83. Viera vo vieru

Carl Sagan raz rozprával podobenstvo o človeku, ktorý k nám príde a tvrdí: "V mojej garáži je drak." Fascinujúce! Odpovedáme, že si toho draka chceme pozrieť - poďme ihneď do garáže! "Ale počkajte," povie nám dotyčný, "to je neviditeľný drak."

Ako Sagan podotýka, to ešte nerobí túto hypotézu nevyvrátiteľnou. Možno pôjdeme do garáže dotyčného a hoci neuvidíme žiadneho draka, budeme počuť ťažké dýchanie bez viditeľného zdroja; na podlahe sa budú tajomne zjavovať odtlačky nôh; a prístroje ukážu, že čosi v garáži spotrebováva kyslík a vydychuje kysličník uhličitý.

Predpokladajme však, že dotyčnému povieme: "Dobre, navštívime garáž a uvidíme, či budeme počuť ťažké dýchanie," a dotyčný rýchlo povie: nie, to je nepočuteľný drak. Navrhneme odmerať kysličník uhličitý vo vzduchu a dotyčný povie, že tento drak nedýcha. Navrhneme rozprášiť do vzduchu vrece múky a sledovať, či obklopí obrysy neviditeľného draka, a dotyčný ihneď povie: "Cez tohto draka múka prechádza."

Carl Sagan použil toto podobenstvo na vykreslenie klasického ponaučenia, že zlé hypotézy vyžadujú veľa rýchlych dodatkov, aby sa vyhli vyvráteniu. Ja však toto podobenstvo hovorím kvôli inej pointe: Dotyčný musí mať niekde v mysli presný model tejto situácie, pretože dokáže presne predpovedať, z ktorých experimentálnych výsledkov sa potrebuje vyhovoriť.

Niektorí filozofi sú takýmito scenármi veľmi zmätení a pýtajú sa: "Verí teda dotyčný naozaj, že je tam drak, alebo nie?" Akoby ľudský mozog mal na disku dosť miesta iba pre jeden názor zároveň! Skutočné mysle sú omnoho zamotanejšie. Ako sme si povedali vo včerajšom článku, existujú rôzne typy názorov; nie každý názor je priame očakávanie. Dotyčný očividne neočakáva, že uvidí niečo nezvyčajné, keď otvorí dvere garáže; inak by sa dopredu nevyhováral. Množina výrokových názorov dotyčného môže zároveň obsahovať V mojej garáži je drak. Racionalistovi sa môže zdať, že tieto dva názory by sa mali zraziť a pobiť, aj keď sú rôzneho typu. Je však fyzikálny fakt, že môžete napísať "Obloha je zelená!" vedľa obrázku modrej oblohy, a papier kvôli tomu nevzbĺkne plameňom.

Podľa toho, aké ste mali detstvo, možno si pamätáte obdobie, keď ste prvýkrát začali pochybovať o existencii Deda Mráza, ale stále ste verili, že by ste mali veriť v Deda Mráza, tak ste tieto pochybnosti skúšali potlačiť. Ako si všimol Daniel Dennett, kde je ťažké v niečo veriť, je často omnoho ľahšie veriť, že by ste tomu mali veriť. Čo to znamená veriť, že Najvyššia Vesmírna Obloha je zároveň dokonale modrá aj dokonale zelená? Táto veta je zmätená; nie je vôbec jasné, čo by znamenalo veriť tomu - čomu presne by ste verili, keby ste verili. Omnoho ľahšie je veriť, že je správne, že je dobré a cnostné a užitočné veriť tomu, že Najvyššia Vesmírna Obloha je zároveň dokonale modrá aj dokonale zelená. Dennett toto nazýva "viera vo vieru".

Aby dotyčný s drakom správne predpovedal, z ktorých experimentálnych výsledkov sa bude potrebovať vyhovoriť, musí (a) mať niekde v mysli správny model riadiaci očakávania a (b) kognitívne jednať tak, aby chránil (b1) svoju voľne sa vznášajúcu výrokovú vieru v draka alebo (b2) svoj sebaobraz, ako verí v draka.

***

Nedávno som sa rozprával s osobou, ktorá... ťažko to opísať. Formálne bola ortodoxná židovka. Bola aj vysoko inteligentná, vedomá si niektorých archeologických indícií proti jej náboženstvu, a štandardných plytkých argumentov proti náboženstvu, o ktorých veriaci vedia. Napríklad vedela, že Mordecai, Ester, Haman a Vašti neboli v perzských historických záznamoch, ale že existovala zodpovedajúca stará perzská legenda o babylonských bohoch Marduk a Ištar, a súperiacich elamitských bohoch Humman a Vašti. Vedela to, a predsa oslavovala Purim. Jeden z tých vysoko inteligentných veriacich ľudí, ktorí sa celé roky dusia vo svojich rozporoch, rozoberajú a prekrúcajú, dokiaľ ich myseľ nevyzerá ako vnútro kresby M. C. Eschera (obr. dole).

Väčšina takýchto ľudí bude predstierať, že sú príliš múdri na to, aby sa rozprávali s ateistami, ale ona bola ochotná so mnou pár hodín debatovať.

Vďaka tomu teraz rozumiem prinajmenšom jednu ďalšiu vec o sebaklame, ktorej som predtým explicitne nerozumel - konkrétne, že nie je potrebné, aby ste naozaj oklamali sami seba, dokiaľ veríte, že ste sami seba oklamali. Môžete to nazvať "viera v sebaklam".

Keď bola táto žena na strednej škole, myslela si, že je ateistka. Ale vtedy sa rozhodla, že sa bude správať, akoby verila v Boha. A potom - povedala mi vážne - postupom času začala naozaj veriť v Boha.

Pokiaľ môžem povedať, v tomto bode sa úplne mýli. Počas nášho rozhovoru znovu a znovu hovorila: "Verím v Boha", ale ani jediný raz nepovedala: "Boh existuje." Keď som sa jej pýtal, prečo je veriaca, ani raz nehovorila o dôsledkoch existencie Boha, iba o dôsledkoch viery v Boha. Nikdy: "Boh mi pomôže," ale vždy: "moja viera v Boha mi pomáha." Keď som povedal: "Keby niekomu záležalo iba na pravde, a pozrel by sa na náš vesmír, nebol by ani vymyslel Boha ako hypotézu," jednoznačne so mnou súhlasila.

Nepresvedčila naozaj samu seba, aby uverila, že Boh existuje alebo že židovské náboženstvo je pravdivé. Ani zďaleka nie, pokiaľ môžem povedať. Na druhej strane si myslím, že naozaj verí, že sama seba oklamala.

Takže aj keď nemá žiaden úžitok z viery v Boha - pretože neverí - úprimne verí, že oklamala sama seba na vieru v Boha, a preto úprimne očakáva, že bude mať úžitok, ktorý so spája s oklamaním seba samej na vieru v Boha; a toto by asi malo tvoriť zhruba rovnaké placebo ako naozajstná viera v Boha.

A to by mohlo vysvetliť, prečo mala motiváciu zapálene brániť tvrdenie, že verí v Boha, pred mojím skeptickým spochybňovaním, aj keď nikdy nepovedala: "Ach, mimochodom, Boh naozaj existuje", ani nevyzerala, že by sa čo len trochu o takýto výrok zaujímala.

Kým som sa jej pýtal, aké výhody podľa nej má viera v Boha, povedal som jej Tarskeho litániu - čo je vlastne nekonečná množina litánií, z ktorých konkrétny príklad je:

Ak je obloha modrá,

Chcem veriť: "Obloha je modrá."

Ak obloha nie je modrá,

Chcem veriť: "Obloha nie je modrá."

"Toto nie je moja filozofia," povedala mi.

"Nemyslel som si, že je," odpovedal som jej. "Len sa pýtam - za predpokladu, že by Boh neexistoval, a že by sa o tom vedelo, či by ste aj tak mali veriť v Boha?"

Zaváhala. Zdalo sa, že sa naozaj pokúša rozmýšľať o tom, čo ma prekvapilo.

"Takže je to hypotetická otázka..." povedala pomaly.

Vtedy som si myslel, že má problém dovoliť si predstaviť si svet, v ktorom Boh neexistuje, pretože je pripútaná k svetu, v ktorom Boh existuje.

Teraz si skôr myslím, že mala problém predstaviť si kontrast medzi tým, ako by vyzeral svet, keby Boh existoval a keby neexistoval, pretože všetky jej myšlienky boli o jej viere v Boha, ale jej kauzálna sieť modelovala svet, ktorý Boha ako uzol neobsahoval. Dokázala by teda ľahko odpovedať na: "Ako by sa tento svet odlišoval, keby som neverila v Boha?" ale nie: "Ako by sa tento svet odlišoval, keby Boh neexistoval?"

Vtedy mi na túto otázku neodpovedala. Ale našla protipríklad k Tarskeho litánii:

Povedala: "Verím, že ľudia sú lepší, než naozaj sú..."

"Myslím si, že by sa Babička mala na teba pozrieť, Walter," povedala Nanny. "Myslím si, že tvoja myseľ je pomotaná ako klbko nití, ktoré spadlo."

- Terry Pratchett, Maškaráda

A ja dokážem napísať slová: "Nuž, myslím si, že neverila tomu, že by jej myslenie malo byť reflexívne konzistentné," ale stále mám problém sa s tým vyrovnať.

Dokážem vidieť vzorce v slovách, ktoré vychádzajú z jej úst, ale nedokážem na úrovni empatie pochopiť myseľ, ktorá je za nimi. Viem sa vžiť do kože mimozemšťanov, ktorí jedia deti a Tretej Lady Kiritsugu, ale nedokážem si predstaviť, aké to musí byť na jej mieste. Alebo iba nechcem?

Neskôr som sa jej v istom bode opýtal, či by bolo dobré robiť čokoľvek odlišne, keby Boh jednoznačne neexistoval, a tentokrát odpovedala: "Nie."

"Takže," povedal som neveriaco, "či Boh existuje alebo neexistuje, to nemá absolútne žiaden účinok na to, ako by ľudia mali rozmýšľať alebo konať? Myslím si, že aj rabín by sa na toto pozeral podozrievavo."

Zdá sa, že jej náboženstvo sa teraz skladá výlučne z uctievania samotného uctievania. Kým skutoční veriaci starých čias asi verili, že ich zachráni všetko vidiaci Otec, ona dnes verí, že ju zachráni viera v Boha.

Potom, čo povedala: "Verím, že ľudia sú lepší než naozaj sú," som sa opýtal: "Takže ste pravidelne prekvapená, keď ľudia sklamú vaše očakávania?" Nasledovalo dlhé ticho, a potom, pomaly: "No... som prekvapená, keď ľudia... sklamú moje očakávania?" Vtedy som tejto pauze nerozumel.

Vtedy som tým chcel naznačiť, že ak je pravidelne sklamaná skutočnosťou, potom je toto nevýhoda viery v nepravdivú vec. Ale zdá sa, že ju zaskočili dôsledky toho, že nie je zaskočená.

Teraz si uvedomujem, že celá podstata jej filozofie bola jej viera, že sama seba oklamala, ktorú si postavila okolo názorov ako: "Mám úžitok z toho, že verím, že ľudia sú lepší než naozaj sú."

Zosadila z trónu starú modlu a nahradila ju vysloveným uctievaním svojho vlastného pokusu o sebaklam. Pokus zlyhal, ale ona si to úprimne neuvedomovala.

A tak musia symbolickí strážcovia príčetnosti ľudstva (motto: "kazíme vaše pomätené zábavky už od Epikurových čias") dnes bojovať proti aktívnemu uctievaniu sebaklamu - uctievaniu domnelých výhod viery, namiesto Boha.

Keď teda chodím a vysvetľujem, aký ťažký je sebaklam, v skutočnosti priamo mierim na tie placebo výhody, ktoré majú ľudia z viery, že sa úspešne oklamali, a útočím na nový druh náboženstva, ktoré uctieva iba uctievanie Boha.

Rozmýšľam, či táto bitka nevytvorí nový zoznam dôvodov, prečo nie viera, ale samotná viera vo vieru, je dobrá vec? Prečo ľudia majú veľký úžitok z uctievania svojho uctievania? Budeme to musieť robiť znovu s vierou vo vieru vo vieru a s uctievaním uctievania uctievania? Alebo sa inteligentní veriaci nakoniec skrátka vzdajú tejto línie argumentovania?

Rád by som veril, že nikto nemôže naozaj veriť, že verí, že verí, že verí, lenže filozofické argumenty o svete zombií sú už omnoho zamotanejšie než toto a ich zástancovia ich stále neopustili.