1.3. Klam inteligentného dizajnu
"Ateizmus je tak nezmyselný. Keď sa pozriem na solárny systém, vidím Zem v správnej vzdialenosti od Slnka k tomu, aby prijímala ideálne množstvo tepla a svetla. Toto sa nestalo náhodou."
"Najkrajší systém slnka, planét a komét sa môže odohrávať len z plánu a nadvlády inteligentnej a mocnej Bytosti."
- Isaac Newton, zakladateľ modernej klasickej fyziky, 1643 - 1727
Newtonove zdôvodnenie znie celkom presvedčivo, nie? A predsa, ako ukážem v tejto kapitole, je mylné. Zámerne som si vybral výrok toho najväčšieho vedca, o ktorom som zistil, že sa vyjadroval v prospech kreacionistickej hypotézy inteligentného dizajnu (ďalej len ID), aby som ukázal, ako presvedčivo silný klam to je. A aby ateisti nenadobudli pocit, že náboženstvo analyzovať netreba, s arogantným "veď príčetným je to jasné". Newton podľa vás nebol príčetný? Chceme sa vyvyšovať alebo dospieť k porozumeniu?
O tom, ako dokonale presne sú vyladené všetky skutočnosti, aby uviedli do existencie práve nás, presne takých, akí sme, môžeme rozjímať ľubovoľne dlho, a aj tak ešte mnoho, mnoho toho nespomenieme. Stačilo by, keby boli fyzikálne konštanty o nepredstaviteľne drobné rozdiely odlišné od tých, aké sú, neboli by sme tu. Mohlo by tu byť niečo iné, samozrejme. Ale neboli by sme tu my. A to hodnotíme negatívne. Keby boli iné fyzikálne zákony, mohlo by to byť aj lepšie. Možno by bol vesmír plný života - miesto toho, aby bol tak zúfalo opustený.
Keď sa stane nejaká katastrofa, kedy zomrie 90% ľudí, výsledkom je, že viac percent živých ľudí cíti vďaku Bohu za to, že žijú. Menej ľudí cíti vďaku ak sa katastrofa nestane. Čím viac zla sa deje, tým viac živí ďakujú. Žobrák je vďačnejší než boháč. Podobne, vesmíru sa stalo, že jedna planétka je živá, a tá je hneď plná vďaky, pritom vesmír je veľmi veľmi mŕtvy.
Poviete si: Ale táto námietka nevysvetľuje, ako je možné, že PRÁVE NAŠA planéta je v ideálnej vzdialenosti od svojej hviezdy.
Práve naša planéta? Ak rozmýšľame takto, tak potom KDEKOĽVEK vo vesmíre by vznikli ideálne podmienky pre uvedomelé bytosti a tie rozmýšľali tak ako my, čudovali by sa, prečo práve ich planéta je v ideálnej vzdialenosti od hviezdy. Rovnako tak, prečo sa práve oni vyvinuli, prečo práve ich spermia od otca oplodnila práve ich vajíčko od matky, prečo práve ich planéta má vodu a tak ďalej. Logika "prečo práve ja" sa čuduje nech je hocikde, čím sama vyvracia svoju opodstatnenosť.
Mimochodom, na jej mylnosti som vymyslel myšlienkový experiment, v ktorom človeka jej použitie pravdepodobne zabije, ale napriek tejto vedomosti sa jej použitia nedokáže vzdať - Brutálny klonový paradox.
Je svet práve taký, aby obsahoval nás? Samozrejme. Vezmime si napríklad konštantu jemnej štruktúry. Jej hodnota je údajne 0,0072973525693. Charakterizuje silu elektromagnetickej interakcie. Pri tomto čísle je najfascinujúcejšie, že ak by bolo akékoľvek iné, v našom vesmíre by neexistovala stabilná hmota. Alebo si vezmite aká je šanca, že sa narodíte. Proste wau. Doslova nekonečná presnosť, keď si vezmeme, čo všetko sa muselo stať, aby sme existovali práve takí, akí sme, a aby ste čítali tieto moje litánie.
Hypotéza, že svet bol cieľavedome navrhnutý pre vašu existenciu, znie presvedčivo, pretože za predpokladu, že my sme sa "mali narodiť" bolo treba prekonať ohromnú nepravdepodobnosť a usmerniť náhodu, čo zodpovedá zámeru alebo plánu, ktoré odkazujú na Boha. Ale to je len náš spätný pohľad, že sme sa "mali narodiť". Šanca vzniku vášho vedomia môže byť ľubovoľne veľká, od púhej nekonečniny až po úplnú istotu, ale bez ohľadu na to, len existujúce vedomie si môže uvedomiť, že existuje. Takže všetko má vždy skúsenosť "bolo zabezpečené, že vzniknem". Aj keď to zabezpečené bolo, aj keď to takým extrémnym spôsobom zabezpečené nebolo, že si to ani neviete, a hlavne asi ani nechcete predstavovať. Žiaden zabezpečujúci plán ako vysvetlenie minulosti netreba.
Napriek tomu hypotéza o naplánovaní toho nášho krásneho životného prostredia znie stále trochu presvedčivo, pokým si človek neuvedomí, že každá vec, ktorá existuje, aj škodlivá, to má nevyhnutne rovnako. Všetko, čo sa stalo, sa muselo stať, aby existovalo práve to, čo existuje. Ako príklad môže poslúžiť čokoľvek, aj podobenstvo o mláke od Douglasa Adamsa:
Ak každá vec zapadá do skladačky sveta miesto toho aby sa skladačka rozpadla a vesmír sa rozbil, znamená to, že všetko pasuje preto, že to bolo do detailu navrhnuté?
Predstavme si, že by to tak bolo: Aby bol svet cieľavedome nadizajnovaný a mysleného dizajnéra chápeme ako súčasť sveta - všetkého, čo existuje - potom by tento svet nebol už ničím viac nadizajnovaný, proste by existoval. Inými slovami, ak by Boh naplánoval svet, tak kto naplánoval toho Boha, aby svet naplánoval? Buď máme nekonečnú reťaz cieľavedomých dizajnérov alebo je reťaz cieľavedomosti obmedzená a musí niekde končiť a teda svet ako všetko čo existuje nie je výsledkom ID.
Vesmír sa naozaj svojím tempom rozpadá. Ale keď sa skladačka sveta rozpadá, znamená to len, že sa skladá zase do inej podoby sveta, ktorá vďaka tomu vzniká a tiež zapadá do seba ako skladačka. Keby bola konštanta jemnej štruktúry iná, vesmír by bol aj tak v rovnovážnej polohe - len v inej. Poviem vám tajomstvo: tá konštanta je iná než mala byť a vďaka tomu sme tu my. Dočasne stabilné podmienky dostanete aj bez tvorcu.
Mláka je príklad ako ukázať, že podmienky sveta (jama) sú príčinou nás (mláky), nie my príčinou ich. Treba sa vzdať antropocentrického spätného pohľadu, že ľudská existencia na Zemi bola podmienkou k vzniku Zeme. Takto totiž kauzalita nefunguje.
Podstatné je všimnúť si postupnosť: NAJSKÔR bola jama, POTOM bola mláka. Rovnako NAJSKÔR boli všetky tie potrebné podmienky pre život, POTOM vznikol život. NAJSKÔR bol život, POTOM sa vyvinuli ľudia. NAJSKÔR bol ľudský druh, POTOM ste tu vy.
Príčina je vždy potrebná pre následok. Kvôli príčine je následok, nie kvôli následku je príčina.
Teraz si poviete: "Moment! Ale veď keď si ja poviem, že chcem jesť, tak som to povedal kvôli následku - kvôli tomu, aby som sa najedol."
Nuž... ale toto je zábavné... nie! Nepovedali ste, že chcete jesť, kvôli tomu jedlu - jedlo, ktoré zjete, kauzálne nezapríčinilo, že ste vyjadrili túžbu po jedle. Váš prázdny žalúdok poslal informáciu o absencii jedla v ňom do mozgu - to spôsobilo vaše myšlienky, rovnako tak vaše myšlienky spôsobili, že ich vaše hlasivky premenili na vibrácie šíriace sa priestorom, hoci vy uvažujete v tej rovine, že "myšlienky ste mali kvôli slovám".
Cieľavedomá inteligencia uvažuje v protismere k príčinám a následkom, zložená z podprocesov, ktoré idú po ich prúde. Je to fascinujúce, človeku sa to nechápe ľahko. Aby prvýkrát vznikla táto mocná schopnosť, musí jej predchádzať evolučná mašinéria. Vplyvom prirodzeného výberu (kauzálneho princípu) sú skladané kumulovaním zmien tie algoritmy (cieľavedomé systémy), ktoré efektívnejšie dosahujú požadované ciele potrebné pre rozmnoženie sa. Hoci samotný prirodzený výber je bez cieľa, nie je bez kritéria. V prostredí sú prítomné kritériá, že k rozmnoženiu vedie také a také správanie. No a jedince schopné dosahovať kritériá trošku viac sa rozmnožujú trošku viac. Ak je kritérium stále rovnaké, stačí vyvinúť jednoduchú priamu adaptáciu, niečo ako sval. No ak sú kritériá rôzne a menia sa, potom je prítomný požadovaný selekčný tlak, aby sa mohla vyvinúť myseľ, ktorá operuje tým spôsobom, že rozoznáva aktuálne podstatné kritérium aby ho dosahovala. "Schopnosť dosahovať kritériá" je totožná s cieľavedomým myslením, kým "schopnosť dosahovať toto kritérium" nie je. Bližšie to vysvetliť s príkladmi pre jasnejšiu predstavu, to je na dlhšiu debatu, ale pre predstavu ako sa cieľavedomosť zhruba vyvinula snáď pomohlo.
Vzťah prirodzeného výberu génov bez cieľa a cieľavedomého vedomia ako ich produktu je dobrým príkladom toho, že cieľavedomosť mysle je zložená z necieľavedomosti jej príčin - rovnako ako každá iná vlastnosť je zložená z prvkov, ktoré samotné ju nemajú. Napríklad samotné časti auta nie sú jazdyschopné, dostatočne máličko vody ešte nemá mokré správanie, ale lepí sa. Atómy sú guľaté, až ich mriežka je kubická a tá sa môže skladať do špicatosti. Samotné molekuly pamäťovej karty neukladajú dáta, ale spôsoby ich usporiadania áno, atď. Podstatné sú formy skladania, nie sú žiadne základné stavebné prvky či elementy ako jin a jang. Nemá produktívny zmysel o tomto pochybovať. Keď je toto za nami, späť k vlastnosti cieľavedomosti.
Ak je cieľavedomá myseľ veľmi špeciálnym prípadom zloženia necieľavedomých podprocesov, potom je to nutne menej rozšírená vlastnosť ako necieľavedomosť, pretože existuje veľa necieľavedomých podprocesov neskladajúcich sa do cieľavedomosti. Rovnako tak legivitosť (štruktúra lega) je špeciálnym prípadom plastu a plastovitosť je preto nutne viac rozšírená než legovitosť, keďže existuje mnoho nelegovitej plastovitosti. Celok je vždy zložitejší a vzácnejší ako jeho súčiastky, pretože sám obsahuje tieto súčiastky plus informáciu ako sú zložené do tohto celku. A preto, ak sa tá istá udalosť dá rovnako vysvetliť aj ako výsledok jednoduchej necieľavedomosti, aj ako komplexnej cieľavedomosti, potom je väčšia pravdepodobnosť, že výlučne necieľavedomosť je príčinou tejto udalosti, a na úrovni podprocesov ňou nevyhnutne musí byť. V našom prípade sme my ako komplexné mozgy cieľavedomí, zatiaľ čo jednotlivé neuróny tvoriace naše myslenie nie. Umelá inteligencia môže byť simuláciou, že takto to je.
Ak sme ako mláka vznikli neplánovane, potom musíme byť vo svojej dokonalej jame, ak sme vznikli cieľavedomosťou, potom tiež - dokonalosť jamy k nám nám nehovorí nič o charaktere príčiny. Keďže cieľavedomosť je zložená z necieľavedomosti, tak výsledkom necieľavedomosti sme tak či tak - keďže existujeme, tá jama tu musí byť bez ohľadu na to, či bola účelovo navrhnutá pre nás. Priradenie charakteru zámeru príčine vzniku jamy je úplne nadbytočné pre vysvetlenie pozorovaného. A ako hovorí Occamova britva: pokiaľ nejaká časť teórie nie je k dosiahnutiu výsledkov potrebná, do teórie nepatrí.
Nie že by inteligencia nemala väčšiu schopnosť vytvoriť niečo inteligentné - to jednoznačne má. Ale samotný predpoklad inteligencie ako stvoriteľa inteligencie je predmetom rovnakej otázky odkiaľ sa vzala, neredukuje zložitosť vysvetlenia, je predpokladom celkom navyše. Ak má inteligencia miliónkrát väčšiu schopnosť vytvoriť inteligenciu než necieľavedomé procesy, potom predpoklad inteligencie ako stvoriteľa inteligencie násobí pravdepodobnosť tohto vysvetlenia pôvodu inteligencie číslom milión / milión plus jedna. Zhoršuje to.
Prečo vám to tak nepríde? Najskôr vytvoríte svoj vlastný predpoklad - napríklad, že život bol na Zem prinesený odinakiaľ kde vznikol, miesto toho aby vznikol až na Zemi - a potom vyhráte vo vysvetlení tohto predpokladu v prospech inteligencie: veď je predsa omnoho schopnejšia bezpečne preniesť život než nejaké meteory. Lenže celý tento predpoklad je navyše. Aj tak musíte vysvetliť vznik inteligencie týchto mimozemšťanov, iba násobíte nepravdepodobnosť vášho vysvetlenia tým, že musí existovať ešte aj nejaká iná planéta či skrátka miesto vhodné pre vznik života a inteligencie okrem Zeme, o ktorej už vieme, že na to vhodná je. Túto argumentáciu proti takzvanej panspermii mimozemšťanmi si môže už každý preložiť aj do argumentácie proti bohom.
Všetko, čo nie je dielom človeka, ale čo uprednostňuje jeho hodnoty, napríklad strom, ktorý plodí ovocie, je človekom chápaný v rovnakom zmysle ako uvažuje on - je to kvôli hodnotám. Existuje preto, aby bolo čo jesť. Lenže z hľadiska príčiny a následku sú tu hodnoty kvôli tomu, čo ich vzniku predchádzalo. Najskôr existovalo ovocie, až potom chuť na ovocie. A takto je to so všetkým.
Možno si hovoríte: "Dobre, ale čo v prípade, že by inteligentný dizajn (ID) platil? Čo ak je svet riadený plánom? Aké by sme potom mali čakať, že veci okolo nás budú? Lebo vieš, na základe podobenstva s mlákou chápem, že pozorovania nepodporujú ID, ale pozorovania samotné, bez tých tvojich pochybných deduktívnych úvah, nepodporujú ani že ID nie je."
Čo by sme videli, keby bol vesmír pod palcom inteligentného činiteľa?
Nuž, nie je pravda, že ID od ne-ID nemožno odlíšiť. Ne-ID platí len, ak NAJSKÔR vznikne to, čo hodnoty uprednostňuje do existencie a POTOM sa tam objavia hodnoty. ID funguje zase tak, že NAJSKÔR sú tu určité hodnoty a POTOM sú vytvárané veci okolo, ktoré tieto hodnoty napĺňajú.
Takto pracujú ľudia či zvieratá, diela evolúcie. Najskôr chcú jesť, potom hľadajú jedlo. Najskôr sa narodí potomok, potom sa o neho rodičia starajú alebo on sám sa o seba stará, alebo si prispôsobujú svoje nástroje a okolie kvôli svojim hodnotám, stimulom, ktoré majú ako prvé.
Vzniká niekde vo vesmíre či na Zemi niečo POTOM ako sme sa tu narodili, čo nám pomáha? Odpovedzte si sami. Mne NIČ významné a nekonšpiračné na um neprichádza. Vzdialenosť od Slnka, existencia vody, prítomnosť potravy a tak ďalej, to všetko predchádzalo existencii ľudstva, našich hodnôt.
Miesto toho sú zmeny, ktoré nastávajú POTOM čo sa druh rozlezie po už pred ním existujúcej planéte, pre neho negatívneho charakteru; epidémie, hurikány, záplavy, ozónové diery, smog, sucho, sopky... Také dinosaury by vám mohli tiež... ehm... "porozprávať". To, čo nás uprednostňuje do existencie, PREDCHÁDZALO nám. Sme vo svojej dokonalej jame, ktorej sme sa my prispôsobili, nie ona nám. Mimo nej je to pre nás prudko neobývateľné a nikde ani stopa po nejakej cieľavedomej pomoci našim hodnotám. Až naša jama zaháji proces rozpadu, sme tu nahratí.
Klam inteligentného dizajnu môže za to, že sa výtvory evolúcie, ktorých rozmnožovací potenciál sa vyvinul do závislosti na iných cieľavedomých tvoroch, cítia nábožensky. Živočíchom, ktorých úspech závisí od iných živočíchov, od iných dostatočne cieľavedomých činiteľov, záleží na udržovaní dobrých vzťahov s nimi. Rovnakým spôsobom ako podporu spoločenstva chápu aj podporu vyšších prírodných príčin, ktoré podporujú ich rozmnoženie, napĺňajú ich životné potreby alebo ich ohrozujú. Ak majú bytosti dostatočnú inteligenciu na pochopenie kolobehu prírody, že naplnenie životných potrieb závisí od vhodných vyšších prírodných príčin, prídu s myšlienkou, že by sa mali nejako snažiť ovplyvniť prírodu vo svoj prospech. Otázka však znie, či sú už dostatočne inteligentné na to, aby vedeli, ako. Prvé, čo príde na rozum, je urobiť to, čo zaberá na spoločníkov. No a celé spektrum inteligencie je medzi týmito hranicami márnotratnosti. Začína to týmto (áno, už opice a iné inteligentnejšie cicavce), prechádza to cez obetné rituály k modlitbám a končí to vedeckým "aha" po všetkom tom - a to proste pre utnutie hlúpych tradícií treba vyhlásiť na rovinu - STRÁPNENÍ SA.
Toto vysvetľuje, prečo sa ľudia správali k vyššej prírode ako k jednej z nich, prečo si mysleli, že sú tam niekde bohovia, ktorým sa zavďačia, keď im obetujú svoje hodnoty. Čím nábožnejší boli, tým väčšie obety dávali, a ako nábožnosť ľudí klesá, klesá aj veľkosť obety. Od obety ľudí spomedzi seba, cez zápalné obety jedla a cennosti hodené do vody, až po ponížené vyznanie lojality a stratu času spojenú s prosením pri modlitbe. Pri tom poslednom ešte mnohí na tomto svete tvrdia, že to nie je plytvanie zdrojmi, a pre to predposledné sa tiež nájdu obhajcovia. Nikto tam nie je. Len škodíte sami sebe, celú tú dobu. Strata zdrojov nie je nutnou súčasťou psychohygieny.
Znie to však dosť neúctivo: "Tak ono ti to zabezpečilo, že tu si, a ty nemieniš venovať nič na vyjadrenie vďaky?" Ale veru ateisti si históriu vážia! Práve preto, že vidíme, aká ohromná nepravdepodobnosť musela byť prekonaná aby sa skutočnosťou stala možnosť, že práve my žijeme, na rozdiel od tých, ktorí tvrdia, že sme to mali vopred zabezpečené. Lenže zároveň si uvedomujeme, koľkí všetci, ktorí by za iných okolností žili, to šťastie nemali a tiež, že tieto príčiny neoceňujú moju vďaku, takže je zbytočné do nej liať emocionálnu energiu.
"Zomrieme a to nás robí tých šťastných. Väčšina ľudí nikdy nezomrie, pretože sa ani nikdy nenarodí. Koľko rôznych ľudí by mohlo byť teraz na mojom mieste, no v skutočnosti nikdy neuvidia svetlo sveta. Počtom by prevýšili aj zrnká piesku na Sahare. Títo nenarodení "duchovia" určite zahŕňajú básnikov väčších než Keats či vedcov väčších než Newton. Vieme to, lebo teoretický počet možných ľudí daný našou DNA masívne presahuje počet skutočných ľudí. Navzdory týmto ohromným možnostiam sme to vy a ja, v našej obyčajnosti, ktorí sme tu." - Richard Dawkins
Úryvok z knihy My Žijeme, Ayn Randová, 1936:
- Veríte v Boha, Andrej?
- Nie.
- Ani ja. Ale to je moja obľúbená otázka. Otázka, ktorá je hore nohami, viete.
- Čo tým myslíte?
- Ak by som sa opýtala ľudí, či veria v život, nikdy by nepochopili, čo som myslela. Je to zlá otázka. Môže znamenať toľko, že naozaj neznamená nič. Preto sa ich pýtam, či veria v Boha. A ak hovoria, že to robia - potom viem, že neveria v život.
- Prečo?
- Pretože, chápete, Boh - čokoľvek sa niekto rozhodne nazývať Bohom, je jeho najvyššou koncepciou najvyššieho možného. A ktokoľvek kladie svoje najvyššie poňatie nad svoje vlastné možnosti, myslí veľmi málo na seba a na jeho život. Je to vzácny dar, viete, cítiť úctu pre svoj vlastný život a chcieť to najlepšie, najväčšie, najvyššie možné, tu, teraz, pre vás.
Otec sa oblečie a ide von. Dieťa k nemu pribehne.
- Prečo odchádzaš?
- Musím ísť do práce, zlatko.
- Prečo musíš ísť do práce?
- Aby som zarobil a kúpil nám jedlo.
Dieťa si pomyslí: Aha, tak preto otec odchádza.
- Mami, prečo búchaš po tom mäse?
- Aby bolo mäkké.
- Prečo má byť mäkké?
- Aby sme ho mohli ľahšie spapať a choď sa hrať.
Dieťa si pomyslí: Aha, tak preto mama po ňom búcha.
Pri obede:
- Oci, prečo obloha prší?
Otec je meteorológ. "Nuž, ... (exaktné vysvetlenie)."
Ale dieťa nič nechápe. Nespokojne sa pýta ďalej. "Načo je to dobré?"
Otec pokrčí plecami: "Na nič. Príčina nenesie zmysel dobra."
Ale mama mu odpovedá: "Aby mali rastliny čo piť."
Dieťa spokojne stíchne. Aha, tak preto prší.
No otec sa pousmeje a namieta: "Lenže to rastliny rastú preto, že prší, nie naopak. Rastliny síce urýchľujú vyparovanie a tým frekvenciu búrok, ale rastliny nevyvolávajú proces búrky. Oblaky ich nepočúvajú a nepolievajú podľa toho, nakoľko sú smädné."
Mama: "Hm, na tom niečo bude. Rastliny sú len tam, kde je voda, ale voda je aj tam, kde nevyrástli žiadne rastliny. Rovnako ako hviezdy svietia aj tam, kde nie je žiaden život. Keby svietili kvôli životu, tak by bol život všade po vesmíre alebo by neboli iné hviezdy v našom vesmíre než je naše Slniečko."
Dieťa je zmätené, ale logika mu ide. Zamyslí sa a po chvíli to pochopí. "Takže náš hlad spôsobuje, že tato ide do práce, že mama búcha po mäse, ale my nie sme dôvodom, že prší, že Slnko svieti a tak ďalej, všetko čo je zdanlivo "ako stvorené pre nás"? Tieto veci tu nie sú preto, aby boli na niečo dobré, ale dobro vzniklo ako dôsledok náhodných okolností, že najskôr boli tieto veci? Môže sa taká prelomová udalosť naozaj stať?"
Otec: "Správne. Nezvyčajné to môže byť pre teba, pretože pre teba je zvyčajné cieľavedomé uvažovanie v protismere k príčinám a následkom prírody. Ja sa s prírodou konfrontujem v práci každý deň. Vesmír má miliardy a miliardy planét aby sa tá udalosť stala, preto je celkom všedné, že ako život sme na jednej z nich. Inými slovami, prelomovosti tejto udalosti zodpovedá opustenosť života vo vesmíre, takže vzhľadom na ňu na tom nie je nič prelomové. A ešte pre pochopenie dodám: bezúčelné okolnosti ako také sú náhodné len voči účelu, ale iné faktory, iné prírodné vplyvy, ich determinujú, takže prosím nehovorme o nich ako o náhodných. Slovo "náhoda" vyjadruje absenciou určitého očakávaného vzťahu, napríklad odrazov hracej kocky od zámeru hráča hodiť šestku, ale tieto odrazy sú jasne určené silou, smerom, rotáciou, tvrdosťou a tak ďalej."
"Vesmír, ktorý pozorujeme, má presne tie vlastnosti, aké by sme mali očakávať, ak vôbec nie je žiadny dizajn, žiadny účel, žiadne zlo a nič dobré, nič iné ako slepá bezohľadná ľahostajnosť."
- Richard Dawkins, River Out of Eden
"Prvým vedeckým postulátom je objektivita prírody: príroda nemá žiadny zámer alebo cieľ."
- Jacques Monod, francúzsky biochemik, držiteľ Nobelovej ceny roku 1965
"To najstrašnejšie na obraze sveta, ktorý predkladá veda, je práve tá studená ľahostajnosť k nášmu lopoteniu. Táto predstava sa celkom prieči našej sociálnej intuícii." - Jan Zrzavý
Sociálnej intuícii sa prieči ateizmus, no teizmus sa zase prieči explicitnej obraznosti... myslíte, že niečo ako obrázky nižšie sa naozaj stalo? Príde vám toto realistické? Čomu to vlastne chcete veriť?
Kto si dovolí nepodľahnúť klamu ID, keď mu podľahol sám Newton? Dokonca aj popredný fyzik Stephen Hawking, ateista, hovoril o tom, že vesmír má "grand design" - má krásu. Podobný úsmevný názor vyjadril aj Albert Einstein v rozhovore s bengálskym držiteľom Nobelovej ceny za literatúru Rabíndranáthom Thákurom:
Einstein: Keby už neexistovali žiadne ľudské bytosti, už by Apollo Belvedere nebolo krásne?
Thákur: Nie!
Einstein: Súhlasím s týmto konceptom krásy, ale nie s ohľadom na pravdu.
Thákur: Prečo nie? Pravda sa realizuje prostredníctvom ľudí.
Einstein: Nemôžem dokázať, že moja koncepcia je správna, ale [...] verím v Pytagorovskú argumentáciu, že pravda je nezávislá na ľudských bytostiach.
Ja súhlasím v tomto s Thákurom. Miera krásy či strašnosti (vesmíru) je opisom vkusu pozorovateľa. Estetika čohokoľvek je relatívna - nemôžeme hovoriť o tom, že krása je vnútornou vlastnosťou toho, na čo sa pozeráme. Že podmienky vhodné pre dobrý život sú morálne žiadúce bez ohľadu na vkus pozorovateľa, s tým už silne súhlasím. Možno takto to myslel Einstein. Ale pre mňa to je iná otázka - pozorovateľ by mal súhlasiť bez ohľadu na krásu alebo bez ohľadu na to, ak má práve z vlastného života depku a vidí všetko čierne a kontrolovať, aby to neprenášal na život všeobecne.
Čokoľvek by okolo nás existovalo, obdivovali by sme to, pretože nás to prostredie stvorilo do existencie, rovnako tak ako kladne hodnotíme všetky ostatné veci, ktoré sú nám za úžitok. Takže keď sa nám páči teplé slniečko, alebo nás fascinuje, ako úžasne presné sú fyzikálne konštanty pre našu existenciu, nesvedčí to ani blchou o ID. Nesvedčí to ani o objektívnom "grand designe". Samotná existencia vesmíru či Slnka nie je univerzálne pozitívna, ide o nás, naše subjektívne oceňovanie svojho cestného výtlku, ktoré sa deje na úkor iných možných realít.
Ono grand design by v princípe mohol byť obhájiteľný v tom zmysle, že bez ohľadu na subjektívnu krásu, ktorá je nevyhnutne preciťovaná ku svojmu domovskému prostrediu a hodnotám, by vesmír vykazoval viac objektívne dobrých hodnôt ako tých zlých. Že vnímajúce existencie by mali tendenciu zažívať viac ich ekvivalentov šťastia než ich ekvivalentov bolesti. To však z indícií, čo máme, nemôžeme povedať. História Zeme nevykazuje takú vľúdnosť, že by sa dala s čistým svedomím označiť za inteligentnú či grand. Tvrdiť to popri toľkých obetiach je hanebné, hoci pravdou je aj to, že my máme dnes štandard prispôsobený vysoko, takže preceňujeme nepríjemno, keď sa vžívame do primitívneho spôsobu života. Motivácia a usmernenie je evolučne najefektívnejšie s bičom na zadku a zároveň odmenou pred čumákom v podobnom pomere. To nie je z etického hľadiska grand design, ani nič podobné, a je vhodné o prírode bez idealizačnej generalizácie aj uvažovať.
Pretože čím viac si uvedomíme ľahostajnosť prírody a skutočnosť, že po poskytnutí životných podmienok jej rodičovská nátura skončila, tým viac si uvedomíme, že nesmieme byť ľahostajní my.
Že treba dospieť a prebrať rolu Boha tak, ako to len pôjde.