258. Falošné zdôvodnenie

Jedného dňa som stretol niekoho, kto o sebe tvrdil, že je úplný sebec, a povedal mi, že aj ja by som mal byť úplný sebec. V ten deň som mal zlomyseľnú náladu, tak som povedal:

"Všimol som si, že u väčšiny veriacich ľudí, aspoň u tých, s ktorými sa stretávam, nezáleží veľmi na tom, čo hovorí ich náboženstvo, pretože nech chcú urobiť hocičo, nejaký náboženský dôvod si na to nájdu. Ich náboženstvo hovorí, že by mali neveriacich kameňovať, oni však chcú byť k ľuďom milí, tak si radšej nájdu náboženské zdôvodnenie na to. Pripadá mi, že keď ľudia zastávajú filozofiu sebectva, tiež to nemá vplyv na ich správanie, pretože keď chcú byť k ľuďom milí, dokážu si to racionalizovať pomocou sebeckých pojmov."

On na to: "Nemyslím si, že je to tak."

Ja: "Ak si skutočný sebec, prečo potom chceš, aby som aj ja bol sebec? Neznamená to, že ti na mne záleží? Nemal by si ma skôr skúšať presvedčiť, aby som bol väčší altruista, aby si ma mohol zneužívať?" On odpovedal: "No, keď sa staneš sebcom, uvedomíš si, že je v tvojom racionálnom vlastnom záujme hrať v ekonomike produktívnu rolu, namiesto napríklad podporovania zákonov, ktoré budú porušovať moje súkromné vlastníctvo."

Ja: "Ale veď ja už som libertarián, takže sa také zákony podporovať nechystám. A keďže sám seba považujem za altruistu, vybral som si prácu, od ktorej očakávam, že prospeje mnohým ľuďom, vrátane teba, namiesto práce, kde by som zarobil viac. Mal by si zo mňa naozaj väčší úžitok, keby som sa stal sebcom? Navyše, je presviedčanie ma na sebectvo tá najsebeckejšia vec, ktorú by si mohol robiť? Neexistuje niečo iné, čo si teraz mohol robiť, čo by ti prinieslo omnoho priamejšie výhody? Ale v skutočnosti chcem vedieť toto: Začal si tým, že si mal chuť byť sebec, a potom si sa rozhodol, že toto je tá najsebeckejšia vec, ktorú môžeš urobiť? Alebo si začal tým, že si mal chuť prehovárať druhých na sebectvo, a potom si hľadal, ako by si si mohol racionalizovať, že ti to prospieva?"

On povedal: "Možno máš v tom poslednom pravdu" a tak som si ho poznačil ako inteligentného.

Ďalšie zlomyseľné otázky pre samozvaných sebcov:

"Obetoval by si svoj život, aby si zachránil celé ľudstvo?" (Ak si uvedomia, že ich vlastný život je podmožinou ľudstva, môžete upresniť, že majú na výber, či zomrú hneď a zachánia tým celú Zem, alebo či budú v pohodlí žiť ešte jeden rok a potom zomrú spolu s celou Zemou.)

"Keby si mal na výber medzi jednou z nasledujúcich udalostí, bol by si radšej, keby si si nakopol palec, alebo keby tamtoho cudzieho človeka päťdesiat rokov hrozne mučili?" (Ak povedia, že by ich to vedomie emocionálne znepokojovalo, upresnite, že by o tom mučení nevedeli.)

Zamyslite sa nad nasledujúcim a položte si otázku, ktorý z týchto dvoch filozofov je naozaj altruista a ktorý je naozaj sebec?

"Mali by ste byť sebci, pretože keď sa ľudia podujmú zlepšovať spoločnosť, miešajú sa do záležitostí svojich susedov, vyhlasujú zákony, bojujú o moc a robia každého nešťastným. Vezmite si tú prácu, ktorá najviac vynáša: dôvodom, prečo táto práca viac vynáša je, že si efektívny trh myslí, že vyprodukuje viac hodnoty než jej alternatívy. Ak si vezmete prácu, ktorá vynáša menej, snažíte sa opraviť názor trhu na to, čo spoločnosti najviac prospeje."

"Mali by ste byť altruisti, pretože svet je iterovaná Väzenská Dilema, a tam sa najviac darí stratégii Niečo za niečo s počiatočnou spoluprácou. Ľudia nemajú radi svine. Milí ľudia dôjdu do cieľa prví. Štúdie dokazujú, že ľudia, ktorí prispievajú spoločnosti a robia v živote niečo významné, sú šťastnejší než tí, ktorí to nerobia; sebectvo vás z dlhodobého hľadiska urobí iba nešťastnými."

Keď si vymažete odporúčania týchto dvoch filozofov, uvidíte, že prvý filozof používa na zdôvodnenie svojich odporúčaní iba prosociálne kritériá; za dobrý argument pre sebectvo považuje ukázanie, že sebectvo pomáha všetkým. Druhý filozof sa odvoláva iba na individuálne a pôžitkárske kritériá; za dobrý argument za altruizmus považuje ukázanie, že altruizmus je mu na úžitok ako jednotlivcovi: vyššie spoločenské postavenie alebo silnejšie pocity pôžitku.

Takže ktorý z týchto dvoch je skutočný altruista? Ten, ktorý v skutočnosti podrží otvorené dvere babičke.

Náboženskí fundamentalisti hovoria, že Boh je zdrojom všetkej morálky; že bez Sudcu, ktorý odmeňuje a trestá by neexistovala žiadna morálka. Keby sme sa nebáli pekla a netúžili po nebi, čo by zastavilo ľudí, aby sa navzájom vraždili naľavo i napravo?

Predstavte si, že Omega vysloví dôveryhodnú hrozbu, že ak niekedy čo len vstúpite do záchoda medzi 7. a 10. hodinou ráno, zabije vás. Cítili by ste paniku pri predstave, že Omega svoju hrozbu odvolá? Krčili by ste sa v existenčnej hrôze a kričali: "Ak Omega odvolá svoju hrozbu, čo mi potom bude brániť ísť na záchod?" Nie; pravdepodobne by sa vám veľmi uľavilo, že máte väčšie možnosti, ehm, uľaviť si.

Čím chcem povedať: Samotný fakt, že veriaci človek sa bojí toho, že by Boh odvolal svoju hrozbu potrestať ho za spáchanie vraždy, ukazuje, že má voči vraždeniu odpor, ktorý nezávisí na tom, či Boh vraždu trestá alebo nie. Keby nemal žiaden pocit, že vraždenie je zlé bez ohľadu na božský trest, predstava, že by Boh vraždy netrestal, by ho existenčne nedesila o nič viac ako predstava, že Boh netrestá kýchanie.

Môže sa stať, že jedného dňa stratíte svoju vieru; ale v ten deň nestratíte všetok zmysel pre morálnu orientáciu. Pretože ak sa bojíte, že by Boh prestal trestať nejaký skutok, toto je morálny kompas. Môžete tento kompas zapojiť priamo do vášho rozhodovacieho systému a riadiť sa ním. Môžete jednoducho nerobiť tie veci, o ktorých sa bojíte, že vás Boh za ne nepotrestá. Strach zo straty morálneho kompasu, to je morálny kompas. Veru, predpokladám, že sa týmto kompasom riadite a že ste sa ním vždy riadili. Ako raz povedal Piers Anthony: "Iba tí, ktorí majú dušu, sa trápia, či ju majú alebo nie." Nahraďte dušu morálkou a pointa platí.

Nepočujete náboženských fundamentalistov používať argument: "Keby sme sa nebáli pekla a netúžili po nebi, čo by potom zabránilo ľuďom jesť bravčovinu?" Avšak podľa ich predpokladu - že nemáme iný morálny kompas než božské odmeny a tresty - by tento argument mal znieť rovnako silno ako ten druhý.

Dokonca aj samotná predstava, že sa vám Boh vyhráža večným pekelným ohňom a nie koláčikmi, je postavená na už existujúcej negatívnej hodnote pekelného ohňa.

Z času na čas sa stane, že niekto natrafí na niektorý z mojich názorov ohľadom transhumanizmu - na rozdiel od mojich názorov týkajúcich sa ľudskej rozumnosti - čudnú, exoticky znejúcu myšlienku ako superinteligencia a Priateľská UI. A dotyčný ich odmietne.

Keď je potom vyzvaný, aby toto odmietnutie vysvetlil, neraz povie: "Prečo by som mal veriť niečomu z toho, čo Yudkowsky hovorí? Veď nemá PhD!"

Nuž, existujú dobré i zlé dôvody urobiť si PhD, ale toto je jeden z tých zlých.

Existuje veľa dôvodov, prečo niekto naozaj nepriateľsky reaguje na transhumanistické myšlienky. Väčšinou je to otázka rozoznávania vzorov, nie slovného uvažovania: myšlienka sa podobá na vzory "divná myšlienka" alebo "vedecká fantastika" alebo "sekta ohlasujúca koniec sveta" alebo "prehnané mladícke nadšenie".

Preto je okamžite, rýchlosťou vnemu, táto myšlienka odmietnutá. Ak sa potom niekto opýta: "Prečo nie?", spustí sa tým hľadanie zdôvodnenia. Ale toto hľadanie nemusí nevyhnutne natrafiť na skutočný dôvod - pričom slovami "skutočný dôvod" nemyslím najlepší dôvod, ktorý sa dá poskytnúť, ale skôr tú príčinu, ktorá ako historický fakt rozhodla v prvom momente, keď nastalo odmietnutie.

Namiesto toho hľadanie zdôvodnenia natrafí na fakt znejúci ako zdôvodnenie: "Tento rečník nemá PhD."

Lenže ja nemám PhD ani vtedy, keď rozprávam o ľudskej rozumnosti, prečo teda aj tam neprichádza tá istá námietka? A ešte viac k veci, keby som mal PhD, ľudia by to nepovažovali za rozhodujúci faktor naznačujúci, že by mali veriť všetkému, čo poviem. Namiesto toho by nastalo rovnaké počiatočné odmietnutie, z rovnakého dôvodu; a dodatočné hľadanie zdôvodnenia by sa potom zastavilo v odlišnom bode.

Povedali by: "Prečo by sme mali veriť tebe? Ty si len nejaký chlap s PhD! Takých je na svete kopa. Vráť sa, až sa presláviš vo svojej oblasti a získaš definitívu na významnej univerzite."

Ale veria ľudia naozaj náhodným profesorom z Harvardu, keď hovoria čudné veci? Samozrejme, nie.

Pokiaľ viem, približne toto sa stalo Ericovi Drexlerovi. Predložil svoju predstavu nanotechnológie a ľudia povedali: "Kde sú technické detaily?" a "Vráť sa, až budeš mať PhD!" A Eric Drexler strávil šesť rokov spisovaním technických detailov a dostal za to PhD pod vedením Marvina Minskeho. A Nanosystémy je skvelá kniha. Ale zmenili tí ľudia, ktorí hovorili: "Vráť sa, až budeš mať PhD", naozaj svoj názor na molekulárnu nanotechnológiu? Pokiaľ viem, nie.

Toto môže byť dôležitá vec, ktorú sa oplatí zapamätať začínajúcim podnikateľov a čerstvým konzultantom - čo vám tí, ktorých ste si nezískali ako zákazníkov, povedia ako dôvod odmietnutia, nemusí v skutočnosti robiť žiaden rozdiel; a mali by ste sa nad tým starostlivo zamyslieť skôr než vynaložíte obrovské úsilie.