodinky tým, že náhodne zatrasieš súčiastkami v krabici?"

Lenže odpoveď kreacionistom nie je to, že môžete zložiť hodinky tým, že zatrasiete súčiastkami v krabici. Odpoveď je, že evolúcia funguje inak. Ak si myslíte, že evolúcia funguje pomocou tornád, ktoré skladajú lietadlá 747, potom sa kreacionistom podarilo nesprávne vám vysvetliť biológiu; predali vám slameného panáka.

Skutočná odpoveď je, že zložité mechanizmy sa vyvíjajú buď postupne, alebo prispôsobovaním predchádzajúcich zložitých mechanizmov novým účelom. Veverice skáču zo stromu na strom pomocou svalov, ale dĺžka ich skoku do istej miery závisí od aerodynamiky ich tiel. Dnes už teda existujú lietajúce veverice, také aerodynamické, že dokážu preplachtiť krátku vzdialenosť. Keby vtáky vyhynuli, potomkovia lietajúcich veveríc by za desať miliónov rokov mohli znovu osídliť ich ekologickú niku, premeniac plachtiace membrány na krídla. A kreacionisti by hovorili: "Načo je dobrá polovica krídla? Iba spadneš a rozpleštíš sa. Ako sa vevericovtáky mohli vyvinúť postupne?"

Najprv príde nejaký gén A, ktorý je jednoduchý, ale aspoň trochu užitočný, takže A sa postupne rozšíri do celého genofondu. Teraz príde gén B, ktorý je užitočný iba v prítomnosti génu A, ale keďže A je v genofonde spoľahlivo prítomný, prirodzený výber tlačí v prospech B. Teraz vznikne modifikovaná verzia A*, ktorá závisí na B, ale nenaruší závislosť B na A/A*. Potom príde C, ktoré závisí na A* a B, a B*, ktoré závisí na A* a C. O chvíľu máte "neredukovateľne zložitý" mechanizmus, ktorý sa pokazí, keď z neho odoberiete ľubovoľnú časť.

Napriek tomu si stále môžete predstaviť cestu späť k tomu jedinému kúsku: môžete, bez pokazenia celého stroja urobiť jeden kúsok menej závislým na druhom kúsku, a urobiť toto niekoľkokrát, až nakoniec môžete jeden kúsok celý vybrať bez pokazenia stroja, a tak ďalej, až kým z tikajúcich hodiniek neurobíte primitívne slnečné hodiny.

Tu je príklad: DNA ukladá informácie veľmi pekne v trvanlivom formáte, ktorý umožňuje presné kopírovanie. Ribozóm premieňa túto uloženú informáciu na postupnosť aminokyselín, bielkovinu, ktorá sa poskladá na rôzne druhy chemicky aktívnych tvarov. Tento spojený systém, DNA a ribozóm, dokáže zostaviť rôzne druhy bielkovinových strojov. Ale načo je dobrá DNA bez ribozómu, ktorý premieňa informáciu v DNA na bielkoviny? Načo je dobrý ribozóm bez DNA, ktorá mu povie, aké bielkoviny má vyrobiť?

Organizmy nezanechávajú vždy skameneliny a evoluční biológovia nedokážu vždy vypátrať cestu postupných zlepšení. Ale v tomto prípade vieme, ako sa to stalo. RNA má s DNA spoločnú tú vlastnosť, že dokáže prenášať informácie a kopírovať sa, hoci RNA je menej trvanlivá a kopíruje sa menej presne. A RNA má s bielkovinami spoločnú tú vlastnosť, že sa dokáže skladať do chemicky aktívnych tvarov, hoci nie je taká pružná ako bielkovinové reťazce aminokyselín. Takmer isto je RNA tým spoločným A, ktoré predchádzalo navzájom závislým A* a B.

Dôležité je všimnúť si nielen to, že RNA robí spoločnú prácu DNA a bielkovín horšie, ale aj to, že túto spoločnú prácu vôbec robí. Je dosť úžasné, že jedna molekula dokáže zároveň ukladať informácie aj manipulovať chémiu. Aby to celé robila dobre, to už je celkom nepotrebný zázrak.

Čo bolo prvým replikátorom na svete? Mohlo to byť vlákno RNA, pretože istou zhodou okolnotí sa na Zemi pred vznikom života, pred 4 miliardami rokov, chemické zložky RNA vyskytovali. Prosím všimnite si: evolúcia nevysvetľuje vznik života; nie je úlohou evolučnej biológie vysvetliť prvý replikátor, pretože prvý replikátor nepochádza z iného replikátora. Evolúcia popisuje štatistické trendy pri replikovaní; prvý replikátor nebol štatistický trend. Predstava, že evolúcia musí vysvetliť pôvod života je čistý slamený panák - ďalšie kreacionistické zavádzajúce tvrdenie.

Keby ste boli sledovali prvotnú polievku v deň prvého replikátora, v deň, ktorý zmenil celú Zem, neurobilo by na vás dojem ako dobre sa prvý replikátor replikuje. Prvý replikátor sa pravdepodobne replikoval ako opitá opica na LSD. Neprejavoval by žiadne príznaky starostlivého vyladenia prítomné v moderných replikátoroch, pretože prvý replikátor bol náhoda. Nebolo potrebné, aby sa toto jedno vlákno RNA alebo chemický hypercyklus alebo vzor v hline kopíroval elegantne. Stačilo, že sa to vôbec dialo. Bolo to veľmi výnimočné ako izolovaná udalosť, ale stačilo, aby sa to stalo raz a prílivových jazierok bolo veľa. O pár miliárd rokov neskôr sa replikátory prechádzajú po Mesiaci.

Prvý náhodný replikátor bol tá najdôležitejšia molekula všetkých čias. Ale keby ste ju príliš vychvaľovali, pripisovali jej všemožné úžasné schopnosti pomáhajúce replikácii, unikla by vám celá pointa.

Nemyslite si, že v politickom boji medzi evolucionistami a kreacionistami ten, kto vychvaľuje evolúciu, musí byť na strane vedy. Veda má veľmi presnú predstavu o schopnostiach evolúcie. Ak chválite evolúciu čo len o milimeter viac, nie je to "boj na strane evolúcie" proti kreacionizmu. Je to vedecky nepresné, bodka. Padnete do kreacionistickej pasce, ak začnete tvrdiť, že áno, tornádo má schopnosť poskladať lietadlo 747! Aké úžasné! Aká úžasne inteligentná je evolúcia, aká úctyhodná! Pozrite na mňa, ako prisahám vernosť vede! Čím viac pekných vecí poviem o evolúcii, tým viac musím byť na strane evolúcie proti kreacionistom!

Lenže prílišné chválenie evolúcie ničí ten skutočný zázrak, ktorým nie je to, ako dobre evolúcia navrhuje veci, ale to, že prirodzene prebiehajúci proces vôbec dokáže niečo navrhovať. Aby sa človek pozeral na prirodzený výber ako na inšpiráciu v umení dizajnu, to je ako keby sa sofistikovaná moderná baktéria pokúšala napodobniť biochémiu prvého trápneho replikátora. Keby sa prvý replikátor objavil v dnešnej konkurenčnej ekológii, bol by okamžite zožraný.

Evolúcie sú pomalé. Aké pomalé? Predstavme si, že existuje užitočná mutácia, ktorá poskytuje výhodu spôsobilosti 3 % (čo je na pomery mutácií sakra veľa) - potom v priemere majú nositelia tohto génu 1,03-krát viac detí ako nenositelia. Za predpokladu, že sa táto mutácia vôbec rozšíri, ako dlho jej potrvá, než sa rozšíri do celej populácie? To závisí od veľkosti populácie. Gén, ktorý poskytuje 3% výhodu prispôsobenia, šíriaci sa v populácii 100 000 jedincov, potrebuje v priemere 768 generácií, aby sa stal v genofonde všadeprítomným. Populácia 500 000 jedincov potrebuje 875 generácií.

Zložitým adaptáciám trvá veľmi dlho, kým sa vyvinú. Pri zložitej adaptácii sa najprv musí A vyvíjať tisíc generácií, potom sa musí B vyvíjať ďalších tisíc generácií, potom sa A* vyvíja ďalších tisíc generácií... a o niekoľko miliónov rokov neskôr máme zložitú adaptáciu.

A ostatné evolúcie ju nenapodobňujú. Ak evolúcia hadov vyvinula úžasný nový jed, nepomôže to evolúcii líšok ani evolúcii levov.

Ľudia dokážu predvídavo navrhovať nové časti v očakávaní neskoršieho návrhu ďalších nových častí; produkovať koordinované zmeny vo viacerých nezávislých mechanizmoch zároveň; učiť sa pozorovaním jednotlivých pokusných prípadov; zamerať sa na problémové miesta a myslieť abstraktne na ich riešenie; a určovať si priority, ktoré zmeny sa oplatí skúšať, namiesto čakania až dopadajúci vesmírny lúč vytvorí niečo dobré, zdieľať dosiahnuté úspechy medzi sebou.

Ľudia dokážu robiť veci, ktoré by evolúcie pravdepodobne nedokázali urobiť, bodka, ani za celú odhadovanú životnosť vesmíru. Ako raz povedala známa biologička Cynthia Kenyon pri večeri, na ktorej som mal česť sa zúčastniť: "Jeden doktorand dokáže za hodinu urobiť veci, ktoré evolúcia nedokáže urobiť za miliardu rokov." Podľa súčasných najlepších vedomostí biológov evolúcie vynašli úplne rotujúce koleso celkovo trikrát.

Áno, niektoré diela evolúcie sú pôsobivé aj v porovnaní s najlepšou technológiou Homo sapiens. Lenže naša kambrijská explózia iba začala, skutočne sme začali akumulovať vedomosti iba približne... pred koľkými, 400 rokmi? V niektorých veciach biológia stále prevyšuje najlepšie ľudské technológie: nedokážeme postaviť samoreplikujúci systém veľkosti motýľa. V iných veciach ľudská technológia zanecháva biológiu pozadu. Máme oštepy, máme nože, máme kolesá, máme pušky, máme oceľ, máme tranzistory, máme jadrové elektrárne... Každým ďalším desaťročím sa rovnováha nakláňa ďalej.

Je veľmi častý omyl, že evolúcia pracuje pre dobro svojho druhu. Pamätáte sa, že ste počuli niekoho hovoriť o tom, ako dva zajace splodia osem zajacov a tým "prispeli k prežitiu svojho druhu"? Moderný evolučný biológ by niečo také nikdy nepovedal; to by sa skôr rozmnožoval so zajacom.

Je to opäť jeden prípad, kde musíte myslieť na viaceré abstraktné pojmy zároveň a udržiavať ich oddelené. Evolúcia nepracuje s konkrétnymi jednotlivcami; jednotlivci majú také gény, s akými sa narodili. Evolúcia pracuje s reprodukujúcou sa populáciou, živočíšnym druhom, v čase. Máme prirodzený sklon myslieť si, že keď víla Evolúcia pracuje s druhom, musí optimalizovať pre tento druh. Lenže to, čo sa naozaj mení, sú frekvencie génov, a frekvencie sa nezvyšujú ani neznižujú podľa toho, nakoľko daný gén pomáha živočíšnemu druhu ako celku.

Prečo sa chlapci a dievčatá rodia zhruba v rovnakom počte?

Aby ste videli, prečo je to prekvapujúce, uvedomte si, že 1 samec môže oplodniť 2, 10 alebo 100 samíc; nezdá sa, že by ste potrebovali rovnaký počet samcov a samíc na zaručenie prežitia druhu. Je to ešte prekvapujúcejšie v prevažnej väčšine živočíšnych druhov, kde samec veľmi málo prispieva k výchove detí - ľudia sú v úrovni rodičovskej starostlivosti mimoriadni, ešte aj medzi primátmi. Vyvážené pomery pohlaví sa nachádzajú ešte aj u živočíšnych druhov, kde samec oplodní samicu a zmizne v hmle.

Vezmite si dve skupiny na rôznych stranách hory; v skupine A každá matka porodí 2 samcov a 2 samice; v skupine B každá matka porodí 3 samice a 1 samca. Skupina A a B budú mať rovnaký počet detí, ale skupina B bude mať o 50 % viac vnúčat a o 125 % viac pravnúčat. Mohli by ste si myslieť, že toto je významná evolučná výhoda.

Uvážte však: Čím zriedkavejšími sa samci stanú, tým reprodukčne hodnotnejšími sa stanú - nie pre skupinu, ale pre jednotlivého rodiča. Každé dieťa má ako rodičov jedného samca a jednu samicu. V každej generácii je teda celkový genetický príspevok všetkých samcov rovný celkovému genetickému príspevku všetkých samíc. Čím menej je samcov, tým väčší je individuálny genetický príspevok jedného samca. Keby všetky samice okolo vás robili to, čo je dobré pre skupinu, čo je dobré pre živočíšny druh, a rodili by 1 samca na 10 samíc, vy dokážete zhrabnúť genetický jackpot porodením samých samcov, z ktorých od každého budete mať (v priemere) desaťkrát viac vnúčat než od ich samičích sesterníc.

Takže hoci by skupinový výber mal uprednostniť viac dievčat, individuálny výber uprednostňuje rovnaké investície do samčích aj samičích potomkov. Keď sa pozriete na štatistiky v pôrodnici, uvidíte na prvý pohľad, že kvantitatívna rovnováha medzi silami skupinového výberu a individuálneho výberu je u Homo sapiens prevažne naklonená v prospech individuálneho výberu.

Prirodzený výber nie je na skupinách, ani druhoch, dokonca ani jednotlivcoch. V sexuálnych druhoch sa jednotlivý organizmus nevyvíja; udržiava si rovnaké gény, s akými sa narodil. Jednotlivec je jednorazová zbierka génov, ktorá sa nikdy nezopakuje; ako chcete vyberať toto? Keď si uvedomíte, že takmer všetci vaši predkovia sú mŕtvi, je jasné, že "prežitie najspôsobilejšieho" je mimoriadne nevhodný názov.

Prirodzený výber je naozaj na frekvenciách génov. Skutočným zápasom v prirodzenom výbere nie je súperenie medzi organizmami o prostriedky; to je dočasná vec, ktorej všetci účastníci zmiznú v ďalšej generácii. Tým skutočným zápasom je súperenie medzi alelami o frekvenciu v genofonde. Toto je trvalý dôsledok, ktorý vytvára trvalú informáciu. Dva barany, ktoré do seba búchajú rohmi, sú iba prchavé tiene.

Je v pohode možné, že sa alela rozšíri a zafixuje tým, že porazí alternatívnu alelu, ktorá bola "lepšia pre tento druh". Predstavte si "gén Froda", ktorý obetuje svojho nositeľa, aby zachránil celý jeho druh pred vyhynutím. Čo sa v dôsledku toho stane s frekvenciou danej alely? Klesne. Díky, čau. Keby sa hrozby vyhynutia druhu vyskytovali pravidelne, potom by sa frekvencia génu Froda systematicky znižovala, až by zanikol, a čoskoro na to aj daný druh.

Pri vírusoch je napätie medzi individuálnymi vírusmi rozmnožujúcimi sa tak rýchlo, ako len môžu, verzus úžitok z ponechania hostiteľa nažive dosť dlho, aby preniesol chorobu. Toto je dobrý príklad skupinového výberu v reálnom svete, a ak sa vírus vyvinie do bodu na ploche spôsobilosti, kde tlak skupinového výberu nedokáže prekonať tlak individuálneho, vírus môže krátko potom vymiznúť. Neviem, či niekto niekedy prichytil chorobu v akte vyvinutia sa k vyhynutiu, ale pravdepodobne sa to už stalo mnohokrát.

Okolo 50 % celkového genómu kukurice tvoria transpozóny, prvky DNA, ktorých prvoradá funkcia je kopírovať sa na iné miesta v DNA. Trieda transpozónov nazývaná "prvky P" sa u drozofíl prvýkrát vyskytla asi uprostred 20. storočia a rozšírila sa do každej populácie tohto druhu za 50 rokov. "Sekvencia Alu" u ľudí, transpozón s 300 bázami, sa opakuje medzi 300 000 a miliónkrát v ľudskom genóme. Toto nemusí druh vyhubiť, ale nepomáha mu to; transpozóny spôsobujú viac mutácií, ktoré sú takmer vždy škodlivé, znižujú efektívnu vernosť kopírovania DNA. Napriek tomu sú takíto podvodníci mimoriadne spôsobilí.

Predstavte si, že v nejakom pohlavne sa rozmnožujúcom druhu sa objavi dokonalý mechanizmus kopírovania DNA. Keďže väčšina mutácií je škodlivá, tento komplex génov je pre svojich nositeľov výhodný. Možno uvažujete o užitočných mutáciách - aj tie sa občas vyskytnú, neboli by teda nemutujúci v nevýhode? Lenže v pohlavnom druhu sa užitočná mutácia, ktorá vznikla u mutujúceho, môže rovnako rozšíriť aj k potomkom nemutujúcich. Mutujúci v každej generácii trpia degenerujúcimi mutáciami; a nemutujúci dokážu sexuálne nadobudnúť všetky užitočné mutácie, ktoré sa vyskytli u mutujúcich, a mať z nich tiež úžitok. Čiže mutujúci majú čistú nevýhodu. Frekvencia dokonalého mechanizmu kopírovania DNA sa rozšíri až k fixácii. O desaťtisíc rokov neskôr nastane doba ľadová a daný druh skončil. Je celkom možné, aby sa živočíšny druh vyvíjal k vyhynutiu.

"Efekt okolostojaceho" je, že keď má niekto problém, s väčšou pravdepodobnosťou zasiahne osamelý jednotlivec než skupina. Študentovi vysokej školy, ktorý predstieral epileptický záchvat, prišiel niekto na pomoc v 85 % prípadov, ak bol nablízko iba jeden svedok, a v 31 % prípadov, ak bolo nablízku päť svedkov. Uvažujem, že možno aj keď boli príbuzenské vzťahy v kmeni lovcov a zberačov dosť silné na to, aby vytvorili selekčný tlak pomáhať aj nie priamo príbuzným jedincom, ak bolo nablízku viacero potenciálnych pomocníkov, mohli vzniknúť genetické preteky byť tým posledným, ktorý vykročí vpred. Každý otáľa, dúfajúc, že to urobí niekto iný. Na ľudstvo práve teraz čaká viacero hrozieb vyhynutia celého druhu, a musím vám povedať, že veľa ľudí nevykračuje z radu. Ak tento boj prehráme vďaka tomu, že sa prakticky nikto nedostavil na bojisko, potom - ako pravdepodobne mnoho druhov, ktoré dnes okolo seba nevidíme - sme sa vyvinuli k vyhynutiu a pridáme sa tak k 99,8 % všetkých druhov, ktoré kedy na Zemi žili a vyhynuli.

Rakovinovým bunkám sa v tele darí pomerne dobre, vlastnia a hromadia stále viac prostriedkov, víťazia nad svojimi poslušnejšími kolegami. Na chvíľu. Viacbunkové organizmy dokážu existovať iba vďaka tomu, že si vyvinuli silné vnútorné mechanizmy, ktoré stavajú evolúciu mimo zákon. Ak sa bunky začnú vyvíjať, rýchlo sa vyvinú k vyhynutiu: organizmus zomrie.

Nechváľte teda evolúciu za to, že sa stará o jednotlivca; takmer všetci vaši predkovia sú mŕtvi. Nechváľte evolúciu za to, že sa stará o druh; nikto ešte nenašiel zložitú adaptáciu, ktoré by sa dala vysvetliť iba ako ochraňujúca daný druh, a matematika naznačuje, že je to prakticky nemožné. Veru, je úplne možné, aby sa druh vyvinul k vyhynutiu. Ľudstvo možno práve teraz nasleduje tento proces. Nemôžete chváliť evolúciu dokonca ani za to, že sa stará o gény; bitka medzi dvoma alternatívnymi alelami o to isté miesto je hra o frekvenciu s nulovým súčtom.

Čisto prakticky boli zástancovia skupinového výberu odsúdení k skaze, pretože ich spodný riadok bol pôvodne navrhnutý ich zmyslom pre estetiku, zatiaľ čo spodný riadok prírody bol výsledkom prirodzeného výberu. Tieto dva procesy nemajú žiaden principiálny dôvod, prečo by mala byť korelácia medzi ich výstupmi, a naozaj, nebola. Všetky dodatočné zúrivé argumenty to nezmenia.

Zdá sa, že máme vyvinutú zručnosť argumentovať, že prakticky hocijaký cieľ si vyžaduje prakticky hocijaký čin. V tomto nie je žiadne tajomstvo. Politika bola vlastnosťou pravekého prostredia. Sme potomkami tých, ktorí najpresvedčivejšie argumentovali, že dobro kmeňa vyžaduje, aby bol popravený ich nenávidený sok Uglak. Určite nie sme potomkami Uglaka. V skutočnosti môžeme skrátka pozorovať, ako ľudia nesúhlasia s pracovnými problémami spôsobom, ktorý zvláštne koreluje s ich vlastnými záujmami, zatiaľ čo popierajú, že by takéto záujmy boli v hre.

J. R. Molloy povedal: "Príroda je dokonalý fanatik, pretože je tvrdohlavo a netolerantne oddaná svojim predsudkom a absolútne odmieta ustúpiť aj tým najpresvedčivejším ľudským racionalizáciám." 

Zásadným problém skupinového výberu je to, že výhody obmedzeného rozmnožovania sa neobmedzujú iba na tých, ktorí obmedzili svoje rozmnožovanie. Ak niektoré líšky obmedzia počet svojich mláďat žerúcich zajace, potom tieto nezožrané zajace nepripadnú iba tým mláďatám, ktoré nesú adaptáciu na obmedzenie rozmnožovania. Neobmedzujúce sa líšky a ich omnoho početnejšie mláďatá ochotne zožerú všetky zajace navyše. Jediný spôsob, ako môže obmedzujúci gén prežiť proti takémuto tlaku je, keď výhody obmedzovania sa pripadnú najmä tým, ktorí sa obmedzujú.

Teraz sa môžete opýtať: Sú tieto historické prípady evolučnej vedy naozaj relevantné pre ľudskú morálku, ktorej je úplne ukradnuté genetické prispôsobenie, pokiaľ sa postaví do cesty láske, súcitu, estetike, zdraviu, slobode, spravodlivosti, a tak ďalej? Ľudská spoločnosť predsa do 20. storočia ani nepoznala pojem "celková genetická spôsobilosť".

Ale ja sa na oplátku opýtam: Ak nedokážeme jasne vidieť výsledok jedného monotónneho optimalizačného kritéria - ak sa nedokážeme naučiť počuť jeden čistý tón - ako potom budeme počúvať celý orchester? Ako uvidíme, že: "Vždy buď sebec" alebo: "Vždy poslúchaj vládu" sú mizerné riadiace princípy pre ľudí - ak si myslíme, že ešte aj optimalizácia génov na celkovú spôsobilosť nám dá organizmy, ktoré obetujú svoje príležitosti na rozmnožovanie v mene uchovania spoločenských zdrojov?

Aby sme sa naučili vidieť jasne, potrebujeme jednoduché cvičné príklady.

Ako povedal "Darwinov buldog" T. H. Huxley:

Pochopme už raz a navždy, že etický pokrok spoločnosti nespočíva v napodobňovaní vesmírneho procesu a už vôbec nie v utekaní pred ním, ale v boji proti nemu.

Huxley to nepovedal preto, že by neveril v evolúciu, ale preto, lebo jej veľmi dobre rozumel.