1.11. Antropomorfná zaujatosť
"Ak by mali trojuholníky Boha, mal by tri strany." - staré jidišské príslovie
Ako uvádza anglická Wikipédia, antropomorfizmus je pripisovanie ľudských vlastností, emócií alebo zámerov neľudským entitám a považuje sa za vrodenú tendenciu ľudskej psychológie. Deti rady kreslia slniečku úsmev, nachádzame tváre a postavy v náhodných vzoroch (viď. obrázok), a keď ich nájdeme, považujeme to za znamenie, zatiaľ čo ignorujeme "anti-znamenia", keď ich nenájdeme. Máme rozprávky, kde sa zvieratá správajú ako ľudia a aj keď príde na serióznu robotiku, kde sú možnosti neobmedzené, akosi nás najviac zaujíma robot v tvare vzpriameného primáta. A ešte ťažšie než nenapodobňovať humanoidnú fyzickú schránku je pre nás vytvoriť komplexnú myseľ bez toho, aby sme kopírovali vzory ľudského myslenia.
Prečo sme takí?
Tak za prvé, z evolučného hľadiska bolo dôležité, aby človek neprehliadol prejavy cudzej ľudskej aktivity v prírode. Lepšie bolo byť desaťkrát paranoidný, že v kroví niekto číha, a raz mať pravdu a reagovať obozretne, než byť desaťkrát pravdivo pokojný a potom byť raz prepadnutý. Ako najnebezpečnejšie, najvplyvnejšie a najkreatívnejšie zviera na planéte máme tendenciu striehnuť hlavne sami na seba a prejavy vlastnej aktivity v prostredí.
Za druhé, trh nás motivuje uspokojovať ľudské potreby a vyzdvihovať človeka - stavali by sme iné sochy keby sochári dostávali zaplatené od hmyzu. Celá ekonomika ako aj tá behaviorálna je postavená okolo efektivity uspokojiť ľudský dopyt. Ešte aj vedecké bádanie je limitované motívmi, ktoré sa snažia uspokojiť tú či onú vášeň človeka. Keďže som značnú časť svojho detstva venoval teórii herných mechanizmov vo všetkej jej pestrosti, je mi viac než väčšine ľudí jasné, že existuje nespočet prístrojov a diskurzov, ktoré by sme vedeli tvoriť, ale ani len o nich neviete, pretože ich produkcia nie je zisková.
A za tretie, takzvané zrkadlové neuróny doslova využívajú vciťovanie na pochopenie neznámeho. Miesto toho, aby sme matematicky analyzovali udalosti od základov, automaticky využívame nepresný, no zato rýchlejší heuristický prístup - zložitosť už existujúcu v našich mozgoch si predstavíme ako konateľa neznámeho sledujúc replikovanie jeho rozpoloženia. Takto vieme priebežne držať v hlave modely správania iných, predpokladať ich reakcie a mať nad nimi navrch. Nefunguje to mimo sociálneho prostredia, avšak to už historicky z hľadiska schopnosti rozmnožiť sa zďaleka nebolo také podstatné.
No a bohovia sú ukážkovým prenášaním ľudských vlastností do prírodných príčin. Napríklad, že príčinou búrky je hnev boha blesku. Nemá to nič spoločné s poznaním skutočných príčin tohto javu, je to poznávacia barlička. Cudziu aktivitu si najlepšie zapamätáme podľa toho, čo nám-známe nám pripomína. Podobne ako polohu hviezd podľa známych tvarov, hoci by bolo absurdné prísť k záveru, že Veľký voz je skutočný voz vo vesmíre, ktorý na pár bodoch svieti. A napriek tomu sme v mnohých opisoch cudzieho neznáma zabudli naše poznávacie barličky pripodobňovania k človeku a chápali ich ako opisy fungovania reality samotnej.
Silný antropomorfizmus je nespochybniteľný pri polyteistických náboženstvách, aké mali Gréci či severania, ktorí otvorene uvažovali o bohoch ako bytostiach stojacich za prírodnými javmi, najčastejšie s ľudským telom, prejavujúcich naše emócie a správajúcich sa aj trochu ješitne.
Monoteistické náboženstvá kládli väčší dôraz na silné uctievanie Boha a nesúhlasili by s tým, že ich Boh je antropomorfný a často sa vyhradzovali voči Jeho zobrazovaniu ako človeka, podobne ako zobrazovanie iných kľúčových postáv bolo zakázané, pretože niečo, voči čomu je prejavovaná taká absurdná úcta, by tým mohlo byť iba zosmiešnené. Táto tradícia bola v kresťanstve narušená až za čias humanizmu, kedy sa zobrazovaním Boha ako človeka človek povýšil a Boh čiastočne ponížil. Podobne by bolo príliš ponižujúce, keby Boh sám strčil penis do Márie, a tak teológovia prišli s "Duchom Svätým".
Vyhradzovanie monoteistov voči antropomorfizácii sa však vzťahuje hlavne na fyzickú stránku Boha a pri psychickej sú v praxi rovnakí antropomorfisti ako polyteisti až na to, že sú idealistickejší. Boh komunikuje s vybranými jedincami, zaujíma sa o ľudí a ich morálku, podľa slov niektorých nás miluje akoby bol naša mama, ale utopí nás ako mačence ak budeme nemravní, vie kázať prírode akoby bola jeho kôň, naštve ho Egypt, tak na neho zošle rôzne kreatívne spôsoby pomsty, urazí ho ak v neho neveríte... skrátka, správa sa ako vy, keby ste boli neohrozený kráľ. Toto nie je spôsob, ako o Bohu uvažujú všetci teisti, no určite je to spôsob, ktorý predstavuje Starý Zákon.
Ale pre niekoho, kto pozná ako funguje poznávanie samotné, je silným znakom, že náboženský Boh je príliš poľudštený, už len fakt, že je vždy definovaný ako JEDNA OSOBA a nikdy nie ako SÚČET VECÍ. Názov každej veci ako aj každého živého tvora je len naše vlastné pomenovanie pre ten zhluk orgánov a aj názov každého orgánu je len náš pojem pre zhluk buniek a takto môžeme uvažovať do nekonečna. Ak Boh existuje, potom musí mať orgány alebo iné časti, ktoré ho vytvárajú ako celok a ak "dôsledok správania a vlastností súčiastok" nie je niečo, čo by ste nazvali Bohom (alebo Kristom), potom váš Boh podľa logiky tohto mechanického sveta neexistuje. Je to iba meno, na ktoré je pre človeka prirodzené referovať ako na neredukovateľnú entitu, pretože keď raz dáme niečomu Meno a ešte k tomu je to Pán na nebi, tak ho nezvykneme deliť, spochybňovať jeho podstatu, pitvať ho a konzumovať, a ak raz začneme skúmať jeho zloženie, potom to môže vyzerať zle, že máme podobný záujem (hoci kresťania veria, že doslova konzumujú telo Krista ako oblátku). Byť osobou znamená byť zbierkou fungovania častí a pre ľudí je typické, že na to takto nemyslia, a keďže Boh sa neredukuje na veci, spĺňa vlastnosť postáv, ktoré sú výsledkom terminologických hier, pojmového sveta, postáv účelom odtrhnutých od existencie referentov.
Ak je na tendencii antropomorfizácie Boha niečo, čo sa stále cíti ako hodné uznania, je to priradenie Bohu charakter mysle. A nemyslím myseľ vo všetkej jej iracionalite akú má človek, nemyslím antropomorfného Boha, ktorý "nás tvoril na svoj obraz", ale Ideálnu Myseľ. Áno, my ako ľudia máme na tejto planéte najväčšiu inteligenciu, takže je to tiež nepochybne sebacentrické. Ale toto je útok na moju motiváciu a ako protiargument to nestačí. Zo skúseností vieme, že ak má moc smerovať udalosti k žiadanému cieľu nejakú podobu, je to podoba príbuzná dômyselnému stroju na spracovanie informácií. Fyzicky dominantnejšie prejavy vo vesmíre môžu myseľ zničiť, ale nedokážu efektívne plniť tento alebo iný cieľ ako keď dáte zadanie mysli.
Lenže myšlienka zovšeobecnenia tejto humanistickej hrdosti sa dá rozbiť tým, že už táto požiadavka "vie dobre plniť zadania" je naša a funguje pre nás. Prečo by malo na nejakom zadaní z Najvyššieho Pohľadu záležať? Záležanie je relatívne — sú správnenšie a menej správne záujmy, ale všetky sa vzťahujú na konkrétnu situáciu — pozícia všeobecne Najdokonalejšieho nedáva zmysel. Naj... podľa čoho? Za akých podmienok? To, že fungovanie príbuzné mysli je najmocnejšie v našom svete pre naše špecifické zadania, neznamená, že vieme dosť na to, aby sme vopred objektivizovali pre iné neznáme situácie vo vesmíre.
Môžu existovať mimozemšťania fungujúci úplne inak ako my, ktorí nemajú myseľ, ani nič podobné a ani im to nechýba. Dá sa predstaviť si situácie, pre ktoré je odpoveď "potrebuješ Ideálnu Myseľ, ktorá ti vyrieši všetky problémy" podobná hlúposť, ako ísť z Bratislavy do Trnavy cez Rio de Janeiro. Možno majú svoje problémy definované tak presne, že ich existencia je stelesnením riešenia miesto toho, aby bola v strehu riešiť iné problémy, ktoré neprichádzajú. Možno samotný koncept "problému" signalizuje neprijatie toho, ako sa veci majú, a oni majú omnoho harmonickejšiu perspektívu. Možno ich existencia spočíva v nevyhnutnosti a nekladie si žiadne otázky, pre ktoré by musela hľadať odpovede. Možno sú výlučne afektívni lebo podmienky ich vesmíru znemožňujú kumuláciu vedomostí, no napriek tomu evolučne dosiahli optimu, kedy celý systém prosperuje. A možno pokročilé nanoroboty spolu fungujú zásadne ohybnejšie než myseľ ako ju poznáme, ktorá trpí nízkou konceptuálnou adaptabilitou a priam úplnou absenciou rozpoznávania iných vrstiev reality.
To len pre človeka je ťažké vidieť cez zrkadlo. Keď tvrdíte, že myseľ je ideálny stav existencie, do značnej miery strkáte hlavu do antropocentrického piesku, aj keď ste zarytý ateista, ktorý miluje vedeckú fantastiku. Len ťažko sa vyhneme šťastným špirálam smrti ohľadom orgánu, ktorý je tým najlepším, aký máme.
Argument prvej príčiny je toho nehoráznym príkladom - len preto, že podľa aj tak pomýleného argumentu, že svet niečo malo vytvoriť, tak teisti hneď predpokladali celkom poľudštenú formu tvorenia a "Prapôvodnú Bytosť", ktorá mala tvoriť. Je kognitívne nezrelé a neobhájiteľné ako samozrejme sa preniesli z obrovskej škály tvoriacich procesov, ktoré sú vo vesmíre - ale aj v prírode na Zemi - rovno na tvoriacu bytosť. A vraj prvé bolo Slovo... keby mali včely náboženstvo, bol by prvý Tanec?
