Tretí politický rozmer
Bežné zobrazenie politického kompasu rozpoznáva iba autoritatívnosť vs libertariánstvo a ľavo-pravosť. Ekonomická os rieši distribúciu zdrojov. Miera slobody definuje spôsob riadenia spoločnosti. Pre komplexnejší obraz možno ešte rozčleniť ľudí kooperujúcich v rámci hodnôt kvartálov podľa špecifickejšej orientácie definujúcej uprednostňovanú stratégiu.
Pozície v rámci grafu sa najčastejšie koncentrujú do dvoch opozičných blokov, kedy jedna strana ideologicky prijme osobné slobody ako hodnotu a pravicovú ekonomiku ako nástroj moci korumpujúci hodnotu samotnú, pričom druhá zase prijme spravodlivosť ako cielenú hodnotu a autoritatívnosť ako z núdze cnosť prostriedok korumpujúci hodnotu, voči čomu zatvárajú oči, keďže negatívne dopady zažívajú viac tí druhí.
Tieto dve frakcie vedú boj o existujúcu mocenskú štruktúru.
Menšie, ideologicky konzistentné, a mocou neopité bunky sú schopné kombinovať rovnosť a slobodu, ako sú ľudskoprávne organizácie a spontánne protestujúce obyvateľstvo. Podobne, menšie kriminálne bunky a vládni žoldnieri nezávislí od toho, aby ich ľudia mali radi, sú schopní kombinovať opresiu a finančný prospech.
Tieto dve frakcie vedú sociálne transformatívny boj.
Avšak toto je 2D vízia.
Relevantný je aj tretí politický rozmer, menej rozpoznaný, a tým je všeobecný pozitivizmus versus negativizmus voči vývoju a využívaniu technológií. Nejde len o postoj k jednotlivým technológiám, ale o hlbšiu epistemickú orientáciu. Ide o otázku, či je technologický vývoj vnímaný viac ako primárny zdroj nových riešení, alebo skôr ako primárny zdroj nových rizík.
Politické ideológie sa preto nelíšia len tým, ako chcú organizovať spoločnosť, ale aj tým, ako chápu trajektóriu civilizácie.
Technologický pozitivizmus vychádza z implicitného predpokladu, že komplexita sveta je riešiteľná akumuláciou poznania a nástrojov. Problémy ako choroby, energetika, produktivita alebo vzájomné konflikty sú v tomto rámci interpretované ako inžinierske problémy s dočasne nedostatočnými riešeniami.
Technologický negativizmus vychádza z opačnej intuície: že každá nová technológia zväčšuje rozsah možných katastrof a destabilizuje sociálne rovnováhy rýchlejšie, než sa spoločnosť dokáže adaptovať. V tomto pohľade je industriálny pokrok či umelá inteligencia naopak multiplikátor rizika.
Tento tretí rozmer vysvetľuje množstvo paradoxov, ktoré klasický politický kompas nedokáže zachytiť.
Napríklad:
– Niektorí libertariáni podporujú kryptomeny, umelú inteligenciu a genetické inžinierstvo, zatiaľ čo iní odmietajú aj digitálnu identitu alebo automatizáciu obchodov na samoobsluhu.
– Mnohí protekcionistickí ľavičiari vidia technológie ako stroj kapitalistickej kontroly (platformová ekonomika, dohľad), zatiaľ čo iní ich vnímame ako nástroj emancipácie (odľahčenie práce, open-source poznanie).
– Autoritatívne režimy sa môžu snažiť mnohé prvky technologického vývoja brzdiť (z obavy pred destabilizáciou), alebo ho naopak agresívne podporovať ako nástroj kontroly (vojenské inovácie) .
– Radikálne revolučné nálady sa rodia priamo okolo snahy urýchliť vývoj AI, automatizácie, humanoidov, čistého priemyslu a digitálneho sveta, ako aj priamou opozíciou, ktorá považuje toto smerovanie za globálnu hrozbu prežitia ľudstva.
Celkovo vzniká osem 3-binárnych ideologických konfigurácií. Nie ako pevné ideológie, ale ako stabilné mentálne koalície.
-
Libertariánska pravica – technologický optimizmus
Civilizačný pokrok je poháňaný individuálnou iniciatívou, trhmi a inováciami. Štát je brzda. Typickým príkladom je techno-libertarianizmus Silicon Valley. -
Libertariánska pravica – technologický pesimizmus
Sloboda jednotlivca je kľúčová, a technologická AI prepojenosť je hrozba. Tento postoj sa objavuje u radikálnych zástancov finančného súkromia, ktorí odmietajú digitálne meny, biometrické identifikačné systémy či rozsiahly digitálny dohľad. -
Libertariánska ľavica – technologický optimizmus
Technológie umožňujú zrušiť nedostatok a hierarchie. Automatizácia a open-source infraštruktúra môžu umožniť post-kapitalistickú ekonomiku založenú na hojnosti. Efektívnejší priemysel znamená čistejší aj etickejší. -
Libertariánska ľavica – technologický pesimizmus
Technológie sú nástrojom dominancie. Industrializácia a digitálna infraštruktúra sú vnímané ako systémy kontroly nad komunitami a prírodou. Panuje nielen neviera v boha, ale aj v schopnosť človeka hrať sa na boha. -
Autoritatívna pravica – technologický optimizmus
Technológie sú nástrojom štátnej moci, vojenskej dominancie a civilizačnej súťaže. Technologický pokrok je strategický zdroj. Stroje sú komfortnejší a lepší sluhovia tvorby hodnôt než protestujúci robotníci. -
Autoritatívna pravica – technologický pesimizmus
Technológie destabilizujú tradičný poriadok a voľnosť sladkej jednoduchosti života. Preferuje sa kultúrna kontinuita a kontrolované tempo zmien zachovávajúce zvýšenú pôrodnosť aj za cenu zníženého materiálneho štandardu. -
Autoritatívna ľavica – technologický optimizmus
Centrálne plánovanie môže koordinovať technologický pokrok pre kolektívny prospech. Historicky sa tento postoj objavoval v industrializačných projektoch socialistických štátov. -
Autoritatívna ľavica – technologický pesimizmus
Technologický pokrok je zdroj nerovnosti a environmentálneho kolapsu, preto musí byť prísne regulovaný alebo obmedzovaný. Typický je silne negatívny postoj k farmaceutickému priemyslu.
Zaujímavé je, že konflikty medzi týmito skupinami často neprebiehajú po tradičných ideologických líniách. Technologickí optimisti sa často intuitívne rozpoznávajú naprieč politickými tábormi, rovnako ako technologickí pesimisti. Konflikt o jadrovú energiu, genetické modifikácie, umelú inteligenciu alebo investičnú alokáciu kapitálu často prebieha práve pozdĺž tejto tretej osi. V praxi tak vznikajú reálne koalície medzi ideologickými nepriateľmi, ktoré klasický politický kompas nedokáže vysvetliť.
Spoločnosti, ktoré systematicky blokujú technologický pokrok, riskujú stagnáciu a podriadenie sa spoločnostiam, ktoré ho prijímajú. Na druhej strane spoločnosti, ktoré ho prijímajú bez kontroly, riskujú destabilizáciu vlastných sociálnych štruktúr. Civilizačná história je preto do veľkej miery experimentom v hľadaní funkčnej rovnováhy.
Ako sa technologický pokrok zrýchľuje, počet takýchto konfliktov rastie, a práve preto je tretia os v 21. storočí čoraz dôležitejšia. Podstatnou otázkou je, ako predpokladáš, že by sa spoločnosť mala transformovať. Mnohým jasná vízia chýba a zaoberajú sa aktuálnymi fluktuáciami vzhľadom na ich vlastné aktuálne ciele. Avšak, zo širšej perspektívy, prístup ľudí zostáva určovať najmä ich predstava, či už idealizovaná alebo realistická, ako by veci v konečnom dôsledku mali byť.
Osobne mám neštandardný extropiánsky viewpoint; nemyslím si, že budúcnosť inteligencie zostane, ani že by mala zostať ľudská. Často podporujem kauzy, ktoré sú negatívne pre človeka minulosti a neprijateľné pre negativistické spektrum liberálnej ľavice. Keď odporujú výstavbe datacentier a nahrádzaniu práce strojmi, naša kooperácia pre demokraciu síce nezmizla, ale stáva sa platonickejšou. Spoločné stanovisko sa rozpadá na chápaní, ako je spoločnosť emancipovateľná. Podľa nich využívanie umelej inteligencie väčšinu problémov prehĺbi, podľa mňa je rozhodne kľúčom k riešeniam, riešeniam, ktoré však súčasná majorita neuznáva, ale ktoré vzídu z vývoja spoločnosti, ktorý nezastavíš, a ktorý sa nemáš snažiť zastaviť, máš naopak v predstihu prijať nevyhnutné a zušľachtiť existujúce premenné, pretože ako povedal Adam Smith:
"Muž systému... je schopný byť veľmi múdry vo svojej vlastnej domýšľavosti; a často je tak zamilovaný do údajnej krásy svojho ideálneho plánu vlády, že nevie strpieť najmenšiu odchýlku od akejkoľvek jeho časti... Zdá sa, že si predstavuje, že dokáže rôznych členov veľkej spoločnosti riadiť s čo najväčšou jednoduchosťou, ako keď ruka ukladá rôzne figúrky na šachovnicu. Nemyslí si, že vo veľkej šachovnici ľudskej spoločnosti má každý jeden kúsok svoj vlastný princíp pohybu, úplne odlišný od toho, ktorý by sa mu mohol zákonodarca rozhodnúť vtlačiť."
Konkrétne, človek by mohol chcieť šťastnú ľudskú servírku v reštaurácii, nie robotickú donášku. Zároveň je však pre neho podstatnejšie, aby mal lacnejšie jedlo. Aby pretlačil naplnenie oboch túžob, požaduje, aby zamestnávateľ ocenil servírku nad trhovú cenu tejto práce. Lenže to sa v praxi nedarí a ľudia tú prácu za malú plácu robiť nechcú. A tak vyvinieme roboty, ktoré vykonávajú tú istú činnosť spoľahlivejšie, lacnejšie, a napokon aj zábavnejšie.
Tá istá mladá žena, ktorá by musela obsluhovať sexistických zákazníkov, môže ísť robiť čo chce, investovať do akcií reštaurácie a dostávať pasívny príjem z nadhodnoty vytváranej robotom. Avšak bude mať čo investovať, aby mala podiel na ziskoch, alebo bude v prdeli, nútená hľadať si ešte horšiu prácu? A ak nebude mať peniaze na to, aby sa do reštaurácie chodila najesť, utrpí straty aj podnik samotný. Až tu, potom, čo automatizáciu prijmeme, sa dostávame do konfrontácie ekonomického problému, ktorý bol dovtedy ignorovaný. Po socializácii ziskov sa nový priemysel stáva uznávaným.
Počas raných storočí industriálnej revolúcie tomu nebolo inak:
Rozdiel je ten, že predchádzajúce výrobné systémy boli stále orientované na potreby človeka. Dnes sa cirkulácia kapitálu okolo Nvidie točí vnútri AI sektora a je otázne, ako prepojenie na zvyšok ekonomiky prebehne. Téza o bubline predpokladá, že integrácia zlyhá a spláchne AI. Téza o nahradení predpokladá, že to ľudia sú bublina. Skutočnosť je niekde medzi. Integrácia prebehne, ale len konkrétnymi spôsobmi, ktoré vytlačia väčšinu konkurencie z finančných tokov. Nie je to žiadna apokalypsa, naopak, hovorí sa, že štvordňový pracovný týždeň je na horizonte. Len sa treba prispôsobiť.
Iným benefitom je minimalizácia obetí vo vojne. V nedávnej minulosti si konflikty vyžadovali priame zapojenie populácie, ktorá obsluhovala pušky a delá. Aktuálne autonómne dronové a proti-dronové systémy nielenže postupne nahradia územnú kontrolu vojakmi, ale dátové systémy vopred predpovedajú rozloženie síl, eliminujúc neistotu, ktorá by inak viedla k eskalácii násilia v snahe odvahou zastrašiť neuvedomelých. V geopolitickom konflikte čoraz lepšie informovaných aktérov je vojna čoraz viac zmrazená, rovnako ako remíza šachovej partie dvoch dokonalých hráčov. Keď niekto urobí chybu a vykáže správanie zhodné s tým, ktoré vykazujú budúci páchatelia trestných činov, bude vopred navedený na správnu koľaj. Napriek tomu sa nájde množstvo ľudí, ktorí plačú nad dátovým dohľadom. Áno, sú zneužitia. Ale celkový trend je pozitívny.
Jeden ďalší príklad: Vedci vyvinuli metódu na premenu plastového odpadu pomocou baktérií E. Coli, transformujúcu kyselinu tereftalovú na vanilín, primárnu zložku vanilkovej arómy. Ten je už dnes pridávaný do potravín. Je to úplne pozitívny vývoj nanotechnológií, ale mnohí boli ohľadom toho pobúrení hlupáci bojkotujúci vanilkovú príchuť a šíriaci paniku, že jeme syntetický odpad. Chemicky to už nie je plast. Výsledný produkt je na molekulárnej úrovni identický s vanilínom, ktorý sa nachádza v prírode. Vanilín je malá organická molekula s presne definovanou štruktúrou. Na molekulárnej úrovni nezáleží na pôvode – rozhodujúca je štruktúra a čistota konečnej látky. Molekula vanilínu je tá istá (C₈H₈O₃), či pochádza z kvetu, stromu, ropy alebo z fľaše z recyklovaného plastu.
Ako technológie napredujú, budeme sa s nimi čoraz viac prelínať rôznymi intímnymi spôsobmi a nebude to dobrovoľné, budeme prakticky nútení ich používať. V súvislosti s tým sa frakcie formujú aj v rámci pozitívneho a negatívneho prístupu k technológiám, avšak toto rozlíšenie nemá dnes veľký konfrontačný dopad. Tradicionalisti sa medzi sebou hlboko rešpektujú, ako aj techno-progresivisti, omnoho viac sa odcudzujeme navzájom. Má to však dopad na spôsob, akým vzniknú budúce aliancie.
Na strane negativizmu: tradicionalizmus definovaný milovaným historickým obdobím a oblasťou. To môže znamenať mier a lásku pastierov oviec aj stredovekých benátskych aristokratov, voči ktorým by sa tí pastieri búrili. Tradicionalizmus nie je inherentne pravicový. Životný štýl založený na technologickej abstinencii prirodzene vedie k vyššej motivácii dominovať sociálne, ale vedie aj k silnejším komunitám, pôrodnosti, a menšej schopnosti akumulovať bohatstvo od druhých.
Na strane pozitivizmu: humanizmus, transhumanizmus a posthumanizmus, definujúce očakávanú participáciu Homo Sapiens na uznávanej budúcnosti. Humanisti uznávajú, aby umelá inteligencia slúžila nám – pričom my sa nezmeníme. Transhumanisti veria vo vzájomný stret technológie a biológie – zásahy vedy do biológie našich tiel, a splynutie s AI cez digitalizáciu vedomia. Posthumanisti predpokladajú, že AGI pomerne rýchlo prekoná naše vlastnosti, nebude nás vo svojom novom svete viac chcieť – a najmä, že bude mať pravdu. Tieto frakcie sa voči sebe búriť zase naopak ešte len budú.