70. Spodný riadok

Poznámka na úvod: podľa väčšiny ohlasov je toto najdôležitejšia lekcia z knihy, ja by som ju formuloval ako: "Kritické myslenie zomiera v okamihu, keď si dopredu určíme záver našich argumentov."

V aukcii sú dve zapečatené krabice, krabica A a krabica B. Práve jedna z týchto krabíc obsahuje vzácny diamant. Existujú rôzne príznaky a znamenia naznačujúce, či daná krabica obsahuje diamant; ja však o žiadnom z nich neviem, že by bolo celkom spoľahlivé. Napríklad na jednej krabici je modrá pečiatka a ja viem, že krabice, ktoré obsahujú diamant, majú väčšiu šancu mať modrú pečiatku než prázdne krabice. Alebo jedna krabica má lesklý povrch a ja mám podozrenie - ale nie som si istý - že krabice s diamantom nebývajú lesklé.

Predpokladajme, že je tam chytrý rečník, ktorý drží hárok papiera a hovorí majiteľom krabice A a krabice B: "Vydražte si moje služby, a ktorý vás získa moje služby, za toho budem argumentovať, že jeho krabica obsahuje diamant, takže za tú krabicu dostane vyššiu cenu." Takže majitelia krabíc dražia, a majiteľ krabice B ponúkne viac, čím získa služby chytrého rečníka.

Chytrý rečník si začne organizovať myšlienky. Najprv napíše: "A preto, krabica B obsahuje diamant!" na spodok svojho hárku papiera. Potom na vrch papiera napíše: "Krabica B má na sebe modrú pečiatku," a pod to: "Krabica A je lesklá," a ešte: "Krabica B je ľahšia než krabica A," a tak ďalej, pre mnohé ďalšie príznaky a znamenia; chytrý rečník akurát ignoruje všetky znamenia, ktoré by mohli svedčiť v prospech krabice A. Nakoniec chytrý rečník príde za mnou a prečíta mi zo svojho hárku papiera: "Krabica B má na sebe modrú pečiatku, a krabica A je lesklá," a tak ďalej, až kým sa dostane k: "A preto, krabica B obsahuje diamant!"

Zvážte však: Vo chvíli, keď chytrý diskutér napísal svoj záver, vo chvíli, keď atrament vsiakol do jeho hárku papiera, previazanosť indíciami medzi týmto fyzickým atramentom a fyzickými krabicami bola pevne daná.

Možno vám pomôže predstaviť si množinu svetov - Everettove vetvy alebo Tegmarkove duplikáty - v ktorých je nejaká objektívna frekvencia, s ktorou krabica A alebo krabica B obsahuje diamant. Podobne je nejaká objektívna frekvencia v rámci podmnožiny "svety s lesklou krabicou A", kde krabica B obsahuje diamant; a nejaká objektívna frekvencia v "svetoch s lesklou krabicou A a krabicou B s modrou pečiatkou," kde krabica B obsahuje diamant.

Atrament na papieri je sformovaný do čudných tvarov a kriviek, ktoré vyzerajú ako text: "A preto, krabica B obsahuje diamant." Keby ste boli gramotný človek, mohlo by vás to popliesť a mohli by ste si myslieť, že takto pokrútený atrament nejako znamená, že krabica B obsahuje diamant. Pokusné osoby, ktoré majú za úlohu povedať farbu na vytlačenom obrázku a dostanú obrázok "zelená" (napísané červenou farbou), často povedia "zelená" namiesto "červená". Pomáha byť negramotný, vtedy vás nemýli tvar atramentu.

Pre nás je dôležitou stránkou veci jej previazanosť s inými vecami. Vezmime si opäť tú množinu svetov. Vo chvíli, keď všetci chytrí rečníci vo všetkých svetoch umiestnia atrament na spodok svojho papiera - predpokladajme, že je to v jednej chvíli - pevne tým určili súvislosť atramentu s krabicami. Chytrý rečník píše nezmizíkovateľným perom; atrament sa už nezmení. Krabice sa už nezmenia. V podmnožine svetov, kde atrament hovorí "A preto, krabica B obsahuje diamant," je už pevne dané nejaké percento svetov, kde krabica A obsahuje diamant. A to sa nezmení bez ohľadu na to, čo sa dopíše na prázdne riadky nad tým.

Teraz si predstavte, že iný človek je úprimne zvedavý, a najprv si na papier napíše všetky odlišné príznaky oboch krabíc, potom aplikuje svoje poznanie a zákony pravdepodobnosti, a napíše naspodok: "Preto odhadujem s pravdepodobnosťou 85 %, že krabica B obsahuje diamant." Čoho indíciou je tento nápis? Keď skúmam reťaz príčiny a následku vedúcu k tomuto fyzickému atramentu na fyzickom papieri, zisťujem, že reťaz kauzality sa vinie cez všetky príznaky a znamenia krabíc, a závisí od týchto príznakov; vo svetoch s odlišnými príznakmi je naspodku papiera napísaná iná pravdepodobnosť.

Keď niekto povie: "Pri 4. hode mincou padla hlava," nezohľadňujeme iba to, že pri 4. hode mincou padla hlava - neberieme si podmnožinu všetkých možných svetov, kde v 4. hode padla hlava - ale zohľadňujeme podmnožinu všetkých možných svetov, kde rečník riadiaci sa nejakým konkrétnym algoritmom povedal: "Pri 4. hode mincou padla hlava." Vyslovená veta nie je sama osebe faktom; nenechajte sa zviesť z cesty púhym významom slov.

Vezmite si problém Montyho Halla:

V hernej show dostanete na výber tri dvere vedúce do troch miestností. Viete, že v jednej miestnosti je 100 000 eur, a zvyšné dve sú prázdne. Moderátor vás požiada, aby ste si vybrali dvere, a vy si vyberiete dvere číslo 1. Potom moderátor otvorí dvere číslo 2 a ukáže prázdnu izbu. Chcete teraz zameniť svoje rozhodnutie za číslo 3 alebo zostávate s dverami číslo 1?

Odpoveď závisí od moderátorovho algoritmu. Ak moderátor vždy otvorí niektoré dvere a vždy si vyberie dvere vedúce do prázdnej miestnosti, potom by ste mali zameniť rozhodnutie za dvere číslo 3. Ak moderátor vždy otvára dvere číslo 2 bez ohľadu na to, čo je za nimi, dvere 1 aj 3 majú obe pravdepodobnosť 50 %, že obsahujú peniaze. Ak moderátor otvára nejaké dvere iba v tých prípadoch, keď ste si na prvýkrát vybrali dvere s peniazmi, potom by ste mali jednoznačne zostať s číslom 1.

Nemali by ste zohľadniť iba to, že dvere číslo 2 sú prázdne, ale tento fakt plus fakt, že sa moderátor rozhodol otvoriť dvere číslo 2. Mnohí ľudia sú zo štandardného problému Montyho Halla zmätení, pretože aktualizujú len o informáciu, že číslo 2 je prázdne, a v tom prípade majú čísla 1 a 3 rovnakú pravdepodobnosť obsahovať peniaze.

Väčšina súdnych procesov funguje podľa teórie, že každý prípad má práve dve odporujúce si strany, a že je jednoduchšie nájsť dvoch zaujatých ľudí než jedného nezaujatého. Či už žalobca alebo obhajca, niekto z nich má motív predložiť každý kúsok indície, takže súd uvidí všetky indície; to je teória. Ak sú v dileme s dvoma krabicami dvaja chytrí rečníci, nie je to až také dobré ako jeden zvedavý výskumník, ale je to skoro také dobré. To platí, keď sú dve krabice. Skutočnosť však často obsahuje mnohostranné problémy, a hlboké problémy, a nesamozrejmé odpovede, ktoré sa nenájdu ľahko tým, že Modrí a Zelení kričia jeden na druhého.

Predstavte si prípad, že vaše povolanie je manažér kampaní a práve vás najal kandidát Zelených na starostu Hadleyburgu. Ako manažér kampane si čítate blog o rozumnosti a po rozume vám behá najmä jedna myšlienka: "Ako môžem zostaviť bezchybne rozumný argument, že toto je najlepší kandidát na starostu Hadleyburgu?"

Prepáčte. To sa nedá.

"Čože?" skríknete. "Ale čo ak použijem iba platnú podporu na konštrukciu svojej štruktúry rozmýšľania? Čo ak každý citovaný fakt bude pravdivý podľa môjho najlepšieho vedomia, a bude to relevantná indícia podľa Bayesovho pravidla?"

Prepáčte. Ani tak sa to nedá. Porazili ste sám seba v tom okamihu, keď ste si dopredu určili záver vášho argumentu. To, čo naozaj rozhoduje o vašom spodnom riadku, je jediná vec, ktorú môžete poctivo napísať do riadkov nad ním. Niekto, kto si kupuje laptop za milión dolárov, si v skutočnosti myslel: "Aha, ligoce sa" a to bola jediná kauzálna história jeho rozhodnutia kúpiť si laptop. Žiadne množstvo "zdôvodnenia" to nezmení, pokiaľ to zdôvodnenie nie je skutočný proces nového vyhľadávania, ktoré by mohlo zmeniť záver. Naozaj zmeniť záver.

Nemôžete len tak zmazať rozdiel medzi:

1. Začatím od indícií, a potom spracovaním tokov pravdepodobnosti, s cieľom vypísať pravdepodobný záver. (Zapísať si všetky príznaky a znamenia, a potom sa nechať unášať k pravdepodobnosti na spodnom riadku, ktorá závisí od týchto príznakov a znamení.) Zvedavý výskumník ešte nepozná svoj cieľ, a práve preto je zvedavý.

2. Začatím od záveru, a potom spracovaním tokov pravdepodobnosti s cieľom vypísať indície, ktoré napohľad podporujú tento záver. Tie, a nie záver, sú neznámou premennou daného procesu.

Ten prvý postup je rozumnosť. Ten druhý postup je všeobecne známy ako "racionalizovanie".

"Racionalizovanie." Aký čudný názov. Podľa mňa je to nesprávne slovo. Nemôžete "racionalizovať" niečo, čo nie je už racionálne. To je ako keby sme "klamanie" nazývali "pravdizovanie". Ktorý blázon vymyslel také mätúco podobné slová "racionalita" a "racionalizovanie", aby opísal takéto mimoriadne odlišné myšlienkové procesy? Dal by som prednosť pojmom, ktoré by urobili tento algoritmický rozdiel zrejmým, povedzme "rozumnosť" verzus "obrovská vsávajúca kognitívna čierna diera".

"Rozumnosť" je plávanie po prúde, ktoré zbiera indície, zvažuje ich, a vypisuje záver. 

"Racionalizácia" je plávanie proti prúdu, od záveru k vyberaným indíciám.

Obávam sa, že Tradičná Rozumnosť nerobí svojich používateľov primerane citlivými na rozdiely medzi plávaním po prúde a proti prúdu. V Tradičnej Rozumnosti nie je nič zlé na tom, keď si vedec nájde svoju obľúbenú hypotézu a potom začne hľadať pokus, ktorý ju dokáže. Tradičný Racionalista by sa na toto pozrel súhlasne a povedal: "Pýcha je motorom, ktorý poháňa Vedu vpred." Áno, je to motor, ktorý poháňa Vedu vpred. Ľahšie nájdete žalobcu a obhajcu zaujatých opačnými smermi, než jedného nezaujatého človeka.

Ale že niečo robí každý, to ešte danú vec nerobí správnou. Bolo by ešte lepšie, keby ten vedec, keď nájde svoju obľúbenú hypotézu, ju začal testovať z čírej zvedavosti - vytvárať pokusy, ktoré budú posúvať jeho vlastné názory neznámym smerom.

Ak naozaj neviete, kam idete, pravdepodobne ste celkom zvedaví, kam to bude. Zvedavosť je prvou cnosťou, bez ktorej vaše otázky budú bezcieľne a vaše schopnosti nesústredené.

Toto je myslené ako varovanie proti vášmu vlastnému uvažovaniu, nie ako Úplne Všeobecný Protiargument proti záverom, ktoré sa vám nepáčia. Pretože povedať "Môj oponent je chytrý rečník" je chytrý argument, ak platíte sami sebe, aby ste si zachovali všetky názory, ktoré ste mali na začiatku. Najchytrejší rečník na svete môže poukázať na to, že slnko svieti, a predsa bude naďalej deň.