1.5. Úlohy pre Boha ležiace v nevedomosti
"Aké nesprávne je použiť Boha ako medzeru v neúplnosti našich vedomostí. Ak sa hranice poznania v skutočnosti posúvajú stále ďalej a ďalej - a to musí byť pravdou - potom sa s nimi Boh tlačí späť, a preto neustále ustupuje. Máme nájsť Boha v tom, čo vieme, nie v tom, čo nevieme." - Dietrich Bonhoeffer, teológ
Pre túto tému mám trochu viac úvodných výrokov - je podstatou konfliktu vedy a viery.
"Boh bol vynájdený na vysvetlenie záhady. Boh je vždy vymyslený na vysvetlenie tých vecí, ktorým ešte nerozumiete. Preto ho necháme stvoriť vesmír, lebo si to celkom nedokážeme vysvetliť."
- Richard Feynman, americký kvantový fyzik
"Ľudia si myslia, že epilepsia je božská jednoducho preto, že nemajú potuchy, čo spôsobuje epilepsiu. Ale verím, že jedného dňa pochopíme, čo spôsobuje epilepsiu, a v tom momente prestaneme veriť, že je to božské. A tak je to so všetkým vo vesmíre." - Hippocrates
"Prívrženci inteligentného dizajnu si myslia, že ak vidia niečo, čomu nerozumejú, musí to byť Boh." - Steve Jones
"Ak nás história vedy niečo naučila, tak je to poznatok, že označenie našej nevedomosti nálepkou Boh nikam nevedie."
- Jerry Coyne, popredný evolučný biológ
"Imaginárny "teoretik inteligentného dizajnu" by mohol adresovať vedcom takéto posolstvo - Ak nerozumiete ako sa niečo deje, nič si z toho nerobte: vzdajte sa a povedzte si, že to urobil Boh. Neviete, ako pracujú nervové popudy? Dobre! Nerozumiete, ako sa v mozgu ukladajú spomienky? Výborne! Je fotosyntéza ohromujúco zložitý proces? Nádherné! Prosím vás, nepúšťajte sa do riešenia týchto problémov, vzdajte sa a odvolajte sa na Boha. Milý vedátor, nerieš svoje mystériá. Prines nám ich, my ich vieme použiť. Neplytvaj svojou drahocennou nevedomosťou jej odstraňovaním. Potrebujeme tieto chýrne medzery ako posledné útočisko pre Boha." - Richard Dawkins, Delúzia Boha
"Vidíš určitú vec, na ktorú nemáš odpoveď a vytvoríš si záver, že v tom musí mať prsty Boh. A nevieš či Boh má nejaké prsty, nevieš ako vyzerá, či akej je podstaty. Nevieš demonštrovať odkiaľ sa vzal. Nevieš akým spôsobom ovplyvňuje náš vesmír, ani prečo by niečo také robil. Nevieš svoju hypotézu a špekuláciu nijako otestovať ani overiť. Nevieš na základe svojho záveru o ňom predpovedať žiadne budúce javy. Nefunguje to, nie je to veda."
- EtheraLove video, slovenský ateistický youtuber
"Keď ľudia odpovedajú "Boh to urobil", oni absolútne nevedia ako. Ak ľudia nevedia ako, prečo potom hovoria, že to bol Boh? Aký zmysel by malo povedať, že škrečok vznikol evolúciou, ak by sme nevedeli ako funguje evolúcia? Je to len akt prihlásenia k hodnotám spoločnosti keď sa vás pýtajú niečo iné." - môj Youtube komentár
* * *
Boh medzier je termín pre nachádzanie podpory teizmu v medzerách v poznaní. Zdôvodnenie ide asi takto: "Nemáme žiadne (naturalistické) vysvetlenie X. Boh, ako o ňom uvažujeme, je schopný X stvoriť. X je teda indíciou v prospech Boha. Pokiaľ (naturalisticky) nevysvetlíte X, mám oprávnený dôvod veriť v Boha."
Mnohí vzdelaní teológovia považujú toto argumentovanie za nevhodné, tak ako Dietrich Bonhoeffer. Keď však príde k debate o dôvodoch, prečo má zmysel tvrdiť, že Boh existuje, tak sa veriaci prakticky vždy dostane za hranice vedeckého poznania, odkiaľ vedie svoje zdôvodnenie. Ako povedal Robert G. Ingersoll:
"Nikto nevyvodzuje Boha z prostého a známeho, z toho, čomu sa rozumie, ale z komplexu, neznámeho a nepochopiteľného. Našou neznalosťou je Boh; čo vieme, je veda."
Alebo ako uvádza Yudkowsky v článku Ak chcete mágiu, mágia vám nepomôže:
"Väčšina bosoriek neverila v bohov. Vedeli, že bohovia existujú, samozrejme. Občas s nimi mali dočinenia. Ale neverili v nich. Poznali ich príliš dobre. Bolo by to ako veriť v poštára." - Terry Pratchett, Bosorky na cestách
Z tejto perspektívy je nesprávne pýtať sa "Aké sú hlavné logické a vedecké dôvody, ktoré vedú ľudí k tomu, aby verili v Boha?" Vyžadovalo by si to myslieť spôsobom "verím, že existuje, lebo viem, že existuje" a nie "verím, že existuje, lebo neviem, či existuje". Viera je v týchto prípadoch myslenie na niečo viac, než podporujú vedomosti. Do tej miery, do akej myšlienku nepodporujú vedomosti, do tej miery je potrebná viera. Človek sa môže kamarátiť s oboma vtedy, kedy potrebuje, ale veda a viera sa nikdy neprekrývajú. Do tej miery, do ktorej chcete vieru zachovať, nechcete vedieť.
Alebo inými slovami: Človek, ktorý chce názor naozaj stavať na vedomostiach, nesúhlasí s tým, aby stačilo nejaký názor označiť za "vieru" a to ho robilo oprávneným. Tento človek nebude dôležitosť tohto bagatelizovať, preto nebude súhlasiť s tým, že jeho názor je postavený na viere.
"Pravda nevyžaduje vieru. Vedci nespájajú ruky každú nedeľu spievajúc - Áno, gravitácia je pravdivá! Budem silný! Z hĺbky duše verím, že čo ide hore, musí spadnúť aj dole. Amen! - ak by to totiž robili, asi by sme si pomysleli, že sú si ohľadom toho dosť neistí." - Dan Barker, ateista, bývalý kňaz
A preto je viera tak často spojená s argumentovaním medzerami, ktoré plnia rolu Úplne Všeobecného Argumentu v prospech akéhokoľvek názoru, ktorý je v rozpore s vedou. Napriek tomu, že nevedomosť neuprednostňuje konkrétnu predstavu, takže nie je argumentom, ktorý mení poradie v pravdepodobnosti pravdivosti hypotéz, je argumentom v prospech všetkého - zdanlivo dorovnáva rozdiely. To znamená, že ak vedomosti idú v neprospech X, a človek sa chce vyhnúť prijatiu, že X nie je pravda, tak vyvrhne do pozornosti všetku nevedomosť, ktorá na vedu ešte len čaká, v ktorej nemusí, ale aj môže byť pravdou X, takže zdanie hovorí:
"Čo je vaša malá vedomosť oproti tej halde nevedomosti? Je to jedna nekonečnina, je to zanedbateľné. Pravdou môže byť všetko; máme dôvody veriť všetkému a máme dôvody neveriť ničomu. Mali by ste byť otvorenejší k iným možnostiam a dávať im priestor. Môj názor je tak oprávnený ako váš a ak sa váš má učiť v školách, mal by sa aj môj, rovnako ako ľubovoľný iný..."
Keď to takto preženieme do extrému, chyba vystúpi na povrch - nemali by sme učiť, že 2+2=3, a nemusí byť nekonečne isté, že by sme nemali.
Takéto zmýšľanie je nielenže nepraktické (len vedomosť je využiteľná), je zároveň súhrnne nesprávne. Nevedomostí je nekonečne viac než našich vedomostí, čo samé o sebe značí, že táto konfrontácia je nesprávna. Nevedomosť nie je rovná vedomosti, ktorá dokazuje všetko rovnako. Môžeme zahrnúť len naše vedomosti, čo zahŕňa vedomosti o prístupe k nevedomosti, ale apel na samotnú nevedomosť, absenciu vedeckého dosahu, je logická chyba. Nevedomosť je nevedomosť. Toto je pointa, ktorú len málo ľudí intuitívne chápe. Spomenul som to už v dávnejšej kapitole a stojí to za to zopakovať:
"Ďalším dôležitým uvedomením je, že nemôžete legitímne očakávať, že prehodnotenie vášho súčasného názoru posunie vašu mienku konkrétnym smerom. Yudkowsky v článku zákon zachovania očakávanej indície uvádza veci na pravú mieru - ak očakávate, že nové vedomosti posunú vašu mienku konkrétnym smerom, tak aj toto je súčasťou vašej súčasnej mienky, ktorá vychádza z toho, čo viete doteraz, a nie z toho, čo vám prinesú nové vedomosti."
Preto nemôžete pre žiadnu myšlienku argumentovať tým, že veda nevie všetko. Ak by bola vaša myšlienka výsledkom vedomostí a nie viery, potom je súčasťou vedy, potom by ste ju aj vy chápali ako súčasť vedy a nemali dôvod argumentovať medzerami proti vede. Miesto toho by ste vyzdvihovali to poznanie, ktoré máte v rukách oproti hypotéze, ktorá je predkladaná ako "vedecká". Kvôli tomu možno rečníkovo argumentovanie medzerami chápať ako ďalšiu indíciu, že rečníkov názor je nepravdivý.
Pre hlbšie prijatie záveru, že nevedomosť je ako vákuum, prázdnota, ktorá nemôže odporovať a ani upravovať sily vedomosti, môžem poskytnúť aj konkrétnu predstavu, mnou vymyslené podobenstvo o vedeckom procese ako vyťahovaní farebných guľôčok z bezodného vreca.
Predstavme si, že bezodné vrece je zdroj vedomostí a vedomosti reprezentujú guľôčky, ktoré z vreca vyberáme. Každá samostatná guľôčka je celá jednofarebná, pričom vrece môže (a nemusí) obsahovať guľôčky rôznych farieb. Našou úlohou je určiť guľôčky akých farieb vrece obsahuje a pomer farieb vo vreci. Farby reprezentujú čo vo svete existuje, guľôčky sú naše pozorovania; takže našou úlohou je určiť, čo koľko existuje.
Vytiahneme z vreca prvú guľôčku. Je oranžová. Akú farbu je na mieste očakávať, že vytiahneme druhú? Oranžovú. Šanca je rozhodne väčšia, než ľubovoľnú inú farbu, ktorá vo vreci ani nemusí byť. A ktoré farby v akom pomere sú najpravdepodobnejšia možnosť, že vrece obsahuje, vzhľadom na našu vedomosť? Iba oranžové guľôčky. Zohľadňujeme čo máme a koľko toho máme - keďže veľmi málo, naša istota je veľmi slabá. Po vytiahnutí desiatich guľôčok máme päť oranžových, tri žlté a dve fialové. Aká je teraz najpravdepodobnejšia ďalšia guľôčka? Oranžová, žltá a fialová v pomere 5:3:2, čo je rovnako odpoveď na otázku o obsahu celého vreca. A ak by sme mali staviť na jednu guľôčku aká bude, potom stavme na čisto oranžovú. To neznamená, že iné možnosti, medzi ktorými takmer naisto bude skutočný pomer farieb, neprichádzajú do úvahy, ale že nemáme na ne dôvod vsádzať - nepoznáme iné farby a svojvoľná zmena pomeru nevyhnutne zvyšuje odchýlku.
Príde k nám iný zberač guľôčok a ukáže nám, čo vybral: 39 žltých, 36 oranžových, 8 fialových, 4 ružové, 2 zelené a 1 bielu. Spojíme naše štatistiky a vyjde nám štatistika sily 100 ks. Hádajte, čo budú naše odpovede teraz. Vždy možno vychádzať len z vytiahnutých guľôčok; pomeru ich farieb, a zohľadnenie ich množstva so štatistikami ostatných, ktoré je vhodné sledovať, najmä ak sú väčšie. Možno je vo vreci v pomere k ostatným viac ružových, než sme vybrali. Možno tam je aj nejaká farba, ktorú zatiaľ nepoznáme a nazveme ju modrá. Ale argumentovať za vašu obľúbenú farbu, že jej tam môže byť viac, pretože vrece je stále plné, je nutne štatisticky častejšie hop vedľa.
Je vyvodzovanie skutočností z faktov také priame? Áno. Prekvapení? A čo si vlastne myslíme, že tomu prekáža? Že reálne vedomosti nie sú úhľadne vyjadrené v kusoch ako guľôčky? Lenže to je len zložitejšia skladačka - znamená to, že indície treba správne distribuovať a spracovávať - nie niečo, čo by menilo pointu. Je to skôr priamou zjavnosťou faktu, že vedomosti musia byť v pohybe, upresňované po vytiahnutí každej novej informácie, že to stále nie je - a nemôže byť - najpresnejšie vyjadrenie skutočnosti (hoci je najpresnejšie, čo máme). Takže pre pokoj od požiadaviek na disciplínu jednotlivca s tým spojených si veriaci radšej vyberú pohľad, ktorý nezohľadňuje nával ďalších guľôčok a súčasne ich povyšuje nad tých, ktorí si priznajú - neviem.
Ľudské pravda/nepravda sa vyvíjalo najmä vo vzťahu človek a človek, kedy prevažne ide o jednoduché otázky zo života, kde sú podrobné upresnenia irelevantné, a kedy išlo najmä o rozlíšenie pravdovravného od klamára. Kvôli irelevantnosti upresnení má hodnoverný zdroj tendenciu stáť si za svojimi slovami a klamár kľučkuje podľa toho, nakoľko mu na lži prišli. Tieto podmienky môžu za ľudskú intuíciu, že hodnoverný zdroj nemení svoj postoj. Otázky vo vzťahu človek a príroda sú však práve naopak zložité a príroda neklame. A veda, ktorá sa snaží byť presná, kľučkuje vo svojich upresneniach až je to otravné pre väčšinu ľudí, ktorých zaujímajú len základy. Je otravné, že niekto je vzdelanejší než ty a využíva to proti tebe. Zdá sa tak, že sústavný proces upresňovania pravdy je intuitívne podozrivý zo sústavnej snahy klamania druhých - hoci neviem o štúdii, ktorá by sa týmto zaoberala. Len sa snažím pochopiť, prečo nám vedecký prístup neustáleho zohľadňovania nových vedomostí môže prísť nehodnovernejší než prístup, ktorý novým informáciám hovorí "ani ma nehne" a aktívne ich ničí keď môže.
Mayská civilizácia bola značne vyspelá. Mayovia používali rozvinutý systém písania a svedomito zaznamenávali v tisíckach písomností vyše 800 rokov histórie ich národa. Takmer všetky tieto písomnosti boli zničené počas dobyvateľského vpádu Španielov na ich územie. Spisy boli označené za "diabolské klamstvá" a spálené mníchmi a kňazmi. Iba 4 písomnosti sa dochovali. Zostali nám iba zanedbateľné frakcie celého obrazu života, učenia a rituálov tejto významnej civilizácie.
Takto sa správajú len organizácie, ktoré chránia lži. Keby si boli cirkevníci istí tvrdeniami čo kážu, neničili by to. Nepálili by heretické knihy. Svedomito by ich všetky preložili a zverejnili aby ukázali, o koľko ich teórie lepšie vysvetľujú veci. Miesto toho v strachu, že by ich mayské poznatky nejako zahanbili, toho čo najviac spálili.
Luther napísal pieseň "Hrad prepevný je Pán Boh náš" ako oslavu Boha, ktorý stojí nad všetkou neistotou vo svete. Hoci, ako skeptici poznamenávajú, tá sa týka aj Jeho, aby sa Ho netýkala je iba zbožné prianie. Skeptici, ktorí naopak vyťahovanie guľôčok z vreca podporujú, majú iné priania:
"Radšej by som mal otázky, ktoré nemôžu byť zodpovedané, než odpovede, ktoré nemôžu byť spochybnené."
"Keď mladý človek stratí vieru vo svoje náboženstvo, pretože začína študovať vedu a jeho metodológiu, nie je to tým, že získa skutočné vedomosti, že vie všetko, ale zrazu si uvedomuje, že to všetko nevie."
- Richard Feynman
Feynmanove výroky presne sedia na to, čo ukazuje podobenstvo s guľôčkami. A podobenstvo pokračuje. Príde k nám tretí zberač. Nemá v rukách guľôčky. Tvrdí, že ich stratil a tvrdí, že ich mal tisíc a že objavil medzi nimi jednu ligotavú. Tvrdí, že tá ligotavá guľôčka, ktorú mal, a ktorá mu dala silu, ale nemá o nej dôkaz, je jediná v celom bezodnom vreci, takže nemá zmysel, aby sme hľadali vlastné ligotavé guľôčky, ale máme sa pridať k nemu. My a ten druhý zberač sa na seba pozrieme, spolu tretieho vysmejeme a odídeme od neho. Môžu existovať zberači, ktorí stratili svoje guľôčky a chcú naše malé štatistiky posunúť ďalej - rovnako ako existujú tí, ktorí o sebe tvrdia, že boli zberači, aby skreslili štatistiky zberačov svojimi vymyslenými a obrali ich tak o moc vedomostí. Lenže názor tohto starca o ligotavej guľôčke je absurdný, čo robí jeho ďalšie tvrdenia nedôveryhodnými. Prečo?
Nemôže byť v bezodnom vreci iba jedna ligotavá guľôčka. Existujú len pomery medzi farbami. Ako vyjadriť pomer ligotavosti ku všetkým ostatným farbám, ak je ligotavá len jedna guľôčka? Jedna nekonečnina - takáto je teda šanca, že dotyčný vytiahol ligotavú guľôčku, ak je len jedna - čo je, inak povedané, žiadna šanca, oproti šanci, že nehovorí pravdu. Ak je niečo skutočné, tak to zo zákonov prírody môže vyliezť znova.
Nech je pomer akokoľvek malý, nech je to trebárs 1:8 931 052 478 605 687 023, stále to musí vyjadrovať pomer vyvodený z vybraných guľôčok. A ligotavých guľôčok, ak ligotavosť existuje, musí byť viac. Respektíve, musí to byť pomer, takže ak je vrece bezodné, tak na kusy ich musí byť nekonečno. Jedno-guličko-ligotavosť je rozhodne nemožná nekonzistentná predstava.
Jedno-guličko-ligotavosť (verte, že sme mali kontakt s božstvom, ale nedá sa to mať znova) teda odpíšeme, ale napriek tomu nám to nedá a dáme sa zlákať tým, že nájdeme ligotavosť, ktorá podľa starcových slov dáva silu a s vervou sa pustíme do vyberania guľôčok z bezodného vreca. Odovzdávame historku o ligotavej guľôčke ďalej. Historku si ľudia upravujú, prispôsobujú, a stále sú plní očakávania, že sa pri ďalšom vyberaní z vreca objaví. Nič. Stále iné farby. Stále... stále-stále-stále-stále-stále-... Už by aj stačilo, nie? Vyberanie guľôčok z vreca dáva zmysel aj bez ligotavosti. Samotné vyberanie guľôčok z vreca dáva silu, pomáha nám predvídať, čo vyberieme nabudúce. Očakávanie ligotavosti nám naopak kradne úspešnosť to predvídať - historicky vždy, kedy bolo stavené na ligotavosť ako ďalšie vysvetlenie nejakého javu, ktorý sa napokon vysvetlil, ukázalo sa, že sú za tým iné farby, a stávka vyšla na zmar. Možno v nejakom kúte vesmíru existuje ligotavosť, ale my, zberači guľôčok, tvrdíme, že sa neobjavuje tu a pri ďalších problémoch s vysvetlením ľubovoľného javu na ňu nemienime staviť.
Toto môže pomôcť pochopiť aj iné veci ako určenie pravdepodobnosti existencie Boha ako ligotavej guľôčky, či božskosti ako ligotavosti, napríklad určenie pravdepodobnosti objavu života na inej planéte ako ligotavosti: naša planéta je jediná vytiahnutá ligotavá guľôčka, takže ligotavosť musí byť aj inde, hoci aj v nepredstaviteľne vzdialených končinách, ale predsa. Ak, ako som potvrdil, je vesmír ako bezodné vrece. Od vyberania guľôčok z vreca je tu však jeden podstatný rozdiel: pozorovania sú možné len vtedy, ak už schopnosť pozorovať máte: hľadať inteligentný život možno len ak už ste inteligentný život. To znamená, že tvorba štatistiky výskytu života sa deje bez ohľadu na jeho výskyt oproti iným formám existencie: o ligotavosti sa uvažuje bez ohľadu na to, či ste si už nejakú vytiahli - to, že ste si už vytiahli seba, neurčuje pomer výskytu ligotavosti oproti iným farbám, života oproti iným formám existencie. Až objavenie inej živej planéty je informácia, ktorú možno považovať za vytiahnutie živej guľôčky z vreca v tom zmysle, že ju možno zohľadniť do pomeru farieb - do, vzhľadom na naše pozorovania, najpravdepodobnejšieho výskytu života voči neživotu.
Takže: mimozemšťania existujú, ale vzhľadom na to, že sme zatiaľ žiadnych nenašli, sú zúfalo ojedinelí. Sústavné nenachádzanie mimozemského života je vecou pomeru života voči neživotu vo vesmíre. Je kategorická chyba tvrdiť, že to vrhá zlé svetlo na všeobecnú hypotézu existencie života mimozemského, pretože jedno-guličko-ligotavosť je pre akékoľvek zákony bezodného vreca absurdná komédia. Toľko k otázke života za hranicami našich pozorovaní.
A na záver si dáme klasiku...
Teistická obhajoba: "Na podobnosti s vyťahovaním guľôčok sa dá tvrdiť, že "Božie gule" existujú, len sme ich, ehm... nevytiahli z vreca. Že nemáme dôvod na ne vo vede vsádzať a že štatisticky je to nutne nesprávne je síce pekné, ale nedokazuje to, že tie Božie gule tam nemôžu byť. Na toto sa dá reagovať, že tieto Božie gule sa nás dnes týkajú menej, než ten najmenej častý druh farby, ktorý sme vytiahli, a v našich súčasných štatistikách pre ne svieti jedna veľká nula, ale aj cez to všetko ten starec mohol mať dočinenia s niečím, čo sme my zatiaľ opäť nevytiahli."
"Ateisti hovoria, že nikto nemôže dokázať existenciu Boha - a majú pravdu - ale ja hovorím, že nikto nemôže vyvrátiť, že Boh existuje." - Josh, citát z teistického meme
Nemôžem nesúhlasiť, že tento argument obstojí v záujme zachovania viery, ak vám stačí minimálna pravdepodobnosť existencie Boha - hlavne, že tam je. Ale toto sa dá povedať v prospech akejkoľvek farby gule, takže neuprednostňuje Boha. Nie je to platný argument v záujme obrany Boha ako hypotézy, ktorá vysvetľuje pozorované. "Ale stále je tu šanca, nie?" - o takúto obhajobu hypotézy sa vedec nezaujíma.
Koniec koncov, ja nemám problém priznať, že Boh môže existovať. Ak má veriaci len tak nízky záujem, aby dosiahol toto, môžem mu dať za pravdu a nemusíme spolu strácať čas. V pohode: Boh existuje. Zeus existuje. Jeti existuje. Santa existuje. "Ateisti hovoria, že nikto nemôže dokázať existenciu Aladinovej lampy, a majú pravdu, ale ja hovorím, že nikto nemôže vyvrátiť, že Aladinova lampa existuje."
Takto to nefunguje - môžeme hypotézy patrične vyvrátiť. Dokázanie, že Aladinova lampa je produktom ľudskej predstavivosti a literatúry, vyvracia jej reálnu existenciu počas našej histórie - podobne je to aj s Bohom.
"Vyvracia, ale nie úplne."
A čo s tým teraz? Som múdrejší? Nie, len robím to, čo vede ani ľuďom ešte nikdy nepomohlo: vedie ma to k vsádzaniu cenného myšlienkového úsilia do úvah o tom, ako je Boh previazaný s našim svetom, miesto toho, aby som ho stavil do iných možností, pričom iba iné možnosti doteraz vždy uspeli. A prečo nemôžem čakať, že odteraz tomu bude inak, som už vyššie vysvetlil citovaním so staršej kapitoly.
Na záver budem ešte citovať slová, ktoré sa až neuveriteľne hodia k Joshovej námietke, hoci sa pôvodne vyjadrujú k téme mnohých svetov, preto nesúvisiace úseky vynechám, a môžeme si za ne doplniť Božiu tému.
(B) = Boh, (N) = vedecký naturalizmus, prírodné zákony:
Tak toto je to, čo by som označil za klam uprednostňovania hypotézy. Musí existovať bilión lepších spôsobov, ako odpovedať na (N) bez pridávania (B), ktorý by bol jediným ne(N), ne(N), ne(N), ne(N) v celej (N). Niečo také ne(N) si nezaslúži, aby sa o tom nahlas hovorilo, či ani len uvažovalo ako o možnosti, pokiaľ to nemá extra veľkú hmotnosť indícií - omnoho väčšiu než je dnešný celkový počet nula. Ale vďaka historickej nehode má (B) predsa len každý v ústach a na mysli, a tak sa otvorená otázka (N) ponúka ako indícia, že (N) nevedia ponúknuť úplný obraz sveta. Čo má akože znamenať, že (B) je stále akosi v hre.
V mysliach ľudských bytostí, ak ich dokážete primäť, aby mysleli na túto konkrétnu hypotézu namiesto bilióna iných možností, ktoré nie sú o nič zložitejšie ani nepravdepodobnejšie, ste naozaj urobili obrovský kus práve v presviedčaní. Čokoľvek, o čom rozmýšľajú, vnímajú "ako v hre" a ak iní hráči napohľad v preteku o čosi zaostanú, predpokladajú, že (B) sa posúva vpred, či nebodaj do čela.
Hovoriť o (B) kedykoľvek ukážete na údajnú chybu alebo otvorený problém v (N), je opäť uprednostňovaním hypotézy - musíte mať už v ruke indíciu, ktorá ukazuje konkrétne na (B), aby ste zdôvodnili, prečo do našej pozornosti vyzdvihujete práve túto konkrétnu myšlienku namiesto tisíca iných. Takže toto je príčetné pravidlo. A zodpovedajúca anti-epistemológia je donekonečna hovoriť o "možnosti" a o tom, ako "nemôžete vyvrátiť" nejakú myšlienku, dúfať, že budúca indícia to môže potvrdiť, keď v súčasnosti nemáte žiadnu indíciu v ruke, nástojiť a nástojiť na možnostiach bez vyhodnocovania možnej nesúhlasiacej indície, kresliť žiarivé slovné obrázky potvrdzujúcich pozorovaní, ktoré by sa mohli stať, ale ešte sa nestali, alebo pokúšať sa ukázať, že kúsok za kúskom negatívnej indície "nie je definitívny".
- Klam uprednostňovania hypotézy, Eliezer Yudkowsky
Je pre psychickú pohodu samotných veriacich aby definitívne opustili tradičný koncept Boha, ktorého oporu musia hľadať v nevedomosti, keď sú konfrontovaní s ateistami. Nechcite to obhajovať znova a znova a nechcite aby sa na vás o storočie spomínalo ako na hlupákov z minulého storočia, ktorí tomu ešte verili. Vy si vyberáte veriť tomu čomu veriť chcete, viera nie je rasa. Titanik sa potápa v hlbokých moriach materialistickej vedy, ale vy za to nenesiete zodpovednosť.
Jedine, že by ste chceli...
