313. Pocit, že sa dá aj viac

Vo všeobecnosti odpoveď na otázku: "Ako veľké organizácie prežijú?" znie: "Nijako!" Prevažná väčšina veľkých moderných inštitúcií - niektoré z nich extrémne životne dôležité pre fungovanie našej zložitej civilizácie - v prvom rade ani nikdy neexistovala.

Po prvýkrát som si to uvedomil, keď som pochopil, ako je financovaná Veda: konkrétne, nie darmi jednotlivcov. Veda je tradične financované vládami, korporáciami, a veľkými nadáciami. Mal som príležitosť osobne odhaliť, aké úžasne ťažké je vyzbierať na Vedu peniaze od jednotlivcov. Nie dokiaľ to nie je veda o chorobe s príšernými obeťami, a možno ani vtedy nie.

Prečo? Ľudia sú v skutočnosti prosociálni; dávajú peniaze povedzme na útulky pre šteniatka. Veda je jeden z veľkých spoločenských záujmov, a ľudia si to dokonca všeobecne uvedomujú - prečo teda nie Veda?

Ľubovoľný konkrétny vedecký projekt - povedzme študovanie genetiky trypanotolerancie u dobytka - sa emocionálne dobre nehodí na individuálnu charitu. Veda má dlhý časový horizont, ktorý si vyžaduje dlhodobú podporu. Priebežné alebo dokonca aj záverečné tlačové správy nemusia znieť vôbec emocionálne povzbudzujúco. Nemôžete sa zapojiť ako dobrovoľník; je to práca pre špecialistov. Ak vám ukážeme obrázok vedca, ktorého podporujete priemernou alebo mierne podpriemernou mzdou, nemá to rovnaký dopad, ako keď vám ukážeme šteniatko so širokými očakmi, ktoré ste práve pomohli dopraviť do jeho nového domova. Nedostanete okamžitú spätnú väzbu a pocit okamžitého výkonu, ktorý treba na to, aby jednotlivec ďalej míňal svoje peniaze.

Veda vo všeobecnosti nie je emocionálne vhodná na to, aby na ňu ľudia míňali vlastné peniaze. V skutočnosti je na to vhodných veľmi málo vecí, pri jednotlivcoch, akých máme teraz. Zdá sa mi, že toto je kľúčom k porozumeniu, prečo svet funguje tak, ako funguje, prečo má napríklad 200 miliónov dospelých Američanov taký ohromný problém dozerať na 535 členov kongresu.

Ako je teda Veda naozaj financovaná? Vládami, ktoré si myslia, že by mali minúť časť peňazí na Vedu, kde sa tak zákonodarná alebo výkonná moc rozhodne - vďaka tomu, že to nie sú ich vlastné peniaze, ktoré míňajú. A potom jednotliví vedci (alebo jednotlivé pracovné skupiny vedcov) navzájom bojujú o ovládnutie tejto vyhradenej zásoby peňazí, ktorá je v rukách členov grantových komisií, ktorí vyzerajú ako ten typ ľudí, ktorí by mal posudzovať vedcov.

Zriedkavo vidíte, že by nejaký vedecký projekt priamo žiadal o nejakú časť toku prostriedkov spoločnosti; namiesto toho sa najprv pridelia Vede, a potom vedci bojujú o to, kto ich naozaj dostane. Dokonca aj výnimky z tohto pravidla skôr poháňajú politici (let na Mesiac) alebo vojenské účely (projekt Manhattan) než apel vedcov na verejnosť.

Som si však istý, že keby mala široká verejnosť vo zvyku financovať konkrétnu vedu individuálnymi darmi, celá hromada peňazí by sa vyplytvali napríklad na kvantové bláboly - vychádzajúc z predpokladu, že by široká verejnosť nejako získala zvyk financovať vedu, ale nezmenili by sa žiadne iné fakty o ľuďoch ani o spoločnosti.

Vede sa darí prežívať nie preto, lebo je v našom kolektívnom záujme jednotlivcov, aby sa Veda robila, ale skôr preto, lebo sa Veda prisala ako parazit na nové formy veľkých organizácií, ktoré môžu existovať v našom svete. Existuje mnoho dôležitých projektov, ktoré v prvom rade jednoducho nikdy neexistovali. Zdá sa mi, že sa modernému ľudstvu darí vynakladať pomerne málo koordinovaného úsilia slúžiť kolektívnym záujmom jednotlivcov. Je to skrátka príliš nie-praveký problém, keď máte viac než 50 ľudí.

Istý človek, ktorý nastupoval ako predseda istej organizácie, raz ukázal na to, že tejto organizácii sa príliš nedarilo s jej heslom: "Toto je najlepšia vec, ktorú môžete urobiť", v porovnaní napríklad s ohromným úspechom Nadácie X-Prize hovoriacej bohatým jednotlivcov: "Toto je cool vec, ktorú môžete urobiť."

Toto je jeden z tých vhľadov, kde neveriacky žmurknete a potom pochopíte, aký veľký to má zmysel. Ľudský mozog nedokáže pochopiť veľké záujmy, a ľudia sa ani zďaleka nepodobajú na maximalizátorov očakávaného úžitku, a vo všeobecnosti sme altruistickí akratici. Povedať: "Toto je najlepšia vec" nedá jednotlivcovi viac motivácie než: "Toto je cool vec."

Existujú mnohé záujmy, ktorým by rozšírenie rozumnosti prospelo - pretože treba trochu viac rozumnosti než zvyčajne na pochopenie ich prípadu, ako podporovateľ alebo aspoň ako prívetivý pozorovateľ. Nie iba samozrejmé prípady ako ateizmus, ale veci ako legalizácia marihuany - kde by ste si želali, aby si ľudia o trochu viac uvedomovali svoje vlastné motivy a podstatu signalizácie, a nechali sa trochu viac ovplyvniť nepohodlnými chladnými faktami.

Výskumný ústav strojovej inteligencie je iba nezvyčajne extrémnym prípadom tohto, kde to zašlo až do toho bodu, že po rokoch márneho úsilia som skrátka mávol rukou a pustil som sa vyslovene do úlohy vytvoriť racionalistov. Ale samozrejme, nie všetci racionalisti, ktorých vytvorím, budú mať záujem o môj projekt - a to je v poriadku. Nemôžete zachytiť všetku hodnotu, ktorú vytvoríte.

Ak chcete učiť ľudí tému, ktorú ste označili "rozumnosť", pomáha, ak sa zaujímajú o "rozumnosť". A keď ľudia vysvetľujú, prečo sa nezaujímajú o rozumnosť, jeden z najčastejšie ponúkaných dôvodov je niečo ako: "Ach, poznal som pár rozumných ľudí, a nevyzerali o nič šťastnejšie."

Na koho myslia? Asi na nejakého bežného vedca. Alebo bežného ateistu. To naozaj nie je veľa rozumnosti. Dostali menej systematického výcviku rozumnosti v menej systematickom kontexte než má prvý dan s čiernym opaskom v búchaní do ľudí. Dokonca aj keď sa obmedzíte na ľudí, ktorí dokážu odvodiť Bayesovu vetu - čím vylúčite, koľko, 98 % z horeuvedených? - ani to ešte nie je veľa rozumnosti. Myslím tým, že je to pomerne základná veta. "Rozumnosť" zatiaľ vyzerá len ako nejaký koníček navyše, o ktorom ľudia hovoria na večierkoch; prijatý režim konverzačnej pózy s málo ak vôbec nejakými skutočnými dôsledkami; a ani sa nezdá, že by na tomto bolo niečo zle. Od samotného začiatku som mal pocit, že by malo existovať nejaké odvetvie poznávania, nejaké umenie myslenia, ktorého štúdium by urobilo daných študentov viditeľne schopnejšími.

Parafrázujúc Black Belt Bayesiana: Za každým vzrušujúcim, dramatickým zlyhaním sa ukrýva dôležitejší príbeh o väčšom a menej dramatickom zlyhaní, ktoré umožnilo toto prvé zlyhanie.

Keby bola každá stopa náboženstva na svete zajtra čarovne odstránená - akokoľvek by to zlepšilo životy mnohých ľudí - stále by sme sa ani nepriblížili k vyriešeniu väčších zlyhaní príčetnosti, ktoré v prvom rade náboženstvo umožnili.

Máme dobrý dôvod venovať časť nášho úsilia snahe odstrániť náboženstvo priamo, pretože to je priamy problém. Ale náboženstvo zároveň slúži v roli zaduseného kanárika v bani na uhlie - náboženstvo je symbol, príznak väčších problémov, ktoré nezmiznú len preto, lebo niekto stratil svoje náboženstvo.

Mohli by ste - realisticky povedané, bez ohľadu na férovosť - vyhrať Nobelovu cenu zatiaľ čo by ste tvrdili, že Dedo Mráz je skutočný. To je to, čo nám tento mŕtvy kanárik, náboženstvo, hovorí: že všeobecná hladina príčetnosti je momentálne naozaj smiešne nízka. Ešte aj v najvyšších sálach vedy.

Ak odhodíme tohto mŕtveho a hnijúceho kanárika, naša baňa bude možno o čosi menej zapáchať, ale hladina príčetnosti možno príliš nestúpne. To nehovorím, aby som kritizoval neo-ateistické hnutie. Škody spôsobené náboženstvom sú jasné a aktuálne nebezpečenstvo, alebo skôr, aktuálna a pokračujúca pohroma. Bojovať priamo proti škodlivým účinkom náboženstva má prednosť pred jeho používaním ako kanárika alebo experimentálneho indikátora. Lenže aj keby Dawkins a Dennett a Harris a Hitchens nejakým spôsobom zvíťazili jasne a dokonale vo všetkých kútoch ľudského sveta, skutočná práca racionalistov by stále iba začínala.

Keby ste náhle vymazali náboženstvo zo sveta, najväčšia zostávajúca medzera by nebola niečo ohľadom ideálov alebo morálky; bola by to cirkev, spoločenstvo. Spomedzi tých, ktorí dnes zostávajú ako veriaci, hoci v skutočnosti v Boha neveria - koľko z nich zostáva preto, lebo chcú zostať v kontakte so svojimi susedmi v kostole, so svojou rodinou a priateľmi? Koľkí by konvertovali na ateizmus, keby všetci títo ostatní dekonvertovali, a keby toto bola cena za zotrvanie v spoločenstve a zachovanie si ich úcty? Tipol by som... že asi mnohí. Málo veriacich na svete ide proti prúdu konformity.

My, ktorí máme tú opovážlivosť hovoriť si "racionalisti", sa považujeme za príliš dobrých na takéto spoločné putá. A tak hocikto, kto má jednoduchý a zrejmý charitatívny projekt - napríklad poslať potraviny a prístrešky obetiam prílivovej vlny v Thajsku - by dopadol omnoho lepšie, keby poprosil pápeža, aby mobilizoval katolíkov, než Richarda Dawkinsa, aby mobilizoval ateistov.

Dokiaľ je toto pravda, ľubovoľné zvýšenie ateizmu na úkor katolicizmu bude trochu prázdnym víťazstvom, bez ohľadu na všetok ostatný úžitok. Iste, katolícka cirkev zároveň odporuje používaniu kondómov v Afrike pustošenej AIDS. Iste, plytvajú hromadami vyzbieraných peňazí na všetky tie náboženské veci. Dopriavať si nejasné myslenie nie je bez následkov, za modlitbu sa platí.

Zdržať sa robenia škodlivých vecí, to je skutočné víťazstvo pre racionalistu... Pokiaľ to nie je vaše jediné víťazstvo, lebo v tom prípade to vyzerá trochu prázdne.

Mám podozrenie, že najväčší krok, aký by racionalisti mohli urobiť smerom k dorovnaniu výkonu per capita katolíckej cirkvi by bolo mať pravidelné fyzické stretnutia ľudí prispievajúcich k tej istej úlohe, nie za účelom koordinácie, iba za účelom motivácie.

Náboženstvo v skutočnosti až tak nezdôrazňuje tú stránku, že treba veci urobiť.

A keby racionalisti dokázali dorovnať polovicu priemerného altruistického výkonu na katolíka, potom si nemyslím, že je čo len trochu nereálne predpokladať, že s lepším zameraním na efektívnejšie kauzy by typický racionalista dokázal urobiť dvakrát viac. Koľko veľa zo svojich príjmov míňa katolicka cirkev na všetky tie zbytočné náboženské veci namiesto skutočnej pomoci ľuďom? Viac ako 50 %, stavil by som sa.

Priznávam sa, že keď kráčam vedľa kostolov v mojom meste, moja hlavná myšlienka je: "Tieto budovy vyzerajú naozaj, naozaj draho, a je ich príliš veľa." Keby ste to celé robili od nuly... potom by ste možno mali veľkú budovu, ktorú možno používať na občasné svadby, ale bola by rozdelená pre rôzne spoločenstvá, ktoré by sa stretávali v rôznom čase cez víkend, a mala by aj peknú veľkú obrazovku, ktorá by sa dala použiť, aby rečníci ukazovali prezentácie, lektori niečo učili, alebo by niekto mohol pozerať filmy. Farebné sklo? To nie je vysoká priorita.

Preskočme teda priamo k pointe...

Ak Zem vydrží tak dlho, rád by som videl ako formu racionalistických spoločenstiev pracovné skupiny zamerané na všetku tú prácu, ktorú treba urobiť pri oprave tohto sveta. Spoločenstvá v hocijakej zemepisnej oblasti by sa vytvorili okolo toho najkonkrétnejšieho zhluku, ktorý dokáže uniesť slušne veľkú tlupu.

A pokiaľ máte prenajímanú budovu s peknou veľkou obrazovkou s vysokým rozlíšením, nevadilo by mi skúsiť spochybniť myšlienku, že všetko vzdelávanie po dosiahnutí dospelosti sa musí odohrávať vo vzdialených drahých priestoroch univerzít s učiteľmi, ktorí by radšej robili niečo iné. Nechýba tomu možnosť postupného zavedenia, ak máte dostatok racionalistov v dostatočne veľkom meste, ktorí o tejto myšlienke počuli.

Je toto všetko iba sen? Možno. Ale len pre ten prípad, že by sa rozumnosť úspešne rozšírila, alebo že by Zem vydržala tak dlho, a že by bolo počuť môj hlas, tak toto je smer, ktorým by som rád videl, aby sa veci hýbali - ako upadajú cirkvi, nepotrebujeme umelé kostoly, ale potrebujeme nové vzory spoločenstva.