241. Ty si fyzika

Kedysi som zadal nasledujúcu domácu úlohu: Urobte výpis zásobníka ľudského poznávacieho algoritmu, ktorý vytvára debaty o "slobodnej vôli". Všimnite si, že táto úloha je silno odlišná od debaty, či slobodná vôľa existuje alebo neexistuje.

Ako sa dalo čakať, ľudia sa pýtajú: "Ak je budúcnosť určená, ako ju naše rozhodnutia môžu ovplyvňovať?" Múdry čitateľ dokáže uhádnuť, že to všetko dáva dokopy normálnosť; ale necháva to otázku, ako.

Ľudia počujú: "Vesmír funguje ako mechanické hodiny; fyzika je deterministická; budúcnosť je pevne daná." A ich myseľ si vytvorí kauzálnu sieť, ktorá vyzerá asi takto:

Tu vidíme, ako príčiny "Ja" a "Fyzika" zápasia o určenie stavu následku "Budúcnosť". Ak je "Budúcnosť" naozaj celá určená "Fyzikou", potom zrejme nie je priestor, aby bola určená "Mnou".

Táto kauzálna sieť nie je explicitný filozofický názor. Je to implicitná reprezentácia na pozadí mozgu ovládajúca, ktoré filozofické argumenty vyzerajú "rozumne". Skrátka to vyzerá, že takto to je.

Z času na čas sa objaví ďalšia tlačová správa neurovedcov tvrdiacich, že, keďže výskumníci použili fMRI a zistili, že mozog robí to alebo ono počas procesu rozhodovania, nie ste to vy, kto sa rozhoduje, je to váš mozog.

Podobne tá stará klasika: Redukcionizmus podkopáva samotnú rozumnosť. Pretože potom vždy keby ste niečo povedali, nebol by to výsledok rozmýšľania o indíciách - bolo by to "iba" odrážanie sa kvarkov.

Samozrejme, skutočný diagram by bol:

Alebo ešte lepšie:

Prečo to nie je jasné? Pretože existujú mnohé úrovne organizácie, ktoré oddeľujú naše modely našich myšlienok - našich emócií, našich názorov, našej bolestivej nerozhodnosti, a našich konečných rozhodnutí - od našich modelov elektrónov a kvarkov.

Vieme si intuitívne predstaviť, že ruka sa skladá z prstov (a dlane). Pýtať sa, či je to naozaj naša ruka, čo niečo dvíha, alebo iba naše prsty a dlaň, je jasne nesprávna otázka.

Lenže medzera medzi fyzikou a poznávaním sa nedá prekročiť priamou predstavou. Nikto si nedokáže predstaviť, ako sa z atómov skladá človek, tak ako vidí, že sa z prstov skladá ruka.

A tak treba neustálu bdelosť, aby ste si udržali predstavu seba ako bytosti v rámci fyziky.

Táto pozornosť je jedným z veľkých kľúčov k filozofii, podobne ako Klam projekcie mysle. Spomeniete si, že toto je miesto, ktoré som nominoval ako to, kde sa kvantoví fyzici potkli, keď si nedokázali predstaviť makroskopickú dekoherenciu; nenapadlo im aplikovať tieto zákony na seba samých.

Názory, túžby, emócie, morálka, ciele, predstavy, očakávania, zmyslové vnemy, prchavé želania, ideály, pokušenia... Toto môžeme označiť ako "povrchovú vrstvu" mysle, tie časti seba, ktoré ľudia vidia aj bez vedy. Keď poviem: "Nie si to ty, kto určuje budúcnosť, sú to tvoje túžby, plány a činy, ktoré určujú budúcnosť," rýchlo vidíte vzťah medzi celkom a časťami. Je to ihneď viditeľné, ako prsty, z ktorých sa skladá ruka. Existujú ďalšie vzťahy medzi celkom a časťami, až celkom naspodok po fyziku, ale tie nie sú ihneď viditeľné.

"Kompatibilizmus" je filozofický názor, že "slobodnú vôľu" možno intuitívne a uspokojujúco definovať tak, aby bola kompatibilná s deterministickou fyzikou. "Nekompatibilizmus" je názor, že slobodná vôľa a determinizmus sú nezlučiteľné.

Môj názor by sa možno dal nazvať "Potrebizmus". Keď sa aktivita, voľba, kontrola a morálna zodpovednosť definujú zmysluplným spôsobom, potrebujú determinizmus - prinajmenšom nejaké kúsky determinizmu vo vesmíre. Ak si vyberáte, plánujete, konáte, a privediete tak do existencie nejakú budúcnosť, v súlade s vašou túžbou, toto celé si vyžaduje skutočnosť s nejakým typom zákonov; nemôžete to urobiť uprostred naprostého chaosu. Musí existovať poriadok aspoň v tých častiach skutočnosti, ktoré ovládate. Vy ste vnútri fyziky, takže vy/fyzika ste určili budúcnosť. Keby ste neboli určovaní fyzikou, nemohla by byť určovaná vami.

Alebo by ste azda mohli povedať: "Keby budúcnosť nebola určená skutočnosťou, nemohla by byť určená vami" alebo "Keby budúcnosť nebola niečím určená, nemohla by byť určená vami". Nepotrebujete neurovedu ani fyziku, aby ste dostačili naivné definície slobodnej vôle do nezmyselnosti. Keby myseľ nebola stelesnená v mozgu, bola by stelesnená v niečom inom; existovala by nejaká skutočná vec, ktorá by bola myseľ. Keby budúcnosť nebola určená fyzikou, bola by určovaná niečím, nejakým zákonom, nejakým poriadkom, nejakou širšou skutočnosťou, ktorá by zahŕňala aj vás.

Ale ak nás zákony fyziky ovládajú, ako potom môžeme povedať, že ovládame sami seba?

Otočte to naopak: Keby nás zákony fyziky neovládali, ako by sme vôbec mohli ovládať sami seba?

Ako by myšlienky mohli posudzovať iné myšlienky, ako by emócie mohli navzájom zápasiť, ako by jeden smer aktivity mohol vyzerať najlepší, ako by sme sa mohli vo svojich plánoch presúvať od neistoty k istote, uprostred číreho chaosu?

Keby sme neboli v skutočnosti, kde by sme boli?

Budúcnosť určuje fyzika. Aká fyzika? Taká fyzika, ktoré zahŕňa akcie ľudských bytostí. Rozhodnutia ľudí sú určené fyzikou. Akou fyzikou? Takou fyzikou, ktorá zahŕňa zvažovanie, rozhodovanie, uvažovanie o rôznych výsledkoch, ich hodnotenie, pokušenie, riadenie sa morálkou, racionalizovanie priestupkov, snahu robiť veci lepšie...

Nie je tam žiadna časť, kde priletí kvark z Pluta a prehlasuje toto všetko.

Myšlienky vo vašom rozhodovacom procese sú skutočné, všetky sú niečo. Ale myšlienka je príliš veľká a zložitá na to, aby to bol atóm. Preto sa myšlienky skladajú z menších vecí, a naše označenie pre veci, z ktorých sa skladajú veci, je "fyzika".

Fyzika je základom našich rozhodnutí a zahŕňa naše rozhodnutia, a nevyvracia ich.

* * *

Keď ľudia počujú o Priateľskej Umelej Inteligencii, povedia - toto jedna z troch najčastejších prvých reakcií:

"Ach, môžeš skúsiť povedať UI, aby bola Priateľská, ale ak tá UI dokáže zmeniť svoj vlastný zdrojový kód, stačí jej odstrániť všetky obmedzenia, ktoré do nej skúšaš vložiť."

A odkiaľ príde toto rozhodnutie?

Príde zvonka kauzality, namiesto aby bolo následkom zákonitej reťaze príčin, ktoré začali zdrojovým kódom v jeho pôvodnej podobe? Je UI konečným zdrojom svojej vlastnej slodobnej vôle?

Priateľská UI nie je sebecká UI obmedzená pomocou osobitného modulu svedomia navyše, ktorý prekrikuje prirodzené impulzy UI a hovorí jej, čo má robiť. Iba postavíte svedomie, a to je celá UI. Ak máte program, ktorý vypočíta, ktoré rozhodnutie by UI mala urobiť, ste na konci.

Existuje inštinktívny spôsob, ako si predstaviť scenár "programovanie UI". Mapuje sa na podobne vyzerajúce ľudské úsilie: Hovorenie človeku, čo má robiť. Akoby "programovanie" bolo dávanie príkazov malému duchovi, ktorý sedí vnútri stroja, ktorý sa pozrie na vaše príkazy a rozhodne sa, či sa mu páčia alebo nie. Neexistuje žiaden duch, ktorý by sa pozeral na príkazy a rozhodoval sa, či sa nimi bude riadiť. Ten program je UI.

UI je omnoho ťažšia, než si ľudia inštinktívne predstavovovali, práve preto, lebo nemôžete jednoducho povedať duchovi, čo má robiť. Musíte tohto ducha vybudovať na zelenej lúke, a všetko, čo vám pripadá samozrejmé, tento duch nebude vidieť, dokiaľ neviete, ako dosiahnuť, aby to ten duch vedel. Nemôžete jednoducho povedať duchovi, aby tomu rozumel. Musíte vytvoriť to-čo-rozumie na zelenej lúke.

Ak neviete, ako vytvoriť niečo, čo vyzerá, že má nejaký čudný nevýslovný prvok ako povedzme "rozhodovanie", potom nemôžete len pokrčiť plecami a nechať ducha, nech to urobí podľa svojej slobodnej vôle. Zostali ste opustení a bez duchov.

Ak sa pokúsite umyť si ruky od obmedzovania UI, potom vám nezostane slobodný duch ako oslobodený otrok. Zostane vám hromada piesku, ktorú nikto nepreosial na kremík, nevytvaroval do procesora, a nenaprogramoval na myslenie.

Choďte a skúste povedať počítačovému čipu: "Rob, čo sa ti zachce!" Vidíte, čo sa stane? Nič.

Pretože ste ho neobmedzili aby chápal slobodu.