1.8. Nadprirodzenosť: oslobodenie hypotézy od princípov sveta

"Náboženstvo začalo ako prirodzené vysvetlenie vesmíru. Problém sa začal, keď ľudia odmietli prijať nové dôkazy." - B. B. King

Považovať náboženstvo za nadprirodzené je spôsob uvažovania, ktorý staré náboženské spoločnosti nepoznali. Pre nich boli bohovia a duchovia skutoční a hovoriť o ich prítomnosti bolo prirodzené. Tajomné, ale v rámci faktického popisu sveta. Nebrali náboženstvo ako myšlienkový smer, ktorý je v opozícii voči nejakej materiálnej vede, ale mali to v jednom ako bežnú súčasť života. Náboženstvo malo v reakcii na nové poznatky ustúpiť, no rozhodlo sa trvať ďalej na svojom.

Je zdĺhavé, komplikované a najmä nepresvedčivé obhajovať náboženstvo logickými argumentami. Racionálna diskusia je zlý predpoklad sám o sebe, preto bola "nadprirodzenosť" uspokojivá reakcia. Tým náboženstvo kategoricky odmietlo diskutovať všetky nezhody a odvolalo sa na právo myslieť si, čo si myslieť chce. Navyše povýšilo samo seba, keďže odlíšiť od vedy sa dalo aj pojmom "podprirodzenosť", čo by lepšie zodpovedalo tomu, čo sa naozaj deje - naše spoločnosti vedie veda a technika, pod ktorou sa náboženstvo snaží prežívať a tváriť sa, že je dôležitejšie, zatiaľ čo stráca pôdu pod nohami svojej autority.

Rozoberme si osem rozporov konceptu ducha ako základného príkladu nadprirodzenej entity:

8.) Zákony fyziky sú stabilné: V ľudovej predstavivosti duchovia chodia cez steny akoby na nich hmotná štruktúra nemala vplyv, ale z nejakého dôvodu stále chodia a neprepadajú sa cez podlahu. Sadajú si na stoličku, ktorá teda pôsobí proti ich pohybu, ale oni akože nepôsobia na ňu, čo porušuje zákon akcie-reakcie. Takéto predstavy jednoducho nemožno brať vážne. Podobne, buď duchovia odrážajú fotóny alebo ich neodrážajú. Ak áno, môžeme duchov vidieť všetci, a ak nie, nemôžeme. Nemôžete na jednu stranu tvrdiť, že keď milióny ľudí nevidia ducha vychádzať z tela zosnulého keď umrie, nič to nedokazuje, pretože duchovia sú neviditeľní, ale keď hŕstka ľudí v nejakom zatuchlom dome tvrdí, že ducha videla, považovať to za dôkaz, a implicitne tvrdiť opak, že duchov je vidno. Ak je duch nepravidelne "dosť zhmotnený", aby bol viditeľný, v tom prípade prečo sa to má stávať názorovo aj tak zaujatým jedincom v súkromí a nie na verejných miestach kde by vystúpenie z tela videli všetci, bez ohľadu na názor?

7.) Duch nevysvetľuje podivnosť, komplikuje ju: Z akých prvkov, atómov, látky... by sa skladalo telo ducha? Akým spôsobom by sa mal zložiť a zase rozložiť? Prečo by duchovia tajili svoju existenciu a nespolupracovali s nami? A tak ďalej. Ak neprestanete klásť otázky, nebudete dávať tajomné odpovede na tajomné otázky a prijímať sémantické stopky, nadprirodzeno nebude uspokojivá odpoveď - ale práve naopak, bude spúšťačom otázok, pre ktoré vám nikto nedá odpoveď, pretože už kladenie týchto otázok prijíma tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé.

6.) Nepraktickosť: Dokonca aj keby sme prijali ich existenciu, aj tak sa musíme vrátiť do reality a využívať princípy, ktoré vieme prakticky využiť, a ktoré sú založené na vedeckom inžinierstve. Preto mnohí, ktorí nadprirodzeno priamo nevylučujú, aj tak nejdú tráviť čas a míňať zdroje snahou o ich vyvolávanie vo svoj prospech. Dokiaľ je toto pravda, nemožno očakávať nič iné ako postupný úpadok povier o duchoch do zabudnutia.

5.) Halucinujúca povaha mysle: Súčasné prístroje už dokážu zmerať prítomné vplyvy oveľa presnejšie ako ľudské zmysly. Preto ak niečo zachytia odborné prístroje, ale človek nie, tak sa zrejme jedná o reálnu vec. A ak niečo audiovizuálne vníma človek, zatiaľ čo prítomné audiovizuálne prístroje nie, jedná sa pravdepodobne o procesy v mozgu. Napríklad keď niekto počuje hlasy v hlave kvôli pokročilej schizofrénii, alebo keď počas klinickej smrti zažije pacient vystúpenie z tela a vidí sa zhora, zatiaľ čo v miestnosti sa merateľne žiadne svetlo neláme - aby aj duch videl, musel by zrakom absorbovať fotóny, inak sa nemôže jednať o zrak. Realistické predstavy vystúpenia z tela alebo teleportácie do iného sveta nie sú ničím objektívnym tak ako je realita rovnaká pre nás všetkých, sú individuálne rôzne a dajú sa cielene dosiahnuť látkovou stimuláciou, pričom intenzívnosť týchto zážitkov je nespochybniteľná. Deje sa však v mozgu, ktorý cestuje sám do vlastných simulácií.

4.) Nejednota vedomia: Keď je mozog rozdelený na viaceré časti, ktoré myslia nezávisle, ako ukázali experimenty na ľuďoch s rozdelenými hemisférami, aký má zmysel povedať, že "jeden človek, jedna duša"? Vedomie je závislé od seba-reflektívnej komplexity prebiehajúcich procesov v mozgu a tieto prepojenia ďalej fungujú aj po tom, čo sa rozdelia. V rámci tej istej mysle existuje nespočet podvedomí, ktoré spolu komunikujú. Jednotlivé podvedomie informácie cez neho prechádzajúce upravuje, ale nemá možnosť zasahovať do komunikácie medzi ostatnými a preto nie je zodpovedné za činnosti jedinca, ktoré vznikli v dôsledku rozhodnutí iných podvedomí, podobne ako občan nie je zodpovedný za rozhodnutie vlády jeho krajiny. Nemožno preto poslať celé vedomie do neba alebo pekla. Bez výnimky by ste tým vykonali zločin nespravodlivého odsúdenia či prehnanej pochvaly väčšiny podvedomí jednotlivca. Presnejší prístup je reduktívne nachádzať a ovplyvňovať jednotlivé časti mysle zodpovedné za konkrétne správanie, čo je možné len za absencie tendencií uctievať alebo pomstiť sa voči celému jednotlivcovi - čo sú prístupy, ktoré sú omnoho realizovateľnejšie v praxi, keďže nie sme umelé inteligencie ľahko prepisujúce vlastný kód - ak však niekto verí, že by aj sám Boh uprednostil primitívnu cestu a hodnotil jedinca ako celok, vykazuje to len jeho vlastnú úbohosť konceptu spravodlivosti.

3.) Moja obľúbená otázka - Majú aj zvieratá dušu? - rýchlo odhaľuje absurditu nereduktívneho postoja. Ak nie a my áno, námietkou je, že malé dieťa je menej uvedomelé ako mnohé inteligentné zvieratá, okrem toho, že je to zjavné ideologické uprednostňovanie svojho druhu. A ak áno, námietkou je, že rozvinutosť siete nervových obvodov vedúca k tvrdeniu, že bytosť má dušu, má rôzne stupne a vy nemáte dôvod predpokladať tam niekde hranicu. Má človek dušu? Ak poviete áno, znie arogantne povedať, že pes dušu nemá. Má sliepka dušu? Má ryba dušu? Má žaba dušu? Má ju včela? Mucha? Roztoč? Bunka? Elektrón? Ide aj ten do elektrónového neba? Duša je holistické chápanie mysle, ktoré zjednodušuje realitu za cenu hrubej intelektuálnej nepresnosti a binárneho delenia má/nemá. Kedysi koncept duše ešte dával zmysel keď bola alternatívou impulzívna krutosť voči vedomiu a bolo treba barbarom vysvetliť, prečo nie je okej niekoho zabiť. Dnes v ére súdnictva a psychiatrie je omnoho praktickejšie prehlásiť tento koncept za mýtus, než sa ho stále držať v rámci rešpektu k zjednodušenému ľudovému chápaniu.

2.) Závislosť vedomia na tele: V rámci populárnej predstavivosti sa kedysi verilo, že za neobjasnené pohyby hmotných objektov môžu duchovia, čiže duše "oslobodené" od telesnej schránky. Halloween dokonca vznikol ako aktívna snaha pohanov vystrašiť takto oslobodené duše mŕtvych, ktoré by sa mohli prísť pomstiť ako Patrick Swayze v starom filme Duch (1990). Dnes však vieme, že vedomie je závislé na nervovom systéme, a ten je závislý od tela, takže smrťou tela rýchlo odumiera aj vedomie. Vieme aj, že človek je až do poslednej jeho vlastnosti produktom evolúcie a v rámci evolúcie nedáva zmysel vyvíjať schopnosť vedomia po smrti opustiť telo, je to úplne mimo pointu rozmnožovania, z ktorého vzišli všetky vlastnosti biologického života. Odpútanie programu od nosiča sa nedeje ani so značne nezávislejším počítačovým softwérom, vtedy sa jedná o zmnožovanie na iné hardwéry ešte počas existencie na starom, pričom vo fáze prenosu dát neexistujú vo funkčnej podobe programu. Rozbite hardwér a softwér prestane bežať.

1.) Nevedecké motívy: A nie, nemôžete tradíciu pôvodných predstáv zachovať lacným defenzívnym tvrdením, duchovia sú nadprirodzení. Neexistuje žiadne paranormálno, existuje iba normálna realita a potom je tu nevedomosť mysle, ktorá svoje vlastné obavy a posadnutosti pod emocionálnym tlakom a túžbou po pozornosti v krízovej situácii prisudzuje realite. Vypäté životné osudy majú preto často za následok mimoriadne anti-vedecké vyjadrenia - nie je sa čo čudovať, záleží im na iných veciach viac než na intelektuálnej korektnosti. Tá z pohľadu behaviorálnej ekonómie nie je samozrejmou motiváciou na rozdiel od toho, čo by si nejeden humanista idealizujúci človeka mohol myslieť. Kedykoľvek niekto súhlasí s tým, že jeho hypotéza je nadprirodzená, chce tým dať najavo, že napriek nemožnosti demonštrovať svoju hypotézu rovnakým spôsobom ako prirodzené javy, je jeho postoj opodstatnený. Človek nemá motív to tvrdiť, ak sa chce konfrontovať s experimentami a riešiť, ako jeho tvrdenie konceptuálne zapadá do zvyšku sveta. Akokoľvek by bol Boh nadradený ľuďom a prírode, jeho nadradenosť by bola vzťahom, ktorý by ho v súvislostiach prepájal s prirodzenými vecami ako súčasť jedného sveta a nebol by tam v prvom rade ani žiaden rozpor s "prirodzenom", "nad" ktorým by mal Boh byť. Nebola by ani žiadna vidina dokázania božej prítomnosti v zatiaľ nevysvetlených javoch a zázrakoch.

Ak poznáte ľudí, ktorí nevylučujú, že v domoch kde došlo k nešťastnej smrti straší, alebo po smrti sa človek príde "rozlúčiť", spomeňte si na horeuvedené charakteristiky týchto povier. Ja sám som sa ako malý bál, že v tme niekto číha za mojím chrbtom. Je to evolučné nastavenie, muži cudzieho kmeňa by mohli chcieť zabiť zraniteľné deti. Ako dospelý som zase videl 'ducha' vo vlaku. Keďže som však našťastie stihol vec preskúmať, zistil som, že nejde o ducha, ale svetelnú hru a bol to odraz mladého muža opodiaľ. Ako dôkaz neexistencie je to v porovnaní s konceptuálnymi argumentami takmer ireleventné - a tak sú aj zdôvodnenia existencie na základe OsObNeJ SkÚsEnOsTi. Tá neponúka dosť dát pre istotu tvrdení. Ktokoľvek sa o vec vážne zaujíma, vychádza z celospoločenskej mašinérie zberu s dôrazom na správnu interpretáciu vedomostí. Ak svet kamier a rozsiahlych znalostí o drobných mikroorganizmoch nepoznal duchov, určite váš známy so strašidlom, ktoré mu v pohostinstve smrdí po chlaste a kradne krígle nespraví revolúciu. Rozladiť zmysly látkovo ale nie je nevyhnutné; intenzita pocitov vyprodukovaných telom samotným môže sama o sebe potratiť veľkú časť vedomej analýzy a uložiť vnemy do pamäte nesúrodo, takže po ich vylovení nám podstatná časť toho, čo sa stalo, chýba, a myseľ si reinterpretuje udalosti inak. Zažiť všeličo vie každý; ťažšie je už dokázať to na požiadanie a vyzdvihnúť si Nobelovku.

Človek, ktorý ešte vyrástol na spiritualizme, možno povie, že "myšlienky sú duchovné a nie materiálne, lebo myšlienky nikto nikdy nevidel očami ako telo". Možno takto po svojom často chápe vedecký materializmus - "myslia si, že existuje iba to, čo vidíš". Pritom práve materialisti berú oku neviditeľné častice ako napr. vírusy vážne a neveria, že im stačí očistiť auru. Pritom práve materialistický prísup skúmať biochémiu s cieľom predpísať vhodné stimulanty, sedatíva, jedlo či hudbu je cestou k blahu vedomia. Ale dotyčný toto nerieši, proste vyrástol na takom chápaní, že úcta k človeku a silné hodnoty spoločenstva rovná sa duchovno. Je to niekedy iba vec definície a záujem je rovnaký, len odráža iné kultúrne skúsenosti. V mnohom môžem ako vedecký materialista súhlasiť s filozofom, ktorý si hovoril Osho a používal slovník mystikov. Ale ak je to iba vec definície, nesnaží sa ten človek vyčleniť duchovné postoje z vedeckého bádania a konfrontačnej diskusie apelom na osobnú skúsenosť a nemal by pocit, že nasledujúce výroky kritizujú jeho uvažovanie. Tieto výroky kritizujú nielen investovanie energie do duchovna - dôrazne kritizujú márnosť mysle neukotvenej vo faktoch vo všeobecnosti:

"Muži sa vždy oklamú, keď sa vzdajú skúseností pre systémy zrodené z predstavivosti. Človek je dielom prírody, existuje v prírode, podlieha jej zákonom, nemôže sa oslobodiť, nemôže odísť ani len v myšlienkach; darmo sa jeho duch chce vzniesť za hranice viditeľného sveta - vždy je nútený vrátiť sa."

- Paul Henri Thiry / barón d'Holbach

"Reči o viere z vlastnej vôle sa potom z jedného uhla pohľadu zdajú jednoducho hlúpe. Z iného pohľadu je to horšie ako hlúpe, je to odporné. Keď sa človek obráti k veľkolepej stavbe prírodných vied a vidí, ako bola budovaná; koľko tisícov nezaujatých morálnych životov ľudí leží pochovaných v jej púhych základoch; koľko trpezlivosti a odriekania, koľko potlačených preferencií, koľko poddania sa ľadovým zákonom vonkajších faktov je vtesaných len do jej základov a malty... ako tupo a opovrhnutiahodne potom vyzerá každý malý sentimentalista, ktorý príde vypúšťať z úst svoje dymové kolieska a predstierať, že o veciach rozhoduje zo svojho súkromného sna!"

- William James, "otec americkej psychológie", Vôľa veriť, 1897

A ak by to bolo stále málo, tu je skrátená verzia vyhlásenia o deterministickej povahe mysle zloženej v hmote:

BARON D'HOLBACH & DITEROT:

THE SYSTEM OF NATURE

LAWS OF THE MORAL AND PHYSICAL WORLD

1868

Tí, ktorí predstierali [tvrdili], že duša sa líši od tela, že je nehmotná, že svoje myšlienky čerpá z vlastného osobitného zdroja, že koná svojimi vlastnými silami bez pomoci akéhokoľvek vonkajšieho objektu, tí svojím vlastným systémom oslobodili [zbavili] dušu od fyzikálnych zákonov, ktorým sú podriadené všetky bytosti, o ktorých máme poznatky. Verili, že duša je pánom svojho vlastného konania, že je schopná regulovať svoje vlastné operácie, že má schopnosť určovať svoju vôľu vlastnou prirodzenou energiou; skrátka, predstierali, že človek je slobodný agent.

Už bolo dostatočne dokázané, že duša nie je nič iné než telo, keď sa naň pozeráme s ohľadom na niektoré jeho funkcie, ktoré sú menej zjavné než iné: bolo ukázané, že táto duša, aj keď by sme ju predpokladali ako nehmotnú, je neustále modifikovaná spolu s telom, podlieha všetkým jeho pohybom a bez nich by zostala nečinná a mŕtva; že teda podlieha vplyvu materiálnych a fyzických príčin, ktoré dávajú telu podnety; že spôsob jej existencie, či už trvalý alebo dočasný, závisí od materiálnych prvkov, ktoré ju obklopujú, ktoré tvoria jej štruktúru, utvárajú jej temperament, prenikajú do nej potravou a vstupujú do nej svojou jemnosťou.

Schopnosti, ktoré nazývame intelektuálnymi, a vlastnosti, ktoré označujeme ako morálne, boli vysvetlené čisto fyzikálnym a prirodzeným spôsobom. Napokon bolo dokázané, že všetky myšlienky, všetky systémy, všetky city, všetky názory, či už pravdivé alebo falošné, ktoré si človek vytvára, sú výsledkom jeho fyzických a materiálnych zmyslov. Nech ho posudzujeme akokoľvek, človek je čisto fyzická bytosť; je prepojený s univerzálnou prírodou a podriadený nutným a nemenným zákonom, ktoré príroda ukladá všetkým bytostiam, ktoré obsahuje, podľa ich vlastných podstát alebo podľa špecifických vlastností, ktorými ich bez ich súhlasu obdarila.

Život človeka je čiarou, ktorú mu príroda prikazuje opísať na povrchu Zeme, bez možnosti čo i len na okamih sa od nej odchýliť. Narodil sa bez svojho súhlasu; jeho organizácia nezávisí na ňom samotnom; jeho myšlienky prichádzajú k nemu nedobrovoľne; jeho návyky sú podriadené tým, ktorí mu ich vštepia; neprestajne ho modifikujú viditeľné aj skryté príčiny, nad ktorými nemá žiadnu kontrolu, ktoré nevyhnutne regulujú jeho spôsob existencie, dávajú tón jeho spôsobu myslenia a určujú jeho spôsob konania. Je dobrý alebo zlý, šťastný alebo nešťastný, múdry alebo hlúpy, rozumný alebo nerozumný, bez toho, aby jeho vôľa mala čo i len najmenší vplyv na tieto rôzne stavy.

Napriek týmto okovám, ktoré ho zväzujú, sa však tvrdí, že je slobodným agentom, že nezávisle od príčin, ktoré ho pohybujú, určuje svoju vlastnú vôľu a reguluje svoju vlastnú situáciu. Hoci sú základy tohto názoru len chabé a všetko by mu malo ukazovať jeho omyl, dodnes je rozšírený a veľký počet inak veľmi osvietených ľudí ho považuje za nepopierateľnú pravdu.

Je základom náboženstva, ktoré – keďže predpokladá vzťahy medzi človekom a neznámou bytosťou, ktorú postavila nad prírodu – nedokázalo si predstaviť, ako by si človek mohol zaslúžiť odmenu alebo trest od tejto bytosti, ak by nebol slobodným agentom.

Spoločnosť si myslela, že je na tomto systéme závislá, pretože sa rozšírila myšlienka, že ak by všetky činy človeka boli považované za nevyhnutné, už by neexistovalo právo trestať tých, ktorí poškodzujú svojich blížnych.

A napokon, ľudská márnivosť si privlastnila túto hypotézu, pretože zjavne odlišuje človeka od všetkých ostatných fyzických bytostí tým, že mu prisudzuje zvláštnu výsadu úplnej nezávislosti od všetkých ostatných príčin.

Hoci by však len trochu premýšľal, uvedomil by si jej nemožnosť.

Vôľa je iba modifikáciou mozgu, ktorou sa tento orgán pripravuje na akciu alebo uvádza do pohybu ostatné orgány. Táto vôľa je nevyhnutne determinovaná kvalitou objektu alebo motívu, ktorý pôsobí na jeho zmysly, alebo ktorého myšlienka zostáva v ňom a je oživovaná pamäťou. Človek teda koná nevyhnutne; jeho činy sú výsledkom podnetu, ktorý dostáva buď od vonkajšieho objektu, alebo od myšlienky, ktorá modifikuje jeho mozog. Ak nekoná podľa tohto impulzu, je to preto, že sa objavila nová príčina, nový motív, nová myšlienka, ktorá modifikuje jeho mozog iným spôsobom, dáva jeho vôli nový smer a tým potláča účinok predchádzajúceho impulzu.

Napríklad ak je človek sužovaný silným smädom a predstaví si alebo uvidí čistú vodu, ktorá by ho mohla osviežiť, nie je pánom toho, aby si želal alebo neželal túto vodu vypiť. Jeho túžba po uspokojení tejto potreby je nevyhnutná. Ak sa však dozvie, že voda je otrávená, zadrží sa. To však neznamená, že je slobodný – jednoducho sa objavil nový, silnejší motív (strach zo smrti), ktorý prevážil nad predchádzajúcim (smäd).

Celý mechanizmus ľudskej vôle funguje na rovnakom princípe: človek sa vždy riadi najsilnejším motívom, ktorý v danej chvíli pôsobí na jeho mozog. Ak sa jeho vôľa zdá byť v nerozhodnosti, je to len preto, že dve opačné príčiny na neho pôsobia rovnako silno – akonáhle sa však jedna z nich posilní, okamžite sa rozhodne.

Človek nie je slobodný – je nevyhnutne podriadený univerzálnym zákonom prírody, ktoré riadia všetky bytosti, vrátane neho samotného.