Deterministické šťastie

Jednou z hlavných otázok filozofie je, či sme kompletne vedení prírodnými zákonmi alebo čiastočne máme svoju slobodnú vôľu. Pre mnohých vážna téma s veľkými dôsledkami na etiku. V skutočnosti je to falošná dilema.

Na jednej strane spektra sú tvrdí deterministi, ktorí tvrdia, že reťaz príčin a následkov je pevne daná a my s tým nič neurobíme, pričom môžeme tomu neveriť a myslieť si, že meníme verdikt prírody, ale aj tak sme plne ovládaní objektívnymi zákonmi, ktorých podobu sme si nikdy nevyberali a iba si odžijeme svoj život ako pozorovatelia toho, čo nám príroda naservírovala.

Na druhej strane spektra máme zástancov úplnej duchovnej slobody, ktorí veria, že každý z nás žije vo svojom vlastnom svete, ktorý má taký, aký si ho on vytvorí a je len na ňom aký ho má, pretože človeku nič nebráni meniť svet okolo seba, len jeho vlastná ilúzia neslobody, pričom ak zlyháva v tom, čo chce, je to jeho chyba, pretože nikto iný to za neho nespraví.

A medzi týmito dvoma krajnými pozíciami sú kompatibilisti, ktorí súhlasia s časťou toho a s časťou toho. Mimochodom, do veľkej miery platí, že názorové spektrum v tejto diskusii je na politickom kompase čiara od autoritatívnej ľavice k individualistickej pravici.

Nesúhlasím s predpokladom celej tejto diskusie, ktorým je oddelenie seba od prírodných zákonov a následné uvažovanie, že ak je chod udalostí určený zákonmi, potom je to na úkor mňa a naopak. Determinizmus chápaný tak, že rozhodovanie mysle je súčasťou fyzikálneho sveta vylučuje dualistickú slobodnú vôľu, to je základ materialistického pohľadu, ale nie je to jeho koniec. Je to A, ale nie je to B. Vylučuje totiž aj myseľ ako podradenú hmote!

Kognitívny vedec a materialistický filozof Daniel Dennett ide ďalej a hovorí, že slobodu máme práve vďaka determinizmu a tým úplne pretočil koncept slobodnej vôle definovanej ako nezávislosť od determinizmu. Nezávislosť od determinizmu je rozšírené filozofické chápanie slobody, ktoré ale nedáva zmysel, lebo vtedy nehovoríme o spôsobe ako je možné byť slobodný. Tvrdí deterministi majú pravdu v tom, že reťaz príčin a následkov je pevne daná, ale zároveň sa celkom mýlia v tom, že nás to stavia do role pasívneho pozorovateľa plánu prírody. Ako je teda sloboda založená na determinizme? Aby sme sa k tomu dostali, tu je časť rozhovoru s Dennettom...

"Ľudská sloboda," hovorí Dennett vo svojej knihe Freedom Evolves, "nie je ilúziou, ale objektívnym fenoménom, ktorý sa líši od všetkých ostatných biologických stavov a ktorý môžeme nájsť len u jediného živočíšneho druhu: u ľudí."

Počas svojej akademickej kariéry sa Dennett usiloval o rozšírenie projektu osvietenstva, ktorý chcel dať filozofii a morálke naturalistický a vedecký základ. V istom zmysle môžeme povedať, že Dennett aktualizuje učenie Davida Huma vo svetle Darwinovej evolučnej teórie. Zároveň nám pritom ukazuje nové fascinujúce spôsoby, ako môžeme premýšlať o význame voľby, hodnote morálky a o tom, ako nás evolúcia ľudského mozgu a jeho schopností urobila slobodnejšími.

Dennett sa snaží dokázať, že oblasť ľudskej slobody sa dramaticky rozrastá. Jazyk a kultúra nám umožňujú - obzvlášť za pomoci modernej vedy a technológie - rozšíriť pole našich volieb. Čím viac chápeme naše gény a mozog, tým väčšmi sa naša sloboda rozrastá, a nie naopak, tvrdí Dennett. Takto budeme vedieť zabrániť vzniku rôznych chorôb, alebo ich aj liečiť, budeme môcť zlepšiť sociálne inštitúcie a dokonca aj zdokonaliť naše schopnosti. Dennett tiež hovorí, že slobodu, najmä tú politickú, bránime preto, lebo nám, okrem iného, umožňuje uskutočňovať stále lepšie a lepšie voľby. Nemenej dôležitý je aj jeho názor, že nie sme viac vydaní na milosť či nemilosť našim génom a biologickej evolúcii. Nech už to bolo v minulosti akokoľvek, teraz sú gény vydané napospas nášmu mozgu.

REASON: Vaša nová kniha sa volá Freedom Evolves. Prečo?

DENNETT: Pretože ľudia pociťujú akúsi zvláštnu antipatiu voči evolúcii a materializmu. Myslia si, že ak evolúcia skutočne prebehla, potom sú iba zvieratami alebo robotmi, že nebudú potom slobodní ani zodpovední a ich život nebude mať žiaden význam. Cieľom knihy je ukázať, že opak je pravdou. Len vtedy, keď budeme chápať život z pohľadu evolúcie, pochopíme, čo vlaste naša sloboda je. Zistíme, že je skutočná. Zistíme, že je iná a lepšia než sloboda iných zvierat, ale je produktom evolúcie. Nie je nadprirodzená.

REASON: Môžeme ale namietať, že hovoríte len o komplikovanejšej forme determinizmu. Vták môže byť "determinovaný" viac, ale my, ľudia, sme napokon stále determinovaní aj tak.

DENNETT: No a čo? Determinizmus nie je problémom. Chcete slobodu, a tá je s determinizmom naprosto zlúčiteľná. V podstate sme slobodnejší, ak determinizmus existuje, než keby tomu tak nebolo.

REASON: Prečo?

DENNETT: Ak existuje determinizmus, potom je menej náhodnosti. Menej nepredvídateľných udalostí. Aby sme boli slobodní, potrebujeme schopnosť vytvárať spoľahlivé úsudky o tom, čo sa ďalej stane, aby sme tak mali na čom založiť naše konanie. Predstavte si, že musíte prejsť cez pole a blýska sa. Ak pripustíme determinizmus, je možné, že budeme vedieť, kedy blesk udrie. Informácie môžeme získať dopredu a môžeme si tak načasovať, kedy prebehneme. To je oveľa lepšie ako spoliehať sa na nejaký celkom náhodný proces. Ak sa všetko deje náhodne, sme vydaní blesku napospas. Zreteľnejším príkladom sú snáď len obavy z genetického determinizmu, ktorému ľudia vôbec nerozumejú. Ak by bol účinok našich génov na našu pravdepodobnú anamnézu chaotický, alebo dokonca náhodný, znamenalo by to, že by sme s tým nič nemohli urobiť. Nič. Bolo by to ako ruská ruleta. Iba by sme sedeli a čakali. Ak však existujú spoľahlivé vzory - ak existuje určitý stupeň determinizmu - potom môžeme urobiť určité opatrenia, aby sme sa ochránili.

REASON: Znamená determinovaný svet napríklad to, že zavraždenie Johna F. Kennedyho sa malo stať od čias veľkého tresku?

DENNETT: Spojenie "malo sa stať" je veľmi zavádzajúce. Povedzme že niekto hodí loptu smerom na vašu hlavu a vy to uvidíte. Tá lopta vás "mala trafiť", dokiaľ ste ju nezbadali a nezohli ste sa. Lopta vás teda nakoniec neudrela, napriek tomu že sa to "malo stať". Podľa toho, čo hovoríte, vražda Kennedyho sa "nemala stať". Neexistovali žiadne dráhy, ktoré by zaistili, že táto udalosť nastane bez ohľadu na to, ako zareagujú ľudia. Keby Kennedy zaspal, alebo niekto druhý by konal inak, udalosti by sa nevyvíjali rovnako. Ľudia si mýlia determinizmus s fatalizmom. Sú to dva úplne odlišné pojmy.

REASON: Vysvetlili by ste to trochu bližšie?

DENNETT: Čo sa má, stane sa, nech robíme, čo robíme - to je fatalizmus. Determinizmus je naopak o tom, že to, čo urobíme od niečoho závisí. Čo sa stane závisí od toho, čo robíme, to zasa od toho, čo vieme, a čo vieme od toho, čo máme dôvod vedieť, atď. Stále však záleží na tom, ako sa zachováme. Medzi determinizmom a fatalizmom je veľký rozdiel, fatalizmus je determinizmus bez nás. Keby som touto knihou mal dosiahnuť len jedinú vec, chcel by som ľudí odnaučiť od zlozvyku spájať determinizmus s nevyhnutnosťou. Nevyhnutný znamená neodvratný, a ak porozmýšľate nad tým, čo znamená odvrátiť niečo, zistíte, že v determinovanom svete to robíme mnohokrát. Táto schopnosť sa vyvíjala milióny rokov a niektorí jedinci sú v tom veľmi dobrí...

REASON: Čo myslíte tým, keď ľudské bytosti nazývate "strojmi s možnosťou voľby"?

DENNETT: To je slovné spojenie Garyho Dreschera, ktorý sa zaoberá umelou inteligenciou. Rozlišuje medzi strojmi s možnosťou voľby a situačnými strojmi. Situačné stroje majú vstavaný súbor pravidiel, ktoré hovoria: "ak si v situácii X, urob A" , "ak si v situácii B, urob Z", atď. Je to ako by ste mali v peňaženke zoznam, ktorý by ste používali, keď treba spraviť dôležité rozhodnutie. Ak by boli splnené podmienky pre nejaké konkrétne rozhodnutie, jednoducho by ste to urobili. Nevedeli by ste prečo, len to, že vám to hovorí pravidlo. Stroj, ktorý má možnosť voľby je iný. Pozerá sa na svet, vidí rôzne možnosti a hovorí si "Ak by som spravil toto, čo by sa stalo? A ak by som spravil tamto, aké by to malo následky?". Vytvára si isté očakávania o pravdepodobných výsledkoch tej alebo onej činnosti, a potom si vyberie podľa toho, ako sa mu páčia, či nepáčia. Oba sú stroje, ale jeden je oveľa slobodnejší ako druhý. Stroj, ktorý má možnosť voľby si vyberá čo urobí podľa svojich hodnôt, a tie na základe toho, čo vie.

...

REASON: Zdá sa, že ľudia z pravej strany spektra sa obávajú, že ste svet zbavili ilúzií a významu.

DENNETT: Zbavil som ho ilúzií, ale nie významu. Význam predsa nezávisí od kúziel. Viete, to je skutočne zásadná vec. Pre niektorých ľudí veci strácajú na hodnote, ak sa nespájajú s kúzlami.

REASON: Zdá sa, že think tanky ako Ethics and Public Policy Center a myslitelia ako Leon Kass a Irving Kristol sa skutočne obávajú dopadu vašej teórie na morálku.

DENNETT: Sú z tohto na smrť vystrašení, ale myslím si, že sa jednoducho mýlia. Chytajú sa tej nesprávnej slamky. Neviem, či je to na zasmiatie, alebo na zaplakanie. Myšlienka, že by mohli to, čo považujú za také cenné, zachrániť tým, že to označia za magické, tomu hovorím poverčivosť najhrubšieho zrna.

REASON: Ako by ste ich upokojili?

DENNETT: Len kľud. Nie je to také strašidelné, ako si myslíte.

REASON: Vlastne podozrievam niektorých z nich, že si myslia, že máte pravdu. Len nechcú aby takto rozmýšlali aj bežní ľudia. Obávajú sa, že ak by si ľudia mysleli, že Boh nejestvuje, mysleli by si tiež, že všetko je dovolené.

DENNETT: Áno, nechcú, aby som vyzradil tajomstvo. Myslím, že je to neuveriteľne paternalistické a arogantné. Podceňujú inteligenciu druhých ľudí.

REASON: Takže vy naozaj veríte, že svet normálne pôjde ďalej, ľudia sa budú starať o svoje rodiny a nebudú sa navzájom vraždiť v spánku?

DENNETT: Určite. Myslím si, že je čas, aby sme dozreli.

REASON: Prečo by sa ľudia bránili dozrievaniu?

DENNETT: Existuje veľmi veľa dôvodov. V najhoršom prípade je to spomínaný paternalizmus: "Ja to nepotrebujem, ale pozrite na týchto detinských ľudí okolo mňa. Oni to potrebujú. Neodvážim sa vyjsť v noci na ulicu, ak ostatní ľudia nezotrvajú v tomto sebaklame." Prinajlepšom môže byť jedným z dôvodov pochopiteľný konzervativizmus, taký čo hovorí: "Pretláčate skutočne veľkú zmenu - zvláštne obrátenie rozumu", ako nazval evolučnú teóriu jeden recenzent v roku 1867. Spôsobíte veľký rozruch a bude to skutočne hrôzostrašné, takže bude lepšie, ak zostaneme pri starých tradíciách, aj keď uznávame, že vaše argumenty sú správne." Preto som nazval jednu z mojich kníh Darwinova nebezpečná myšlienka. Darwin všetko poprevracal. Nahradil teóriu idúcu zhora nadol jej presným opakom a pre veľa ľudí je to dosť hrozivá zmena.

...

REASON: S ľavicou sa rozchádzate v otázke ľudskej prirodzenosti. Tradične tvrdí, že ľudská prirodzenosť je úplne tvarovateľná ako nejaká prázdna tabuľa, do ktorej môžeme vpísať akékoľvek kultúrne a politické ašpirácie.

DENNETT: Prázdna tabuľa je nezmyselný mýtus a je zaujímavé pozorovať, ako ho živia niektorí ľavičiari aj pravičiari. Myšlienka, že ľudská prirodzenosť je neprispôsobiteľná, neprebádateľná a nemodelovateľná, je však tiež táranina.

REASON: Takže aby som to zhrnul: morálka sa vyvinula, aby sme sa preniesli cez naše sklony byť sebeckí a zameraní len na najbližsí moment. Pomáha nám urobiť lepšie rozhodnutie v dlhodobej perspektíve.

DENNETT: Áno, to je pravda. Morálka je kultúrnym artefaktom slúžiacim na zlepšenie okolností, za ktorých musíme konať.

REASON: Ľudské bytosti sú teda stále sebecké, ale vypestovali sme si osvietenú formu sebeckosti. Môžeme porozumieť dôsledkom našich činov a kontrolovať ich.

DENNETT: V knihe je vtip Roberta Franka: zdá sa, že jediný spôsob, ako môžeme vyzerať morálni, je morálnymi naozaj byť. 

REASON: Takže morálka sa vyvíja najmä preto, lebo ľudia z nej majú viacej výhod ako nevýhod.

DENNETT: Áno. Civilizácia je dobrá voľba.

(celý rozhovor tu)

"Nedávno som sa naučil z diskusií s rôznymi vedcami a inými nefilozofmi, že sa prikláňajú na druhú stranu: slobodná vôľa je podľa ich názoru očividne nezlučiteľná s naturalizmom, determinizmom a veľmi pravdepodobne nekoherentná na akomkoľvek pozadí, takže veselo trvajú na tom, že samozrejme nemajú slobodná vôľu, nemôžu mať slobodnú vôľu, ale čo už?

Nemá to nič spoločné s morálkou ani zmyslom života. ... Ukazuje napríklad neuroveda, že nemôžeme byť zodpovední za svoje rozhodnutia, nemôžeme byť oprávnene chválení alebo obviňovaní, odmenení alebo trestaní? Prepustili pojem "slobodná vôľa" pre libertariánov v otázke determinizmu a iných nekompatibilných ľudí, ktorí sa môžu bez problémov venovať svojim fantáziám. Upozorňujem, že toto nie je odmietnutie dôležitých otázok; je to návrh o tom, ktorý tábor bude používať a definovať tento pojem."

- Daniel Dennett, kniha Vedomie Vysvetlené

Na reprezentáciu determinizmu je často spomínaný príklad padajúce domino. Reťaz príčin a následkov je ako padajúce domino a my sme akože jednou kockou domina. Sme spustení predošlými padajúcimi kockami spôsobom nimi určeným a cez nás pohyb prechádza, my ako vyjadrenie prírodných síl určujeme, čo sa stane ďalej.

Lenže ak nie je nič iné ako prírodné zákony, žiadna aktívna sila nezávislá od predošlých kociek, ako tvrdia deterministi, znamená to aj, že tam nie je ani žiaden pasívny pozorovateľ, ktorý by s tým celým "nemohol nič robiť". Prírodné zákony neexistujú niekde mimo nás odkiaľ by nás ovládali, my sme s nimi to isté. My nie sme ovládaní príčinami, prečo sme akí sme, ale my sme dočasnou súčasťou tohto ovládania. Ak sme súčasťou kauzality, tak sme tá aktívna zložka pokým pohyb neodovzdáme ďalšiemu dominu, nie panáčik čakajúci na odovzdanie cudzieho pohybu ďalej. Podobenstvo s padajúcim dominom je preto nedokonalá reprezentácia kauzality.

Rozoberme si to ešte viac. Pri domine je pohyb odovzdávaný kocke, pričom kocky sa zmena týka iba tým, že padne, ale zostane rovnaká. Kauzálny reťazec odovzdávania sa pri domine týka iba odovzdávaného pádu, nie odovzdávaného nového tvaru kociek. Nezmenená podoba kociek preto stále nabáda myslieť si, že kauzalita funguje tak, že energia sa odovzdáva z nosiča na nosič, ktorý "nemôže s tým nič robiť". Ale pointa je, že pri domine sa kauzalita týka iba toho pádu, nosiče pohybu kauzalitu nereprezentujú. Pritom v skutočnosti sa odovzdáva všetko, energia z jedla mení svoju podobu na teba, funguje v podobe teba a z teba vychádza... ehm... inými formami organizácie, než si ty. Energia nie je niečo cudzie, čo ťa ovláda, si to ty, ty bez nej neexistuješ. Žiaden nosič čakajúci na príchod energie neexistuje. Človek je skôr ako vlna, nie ako častica, ako povedal aj Dawkins.

Navyše kauzalita nie je zmena po jednej nudnej línii, je to prekombinovaná sieť vzájomného ovplyvňovania. Človek nie je jedna kocka domina, ktorej padanie by určovalo pád ďalších kociek bez schopnosti ovplyvňovať seba samú. Človek môže robiť rozhodnutia, ktoré ho dostávajú do prostredia, ktoré spätne ovplyvňuje ako sa nabudúce rozhodne. Človek si môže vybrať čím nechá ovplyvňovať svoje vyberanie. Na základe mysle, ktorú sme si nevybrali, vyberáme to, čo sa s nami stane a ak to robíme dosť intenzívne a výsledky opakovane vplývajú na ďalšie rozhodnutia, tak my sme to, čo vplýva samé na seba a tým sa oslobodzuje od pôvodných vplyvov, ktoré sme si nevybrali a ktoré nechceme. Koncept toho, že cudzí determinizmus nás ovláda, je mýtus. Je to aj náš determinizmus. Oslobodzovanie od nechcených vplyvov, ktoré sme si pôvodne nevybrali, robíme ako jednotlivci trochu, ako ľudstvo kumulujúce vynálezy dosť, ale s vývojom sebamodifikujúcej umelej inteligencie môžeme svoju slobodu odstreliť do vesmíru (alebo aj zlyhať a zničiť samých seba).

Vráťme sa teraz k pôvodnej otázke: Ako je sloboda založená na determinizme?

Môžete si všimnúť, že vyššie hovorím o oslobodzovaní od vplyvov, ktoré sme si nevybrali a ktoré nechceme. Nie od vplyvov, ktoré sme si nevybrali a ktoré chceme. Veď ich chceme - že ich chceme na základe programu, ktorý by sme možno nechceli je dobrou poznámkou, ale čisto na tom, že vývoj našich vlastností možno kauzálne vystopovať až k veľkému tresku, nie je nič, čo by nám škodilo. Šťastný život nie je o nič menej kauzálne deterministický ako otroctvo. Ak chápeme pocity ako časť kódu, potom môžeme naprogramovať robota, ktorý bude šťastný aj nešťastný a obe verzie budú nami determinované.

Bude šťastný robot slobodný, mali by sme tieto dve slová významovo zlúčiť? Nie - na mieste je rozlišovať to, či si robot dokáže šťastie determinovať sám, alebo od neho závisí na programátorovi. Robot, ktorý pociťuje šťastie na základe prívodu elektriny, ktorú si sám nedokáže zabezpečiť, nie je samostatný. Ak robotovi poskytneme intelektuálne schopnosti na to, aby dokázal získavať zdroje pre vlastné šťastie, potom môžeme hovoriť, že je samostatný. Ale stačí to? Nie. Potrebujeme aby spôsoby, akými zdroje získava, neobmedzovali vo väčšej miere iných, aby sme mohli hovoriť o tom, že tento robot je pozitívne slobodný. Lenže kvôli samostatnosti môže byť problematické tento posledný bod dosahovať, vieme ako je tomu u ľudí. Môžeme dostať ako výsledok robota, ktorý bude negatívne slobodný, čo je horšie ako keby bol závisle šťastný. Je preto z bezpečnostného hľadiska nevhodné, aby sme vyrábali samostatné roboty? Lenže závislá sieť sa zase dá napadnúť a ovládnuť hneď všetko...

Týmto som chcel načrtnúť, že to nie je jednoduchá otázka, čo presne treba robiť aby sme boli slobodní. Toto stanovisko je závislé od podmienok, ktoré je zakaždým potrebné skúmať. Sloboda preto potrebuje vedu ako soľ a každá dogma ju skôr či neskôr ničí. Konceptom, ktorý mi príde všeobecne uspokojivý, je, že slobodný agent je agent, ktorý pociťuje uspokojenie pri činnostiach vedúcich k rozšíreniu uspokojenia, a teda aby bolo šťastie životaschopné a šíriace sa, nie zomierajúce v krabici so solárnymi panelmi obiehajúc okolo Slnka a čakajúc, kým Slnku dôjde palivo a vybuchne. Problém je len, že inteligencia je obmedzená fyzikou a na samom konci civilizácie práve niečo takéto bude asi to najlepšie, k čomu sa budeme môcť uchýliť, možno aj na veľmi dlhú éru oproti alternatívnemu zúfalému snaženiu odsúdenému na neúspech, takže aj toto pravidlo má dôležitú výnimku. To len ľudia sú neprimerane skeptickí voči možnostiam budúcnosti, pretože priznanie opaku by od nich vyžadovalo priložiť ruku k veľdielu, čoho sa sebecky zdráhajú, alebo je im nepríjemné priznať si, že sa narodili príliš skoro - pri bayesovskej AI tento problém nebude. Tam budú iné Problémy.

Ako bude veda postupovať, možno očakávať, že postupne formálna zákonitá úroveň chápania pohltí každú približnú úroveň, ktorú dnes poznáme, pričom otvorí dvere k približným úrovniam, o ktorých dnes nemáme ani páru. Poznanie určí čo treba robiť aby sme sa mali čo najlepšie a umožní nám chápať a využívať ďalšie poznatky o deterministickom svete, lepšie ho zmapovať a pritisnúť si ho - kto nechce, slobodne nemusí, až na to, že ak nemá silu to zakazovať ostatným, tak sa efektívne nástroje a poznatky s nimi spojené rozširujú aj na tých, ktorí o ne pôvodne nemajú záujem, keďže bez nich sú neschopnými konkurencie.

Je Veda slobodná? Od sociálnej autority? Áno. (veda nie je, ale ja hovorím o Yudkowskeho idealizovanej Vede.) Od okolitého sveta? Vôbec nie. Vo Vede potrebuješ poslúchať indície a zákony, inak sa nedostaneš do ďalšieho levelu. Je to v tomto zmysle diktatúra - musíte si myslieť veľmi konkrétne veci, inak ste zlý človek. Ako je teda možné, že sloboda je závislá od diktatúry?

Sloboda je pojem označujúci absenciu nežiadúceho činiteľa, ktorý kradne šťastie, preto býva synonymom šťastia. Veda je, okrem iného, odhaľovanie zlých činiteľov a spôsobov ako sa ich zbaviť. A preto sama je pozitívnym činiteľom, od ktorej "oslobodenie" je jednoducho nezmysel, pretože sa deje za cenu zotročenia negatívami, ktorým by inak predchádzala, zvyčajne horšími ako samotná nutnosť dodržať pravidlá vedy a zdravého rozumu. Pohľad na priepasť, do ktorej sa rúti jazdec, môže byť nepríjemný, no vďaka nemu môže včas strhnúť opraty, čo je oveľa dôležitejšie.

Ešte lepšie povedané, veda je o nachádzaní, čo je správne urobiť, nie čo všetko nie je správne urobiť. Matematická rovnica opisuje čo platí, nie čo všetko neplatí. Preto uprednostňujem pojem "šťastie". Sloboda ako hodnota dáva zmysel vtedy, ak vám chýba pozitívne vedenie lepšie než negácia negatívneho vedenia. Alebo aj ak ho máte, ale potrebujete zdôrazniť tú negáciu pre tých, ktorí tomu, čo vás k nej skutočne vedie, nemusia tak ľahko a rýchlo rozumieť.

Teória rozhodovania vie opísať všetko maximalizáciou úžitku, aj činnosti minimalizujúce straty. Nie je potrebné byť negatívny, a zdôrazňovať ako niečo škodí, ak správne zostavíte definíciu pozitívneho so záverom, že to nedostatočne prospieva. V pretekoch nemusíme trpieť pri náraze do prekážok, aby sme sa im vyhýbali, stačí túžba vyhrať - lenže ak je cieľom ešte aj nezraniť sa, tak je lepšie spomaliť a znížiť svoje šance na výhru. Maximalizácia úžitku je tu teda o viac než vyhýbaní sa prekážkam kvôli výhre. Naše vnútorné motivácie vyhrať a zostať zdraví sú však kognitívne oddelené. Ich vzťah býva ťažší na rýchle pochopenie a správne určenie krivky pomeru hodnôt, preto sa nám miesto toho evolučne vyvinul negatívny alarm. Ale v princípe ho nepotrebujeme, ak dobre chápeme to, čo chceme. Veda nás v princípe môže oslobodiť od bolesti vo veľmi doslovnom zmysle a bez rizík - nemusíme sa ani báť smrti, ak sme si pri smrti okamžite vedomí ostatných súvislostí, prečo je organizovaný život lepší na dosahovanie nášho cieľa než sa nechať rozptýliť. Podobne ako nemusíme mať panický strach zo smrti na koľajisku, ak sme si dobre vedomí, že cez ne nemáme prechádzať bez pozoru, kým dieťa urobí lepšie, ak cez neho nepôjde zo zásady. Nepotrebujeme alarm utrpenia, iba informáciu, ak vieme, čo znamená. Bolesť a strach sú vždy nutné kvôli nevedomosti. A tej sa vieme zbavovať len vďaka tomu, že svet je deterministický.

"Predpoklad absolútneho determinizmu je nevyhnutným základom každého vedeckého bádania." ― Max Planck

"Nešťastie ľudí je spôsobené ich neznalosťou prírody." - Baron d'Holbach