119. Osamelý nesúhlas

     Solomon Asch, ktorého pokusy začali v 1950-tych rokoch a odvtedy sa mnohokrát replikovali, zvýraznil jav dnes nazývaný "konformita". V klasickom pokuse pokusná osoba vidí úlohu ako na tomto obrázku: Ktorá z čiar A, B, C je rovnako dlhá ako čiara X? Máte chvíľu na to, aby ste určili svoju odpoveď.

Trik je v tom, že pokusná osoba sedí vedľa ďalších ľudí pozerajúcich na obrázok - napohľad ďalšie pokusné osoby, v skutočnosti experimentátorovi spolupracovníci. Ostatné "pokusné osoby" v tomto pokuse jedna za druhou hovoria, že čiara C vyzerá rovnako dlhá ako čiara X. Skutočná pokusná osoba sedí ako predposledná. Koľko ľudí by v takejto situácii povedalo "C" - jednoznačne nesprávnu odpoveď, ktorá súhlasí s jednohlasnou odpoveďou ostatných pokusných osôb? Aké percento si myslíte, že by to bolo?

Tri štvrtiny pokusných osôb v Aschovom pokuse dalo "konformnú" odpoveď aspoň raz. Tretina pokusných osôb odpovedala konformne na viac ako polovicu otázok.

Interview po pokuse ukázalo, že väčšina pokusných osôb tvrdila, že naozaj neveria svojom konformným odpovediam, niektorí však povedali, že si naozaj myslia, že konformná odpoveď bola tá správna.

Ascha tieto výsledky znepokojili:

Že sme v našej spoločnosti našli taký silný sklon ku konformite... je znepokojujúce. Vyvoláva to otázky o našom spôsobe vzdelávania a o hodnotách, ktorými sa riadi naše správanie.

Pridanie jediného nesúhlasiaceho - iba jednej osoby, ktorá dá správnu odpoveď, alebo hoci len nesprávnu odpoveď odlišnú od nesprávnej odpovede skupiny - znižuje konformitu veľmi prudko, na 5- 10 %. Ak sú ľudia emocionálne nervózni z toho, že by sami vyčnievali z davu, potom jediný človek, ktorý s vami súhlasí, alebo hoci len jediný človek, ktorý nesúhlasí so skupinou, vás urobí omnoho menej nervóznymi.

Nie je prekvapivé, že pokusné osoby v situácii s jedným nesúhlasiacim si nemysleli, že ich nekonformitu ovplyvnil alebo umožnil tento nesúhlasiaci. Podobne ako 90 % šoférov, ktorí si myslia, že patria medzi lepších 50 %, niektorí z nich môžu mať pravdu, ale nie všetci. Ľudia si neuvedomujú príčiny svojej konformity alebo nesúhlasu, čo spochybňuje argument, že sú to prejavy rozumnosti. Napríklad pri hypotéze, že ľudia sa spoločensky-rozumne rozhodujú klamať, aby nevyčnievali z davu, zdá sa, že (aspoň niektoré) pokusné osoby v podmienkach jedného nesúhlasiaceho nepredpokladajú, že by použili takúto "vedomú stratégiu", keby sa stretli s jednohlasnou opozíciou.

Keď osamelý nesúhlasiaci náhle prepol do konformity so skupinou, miera konformity pokusných osôb sa vrátila do rovnakej výšky ako v prípade bez nesúhlasiaceho. Byť prvým nesúhlasiacim je hodnotná (a drahá!) spoločenská služba, ale musíte v nej vydržať.

Konzistentne v rámci pokusov a medzi nimi, skupiny zložené zo samých žien (aj pokusná osoba aj spolupracovníčky) sú omnoho konformnejšie než skupiny zložené zo samých mužov. Asi polovica žien je konformná vo viac než polovici prípadov, oproti tretine mužov. Ak by ste argumentovali, že priemerná pokusná osoba je rozumná, potom sú zrejme ženy príliš prispôsobivé a muži príliš neprispôsobiví, takže žiadna skupina nie je naozaj rozumná...

Manipulácie zapadnutia / nezapadnutia do skupiny (napríklad telesne postihnutá pokusná osoba vedľa telesne postihnutých spolupracovníkov) podobne ukázali, že konformita je výrazne silnejšia medzi členmi rovnakej skupiny.

Konformita je nižšia pri očividných diagramoch, ako ten navrchu tejto stránky, oproti diagramom, kde je chyba menej zrejmá. Keď pokusné osoby môžu odpovedať spôsobom, ktorý skupina nevidí, konformita tiež klesne.

Tá strašidelná vec na Aschovom pokuse s konformitou je, že môžete primäť veľa ľudí, aby povedali, že čierne je biele, ak ich dáte do miestnosti plnej ľudí, ktorí hovoria to isté. Nádejná vec na Aschovom pokuse s konformitou je, že jediný nesúhlasiaci výrazne znížil mieru konformity, dokonca aj keď ten nesúhlasiaci dával inú nesprávnu odpoveď. A zdrvujúca vec je, že nesúhlas sa počas pokusu nenaučil - keď tento osamelý nesúhlasiaci začal súhlasiť so skupinou, miera konformity sa opäť vrátila.

Byť hlasom nesúhlasu môže skupine priniesť skutočný úžitok. Ale zároveň (je povestné, že) niečo stojí. A potom sa toho musíte držať. Navyše sa môžete mýliť.

Najdesivejšia možnosť, ktorú naznačuje Aschov pokus s konformitou je prízrak, že každý súhlasí so skupinou, presvedčený sebaistými hlasmi druhých, dávajúc si pozor, aby nedal najavo vlastné pochybnosti - neuvedomujúc si, že ostatní potláčajú podobné obavy. Toto sa nazýva "pluralistická ignorancia".

Myslím si, že najdôležitejšia lekcia, ktorú si môžeme vziať z Aschovho pokusu je rozlišovať medzi "vyjadrením obavy" a "nesúhlasom". Upozorniť na vec, ktorú ostatní nevyslovili, neznamená sľúbiť nesúhlas so skupinou na konci debaty.

Žiaľ, spoločensky príliš nerozlišujeme medzi "vyjadrením obavy" a "nesúhlasom". Skupina racionalistov môže súhlasiť, že budú predstierať, že je tam rozdiel, ale ľudia takto nie sú naozaj nastavení. Keď raz prehovoríte, spáchali ste spoločensky neodvolateľný čin; stali ste sa vytŕčajúcim klincom, nesúladom v pohodlnej harmónii skupiny, a to nemôžete odvolať. Každý, koho urazilo vaše vyjadrenie obáv o ich schopnosti úspešne dokončiť úlohu, bude voči vám dodatočne pravdepodobne chovať rovnaké množstvo trpkosti aj keď nakoniec poviete: "Nie je problém, súhlasím so skupinou."

Aschov pokus ukazuje, že konformita je skutočná a rovnako schopnosť nesúhlasu inšpirovať druhých je skutočná. Ak sa každý zdrží vyjadrenia svojich súkromných obáv, to skupinu iste povedie do šialenstva. Ale dejiny sú plné príkladov, čo to stojí byť prvým, či dokonca druhým, ktorý povie, že cisár je nahý. Ľudia nemajú ani vrodený sklon rozlišovať medzi "vyjadrením obavy" a "nesúhlasom so všeobecnou vedomosťou"; tento rozdiel je umelým výtvorom racionalistu.

Individualizmus je ľahký, ukazuje pokus, keď máte vo svojej odlišnosti spoločnosť. Každá ďalšia osoba v miestnosti, okrem jednej, povie, že čierne je biele. Vy sa stanete druhou osobou, ktorá povie, že čierne je čierne. A cítite sa úžasne: vy dvaja, osamelí a vzdorovití rebeli, proti celému svetu! (Následné interview ukázali, že pokusné osoby v situácii s jedným nesúhlasiacim vyjadrili silný pocit kamarátstva s nesúhlasiacim - hoci si samozrejme nemysleli, že jeho prítomnosť ovplyvnila ich vlastnú nekonformnosť.)

Lenže k rebélii sa môžete pripojiť až keď sa niekto niekde stal prvým rebelom. Niekto musí povedať, že čierne je čierne po tom, čo počul všetkých ostatných povedať, jedného za druhým, že čierne je biele. A toto - ukazuje pokus - je omnoho ťažšie.

Osamelý nesúhlas vám nepripadá ako chodiť do školy oblečený v čiernom. Pripadá vám to ako ísť do školy v šašovskom kostýme. To je ten rozdiel medzi pridaním sa k vzbure a opustením svorky. Ak je nejaká vec, ktorú neznesiem, je to falošnosť. Osamelý nesúhlas je jedna z najčastejšie a najokázalejšie predstieraných vlastností navôkol. Každý chce byť rebel.

Nechcem tu zhadzovať akt pridania sa k vzbure. Existujú vzbury, ku ktorým sa oplatí pridať. Vyžaduje si odvahu riskovať nesúhlas svojej skupiny rovesníkov, či ešte horšie, ich pokrčenie plecami. Treba však povedať, že ísť na rockový koncert nie je rebelstvo. Ale napríklad vegetariánstvo áno. Ja osobne nie som vegetarián, ale vážim si ľudí, ktorí sú, pretože si to vyžaduje výrazné množstvo tichej odvahy povedať ľuďom, že hamburger na večeru nemôže byť. (Aj keď v okolí San Francisca sa ľudia už bežne opýtajú.)

Ale aj tak, ak poviete ľuďom, že ste vegetarián, budú si myslieť, že rozumejú vašim motívom (aj keď nerozumejú). Môžu nesúhlasiť. Môžu sa uraziť, ak sa vám to podarí oznámiť príliš hrdo, alebo sa môžu uraziť skrátka preto, lebo sú veľmi urážliví. Ale vedia, ako sa k vám majú správať.

Keď niekto chodí do školy v čiernom, učitelia a ostatné deti rozumejú, akú rolu tým chce zaujať v ich spoločnosti. Je to Mimo Systému - veľmi štandardným spôsobom, ktorý každý pozná a chápe. Teda nie, viete, naozaj mimo systému. Je to Výzva Štandardnému Mysleniu štandardného typu, takže ľudia pohoršene povedia: "Nerozumiem prečo..." ale nemusia naozaj myslieť na nič, na čo už nemysleli predtým.

Naozajstnú odvahu si vyžaduje priniesť medzi ľudí okolo seba úplné nepochopenie, keď urobíte niečo, čo nie je iba Štandardná Vzbura číslo 37, niečo, na čo nemajú pripravený scenár. Nehnevajú sa na vás ako na rebela, iba si myslia, že ste akýsi divný a odvrátia sa. Táto predstava vytvára omnoho hlbší strach.

Som v pokušení napísať post facto vysvetlenie pomocou evolučnej psychológie: Mohli ste dať dokopy skupinku kamarátov a odísť od svojej bandy lovcov-zberačov, ale musieť ísť do lesa sám bol pravdepodobne rozsudok smrti - prinajmenšom z hľadiska rozmnožovania. Nemyslíme na to explicitne, ale to nie je v povahe evolučnej psychológie. Pridať sa k vzbure, o ktorej každý vie, je strašidelné, ale zďaleka nie také strašidelné ako robiť niečo naozaj odlišne. Niečo, čo v pradávnych časoch mohlo skončiť nie rozdelením skupiny, ale vyhnaním vás samého.

Myslieť naozaj odlišne je silnejší než strach zo smrti. Lovci-zberači museli byť pripravení čeliť smrti každý deň pri love veľkých cicavcov alebo len pri prechádzaní sa vo svete plnom dravcov. Potrebovali tú odvahu aby mohli žiť a prinášala im patričnú spoločenskú prestíž. Ale odvaha vzdorovať kmeňovým štandardným spôsobom myslenia, myslieť si veci, ktoré vyzerali naozaj divne - nuž, toto pravdepodobne svojim nositeľom neprospievalo. My ľudia sme skrátka postavení takým spôsobom, že viacerí z nás idú skákať padákom než sa prihlásiť na kryoniku.

Michael Vassar raz skonštatoval (nie celkom vážne), že je dobrá vec, že väčšina ľudí verí v Boha, pretože inak by preňho bolo veľmi ťažké odmietnuť majoritarianizmus. Ale keďže väčšinový názor, že Boh existuje, je jednoducho neuveriteľný, nemáme na výber a musíme odmietnuť extrémne silné filozofické argumenty pre majoritarianizmus.

Medzi mojimi známymi, ktorí sa snažia rásť ako racionalisti, a ktorí poskytnú informácie o svojom detstve, je prekvapivo často počuť veci ako: "Moja rodina vstúpila do sekty a ja som z nej musel vystúpiť" alebo "Jeden z mojich rodičov bol duševne chorý a ja som sa musel naučiť filtrovať skutočnosť od jeho šialenstva."

Moja osobná skúsenosť s vyrastaním v ortodoxnej židovskej rodine je v porovnaní s tým neškodná... ale dosiahla ten istý výsledok: Zlomila moju základnú emocionálnu dôveru v príčetnosť ľudí okolo mňa.

Dokiaľ sa nezlomí táto emocionálna dôvera, nezačnete rásť ako racionalista. Ľudia, ktorých dôvera v príčetnosť ľudí okolo nich bola zlomená, vyzerajú byť schopnejší vyhodnocovať čudné myšlienky podľa ich zásluh, bez nervozity z ich čudnosti. Mám problém vyjadriť slovami, prečo je to tak. Možno ľubovoľná nezvyčajná zručnosť, ktorú získate - čokoľvek, čo vás urobí nezvyčajne rozumným - si vyžaduje, aby ste urobili cik, keď ostatní robia cak. Možno je to len príliš desivé, ak vám svet stále pripadá ako príčetné miesto. Alebo sa možno neunúvate makať na tom, aby ste boli extra navyše príčetní, pokiaľ vás normálnosť nedesí do špiku kostí.

Viem, že mnoho ašpirujúcich racionalistov napohľad narazilo na bariéru okolo vecí ako kryonika alebo mnohé svety. Nie, že by nevideli tú logiku; vidia tú logiku a čudujú sa: "Môže to naozaj byť pravda, keď sa mi to teraz zdá také samozrejmé, a predsa tomu neverí nikto okolo mňa?"

Áno. Vitajte na Zemi, kde sa etanol vyrába z kukurice a ochrancovia životného prostredia protestujú proti jadrovej energii. Mrzí ma to.

Ale ak si myslíte, že by ste určite nosili ten šašovský kostým, nebuďte príliš hrdí ani na to! Znamená to iba, že musíte vynaložiť úsilie opačným smerom, aby ste sa vyhli príliš ľahkému nesúhlasu. To je to, čo musím robiť ja, aby som napravil svoju povahu. Iní ľudia majú dôvody, prečo si myslia to, čo si myslia, a celkom ich ignorovať je rovnako zlé ako báť sa im protirečiť. Nechceli by ste skončiť ako voľnomyšlienkár. To totiž nie je cnosť - iba skreslenie iným smerom.

Aby ste boli revolučným vedcom, musíte byť prvým človekom, ktorý bude protirečiť tomu, čo si myslí každý, koho poznáte. To nie jediná cesta k vedeckej sláve; je to pomerne vzácne aj medzi tými veľkými. Nikto sa nemôže stať vedeckým revolucionárom tým, že sa bude snažiť napodobňovať revolucionárov. Môžete sa tam dostať iba nasledovaním správnych odpovedí vo všetkých veciach, či je správna odpoveď revolučná alebo nie. Ale ak postupom času - ak po vstrebaní všetkej moci a múdrosti z vedomostí, ktoré už boli zhromaždené - ak po tom všetkom a s dávkou čistého šťastia zistíte, že vás vaše hľadanie čistej správnosti vedie na nové územie... vtedy máte príležitosť prejaviť odvahu zlyhať.

Toto je skutočná odvaha osamelého nesúhlasu, ktorú sa každá poondená rocková kapela na svete pokúša predstierať. Ten, kto hovorí: "Chcem postaviť originálnu pascu na myši!" a nie: "Chcem postaviť optimálnu pascu na myši!" si takmer vždy želá byť vnímaný ako originálny. "Originalita" v tomto zmysle je svojou podstatou sociálna, pretože sa dá určiť iba porovnaním s druhými ľuďmi. Takže ich mozog jednoducho doplní štandardný vzor toho, čo sa vníma ako "originálne" a ich priatelia súhlasne prikývnu a povedia, že je to podvratné.

Poprední filozofi z Monty Python to vyjadrili najlepšie zo všetkých vo filme Život Briana:

"Musíte myslieť sami za seba! Všetci ste jednotlivci!" - "Áno, všetci sme jednotlivci!"

"Všetci ste rôzni!" - "Áno, všetci sme rôzni!"

"Musíte si to vyriešiť sami!" - "Áno, musíme si to vyriešiť sami!"

Naozaj nie je potrebné byť odlišný kvôli samotnej odlišnosti. Ak robíte veci odlišne iba keď vidíte mimoriadne dobrý dôvod, stále budete mať viac než dostatok problémov na celý zvyšok života.