Od pravice k radikálnej demokracii
Čo je cieľom politickej teórie?
1. Pre sebeckého jednotlivca je výhodná taká politická teória, ktorá mu vysvetlí, ako spoločnosť funguje a napovie, čo sa v budúcnosti stane, aby sa vedel vopred zariadiť.
2. Pre altruistického jednotlivca je žiadúca taká politická teória, ktorá motivuje jednotlivcov ku konaniu, ktoré robí budúcnosť lepšou. (Táto druhá teória nie je žiadúca pre "spoločnosť". Spoločnosť bez altruistických jednotlivcov si sama viac žiada byť sebou zničená, než keby mala investovať do zmeny, hoci pre idealistov to je hrozná myšlienka.)
Sú tieto dve tendencie nekompatibilné? A to vám kto povedal? Dvojka potrebuje jednotku na zodpovedanie otázky, aké konanie robí budúcnosť lepšou čo najefektívnejšie a jednotka potrebuje zahrnúť konanie dvojky do svojich predpovedí.
Ale poďme od začiatku. Máme tu pravicové teórie, ktoré sú skeptické voči ľudskému altruizmu. Ľudia sú sebeckí. Je to dobré? Nie, to sa netvrdí - je lepšie, keď sú ľudia altruistickí. Ale to neznamená, že úlohou politickej akcie je naprávať ľudí. Sami si to neprajú, takže to vytvára konflikt, ktorý spoločnosť vyčerpáva. Navyše politická či ekonomická moc je sama zložená zo sebeckých ľudí, ktorí svoju privilegovanosť na riadenie iných použijú na svoje vlastné ciele, takže sa sami stanú neriadení druhými, čo je práve ten problém, ktorý sú povolávaní riešiť. Ak sú ľudia sebeckí, potrebujeme, aby každý riadil sám seba, keďže jeho šťastie je najviac v jeho vlastnom záujme.
Akonáhle sa pravica snaží z prirodzenosti sebectva nejako vyargumentovať, že riadenie druhých ľudí je oprávnené, popiera svoj vlastný predpoklad, že najlepšie je, keď je každý pán sám sebe. Vzťahuje to len na štát, keď sa rýpe v majetku súkromníkov. A v tom má pravdu - pokým sú to naozaj súkromníci, ktorých zisky sú výsledky ich vlastnej práce (a nie iných ľudí či spoločných prírodných zdrojov), tretia strana tam nemá čo robiť. Lenže "súkromníci" sú často vlastníci výrobných prostriedkov, ktorí zarábajú na práci iných a rýpu sa vo výnosoch ich každodennej práce - to už pre pravicové think-tanky je nielen prijateľné, ale priam žiadúce. Zamestnanci a podnik fungujú a produkujú zisky, kým je vlastník neprítomný. Následne sú zisky prerozdelené tak, že veľkú časť dostane vlastník výrobných prostriedkov, ktorý vďaka tomu bude ešte väčším vlastníkom a môže odkúpiť výrobné prostriedky menších firiem. Takto sa kapitál prirodzene koncentruje bez toho, aby si to tí na vrchu niečím zaslúžili. Nie, toto nie je o tom byť šikovný alebo líder, vlastníci nemusia byť nič, opakujem: oni si každú prácu kupujú, aj finančnú expertízu. Je to nehorázne. Odkúpením menších firiem väčšími konkurencia zaniká a vznikajú monopoly, ktoré majú záujem skorumpovať vládu proti čestnej súťaži, aby mohli svoje výrobky predávať drahšie a menej kvalitne - a keďže ľudia v praxi nebudú cestovať ďaleko za potravinami alebo si priplácať za dopravu tovaru, zoberú to. Otváranie trhu nízkymi clami a lacnou dopravou je cesta, no nie je atraktívna pre chudobné krajiny - cudzinci by krajinu skúpili a ľudia by sa stali služobníkmi vo vlastnej krajine. Nespokojnosť preto vedie ku kolektivizácii monopolov v rámci zatvorených hraníc a sme v socializme.
Akonáhle pravica dovolí vlastníckemu právu na zisk pošliapať pracovné právo na zisk, končí to niečím, čo sama oprávnene kritizuje. Ľavica sa nevie zmieriť s tým, že bohatí sú sebci, ale pravica sa nevie zmieriť s tým, že chudobní sú sebci.
Problémom nie je hájenie vlastných záujmov ako také. Toto sú skôr výsledky toho, že pracovníci nemajú dostatočný záujem byť sami sebe pánmi, nie sú schopní sebadisciplíny, sú nevzdelaní a servilní. Vlastník im vezme časť výsledkov ich práce a oni zostanú ticho, nechajú zasahovať do ich právomocí. Veď sú to predsa výrobné prostriedky zamestnávateľa, ja sa uskromním, tak je to normálne. Býva však vlastnenie výrobných prostriedkov výsledkom vlastnej práce a schopností majiteľa? Do oveľa väčšej miery než vlastnou prácou sa majetková nerovnosť dedí, dedí sa od čias, kedy sa vlastníctvo získalo násilím. A bez ohľadu na to, či vlastník veľkej korporácie na začiatku mal skvelé nápady, ktoré ho doviedli k toľkému bohatstvu, väčšinu bohatstva za neho získala kumulácia kapitálu. Keď inovácia nájde dieru na trhu, tak prerazí. Kým ju ostatní výrobcovia dobehnú, pôvodná spoločnosť má náskok, ktorý sa časom zväčšuje. Potom, ak nikto nepríde s ničím lepším, pôvodná spoločnosť postupne konkurenciu pohlcuje a monopol je na svete. Vlastnícke privilégiá berú nováčikom záujem prísť s inováciu, keď vidia, že si ju vedenie privlastní. Aby bol výrobca motivovaný prísť s inováciou, kumulácia kapitálu je nežiaduca. Princíp voľného trhu je žiaduci. Kapitalizmus totiž nie je trh. Trh je sloboda v spoločnosti, kapitalizmus, ako ho liberálna ľavica kritizuje, je nerovnosť autority na pracovisku. (A tá je výsledkom nerovných kompetencií ľudí na pracovisku, ktorá vychádza z našej neefektivity zdieľania informácií, v porovnaní so strojmi budúcnosti, ktoré tieto podmienky skôr či neskôr prekonajú. Ale vráťme sa do súčasnosti...)
Voľný trh znamená, že jednotlivec má prístup k čo najväčšiemu množstvu dopytu a ponuky. Dopyt a ponuka sú požiadavky ľudí vynásobené ich finančnými možnosťami. Ak by boli finančné nerovnosti medzi ľuďmi výsledkom vlastnej práce, trh by bol aj spravodlivý. Ale aj keď tomu tak nie je, tým, že jednotlivec má prístup k čo najväčšiemu množstvu ľudských požiadaviek, ktoré sú za ich naplnenie ochotné platiť, tým je schopnejší niektoré z nich napĺňať, a tým má väčšiu šancu, že tie jeho budú niekým naplnené. Voľný trh je pravicový ideál.
A voľný trh si vyžaduje, aby sa kapitál nekumuloval príliš. Vyžaduje si, aby pracovníci dostávali výsledky svojej práce čo najviac plnohodnotne (aj sa to volá liberálna odmena za prácu), pretože akonáhle sa zarába z vlastníctva, tak kupovať výrobné prostriedky si môžu viac dovoliť práve tí, ktorí už viac majú a budú zarábať viac a viac, kým nepríde demokratické určenie hranice, že toto si už nenecháme, ktoré však prichádza tradične až vtedy, keď je nerovnosť na takej úrovni, že politika je ňou skorumpovaná proti voľnému trhu, v prospech lokálnych boháčov. Ak je veľká nerovnosť, dopyt je určovaný bohatými s chudobnými v pozadí, takže trh uspokojuje záujmy elít a ľudia sú čiastočne proti voľnému obchodu. Ekonomika je trojnoška vláda-majitelia-zamestnanci a prvé dve skupiny zvyčajne ľahšie spolupracujú proti tretej, pretože ich je menej.
Je to iba náplasť na problém progresívne zdaniť bohatých. Ale napriek názorom oboch mainstreamových trendov je z dlhodobého hľadiska určite v prospech voľného trhu. Adam Smith by so mnou súhlasil. Spomaľuje kumuláciu kapitálu a vznik monopolov. Slabá miera kumulácie kapitálu je prijateľná, pretože nové inovácie dokážu v takomto prostredí prekonať výhody starých spoločností a karty sa miešajú. Progresívne zdanenie nachádza prostriedky pre zlepšenie verejného zdravodníctva, sociálnych inštitúcií a dopravy, do ktorých z vlastného vrecka nikto dať nechce, obzvlášť nie tí, ktorí majú sami málo, čím zlepšuje podnikateľské prostredie ako aj spokojnosť a motiváciu samotných zamestnancov. Jedná sa o realistické riešenie populárne najviac v Škandinávii, kde je pozícia odborov silná. Fundamentálny problém celkom nerieši, ale je to krok vpred.
Považovať to za "zachraňovanie kapitalizmu" pred "skvelou revolúciou" ktorá by inak nastala, je rovnako absurdné, ako vreskot ultrakonzervatívcov pri každom náznaku sociálneho pokroku. Obe krajné tendencie podporujú eskálaciu sociálnych problémov pre nahnanie pozornosti a podpory do ohrady svojej krajnej frakcie. No to nie je slobodný záujem o vašu kauzu, to je záujem z bezmocnosti a je nežiadúci ako z krátkodobého tak z dlhodobého hľadiska.
A teraz to sotva realistické riešenie, ktoré problém rieši u koreňa - žiadny zisk z vlastníctva. Problémom je, že ak bohatší človek pozve k sebe pracovať kamaráta, z ktorého práce si niečo vezme, tak kamarátovi sa to stále viac oplatí, než keby mal začať nanovo, a zárodok celej mašinérie mzdového otroctva je na svete. Vyžadovalo by si to všadeprítomný dozor verejného záujmu, ktorý by takéto dohody zakazoval ako zárodky horšieho sveta čias minulých. A týmto dozorom nemyslím políciu, tá by sama nebola kontrolovaná dostatočne, aby nebola skorumpovaná. Myslím dozor verejnosti samotnej nad konaním všetkých jednotlivcov. Aby sme dosiahli nulové zarábanie z vlastníctva a stopercentné zarábanie z vlastnej práce, potrebovali by sme sa všetci sieťovo vzájomne kontrolovať, niečo na spôsob filmu The Circle. Až potom by bol možný komunizmus. Všetko by patrilo všetkým? Nie, ani teoretici komunizmu neboli takí extrémni. V plnej miere uznávali OSOBNÉ vlastníctvo ako výsledky vlastnej práce, ktoré by neslúžilo na zarábanie na iných. Ale nebolo by SÚKROMNÉ, bolo by kontrolované, aby, opakujem, neslúžilo na zarábanie na iných.
Lenže ani toto by nestačilo, kým by boli ľudia odkázaní na prácu. Každý, kto chce dobrú prácu miesto horšej a nechce prísť o miesto, je motivovaný vychádzať v ústrety kapitalistom do určitej miery. A pre zarábanie z vlastnenia by stačilo naozaj veľmi málo tejto miery. Ľavica je silná tým, že ľudia majú odpor k práci a už ju viac nepotrebujú, lebo je aké stroje kolektivizovať - práca ľudí sa kolektivizovať nedá. Preto v prospech výslovného komunizmu by musela byť všetka práca zautomatizovaná. Marx by so mnou súhlasil, citujem: "Je jedným z najväčších nedorozumení hovoriť o slobodnej, ľudskej, sociálnej práci, o práci bez súkromného vlastníctva. "Práca" je svojou podstatou neslobodná, neľudská, nesociálna činnosť, determinovaná súkromným vlastníctvom a vytváraním súkromného vlastníctva. Preto sa zrušenie súkromného vlastníctva stane realitou len vtedy, keď bude chápané ako zrušenie "práce"."
Komunistické podmienky sú vyslovene zidealizovaným stavom kdesi v diaľke, ku ktorej sa nikdy nedostaneme, pretože aj keď budeme mať prakticky všetko čo je k životu potrebné vyrábané strojmi, stále budú môcť vznikať pracovné miesta na poli zábavného priemyslu, a to až dovtedy, kým umelá inteligencia nenahradí človeka ako takého. Až tá bude prakticky schopná komunizmu, pretože až tá nebude poháňaná sebeckým génom. (Poznámka: Kurzweil by isto rád zdôraznil, že jej architektúra bude "ľudská", aby predišiel biológiu-idealizačnej predpojatosti čitateľa. Presnejšie je však "post-ľudská".)
A je absurdné myslieť si, že "komunizmus padol" a dokázalo sa, že je nerealizovateľný, takže kapitalizmus vyhral, the end. Za prvé, čistý kapitalizmus nevyhral, dnes máme zmiešanú ekonomiku, ktorá je výsledkom demokratizácie - menšej, než by sme chceli - ale väčšej, než by chcela pravica. Za druhé, v podmienkach ZSSR či maoistickej Číny komunizmus nemohol uspieť a nikto vo veci dostatočne vzdelaný to nečakal. Komunizmus je iba ideál socialistov, no dnes hovoríme "za komunizmu", akoby už bol. Hovoríme, že "to nebol skutočný komunizmus!" je výhovorka komunistov miesto priznania, že ich systém nefunguje - ale ten systém v praxi nikdy nebol tým, čím sa propagandisticky nazval a v daných podmienkach nemohol byť stabilizovaný vo väčšom meradle. Mnohí neoliberálni pravicoví mudrlanti akoby verili, že chudobní podporovali socialistov z nevzdelanosti a nie zo snahy o zabezpečenie základných životných potrieb, ktoré boli v časoch po industriálnej revolúcii neisté a počas nej otrasné (detská práca, 10-hodinový pracovný čas, atď). To boli ešte zásadnejšie problémy než nesloboda vysloviť svoj názor.
Rusko bolo agrárna krajina a uvedomilo si dôležitosť priemyslu a automatizácie. Sovietsky zväz teoreticky vedel, že je nutné dobehnúť západ po tejto stránke inak zle dopadne. Lenže nemal na to a topánka na nich aj tak padla, len v ruskom šate. Sovietsky zväz bol chudobnejší a to ho zožralo. Hraničné kontroly aby schopní ľudia neodchádzali na západ vyživovali štátnu hierarchiu a antagonizmus medzi obyvateľstvom a vládou ničil budovateľský elán vládou umelo hlásaný. Púhou rozlohou je Rusko obrovské, no ľudskými zdrojmi bol Sovietsky zväz menší než západ a obchodne izolovanejší. Západ nemusel riešiť aby mu ľudia neodchádzali na východ. Nepotreboval preto štátne zásahy a rýpanie tretej strany do ekonomiky, ktorá má aj svoje pozitíva (výstavba bytov), ale v rámci konzervatívnej menej demokratickej spoločnosti je štát mocensky skorumpovateľný až do bodu, kedy to liberálnej-mestskej časti tej spoločnosti začne už ozaj vadiť.
ZSSR z poctivého marxistického hľadiska jasne zlyhalo v momente, kedy zavrelo hranice. Zlyhalo už dávno predtým, ale populárne ľavicové povstania proti boľševikom nejednému boomerovi kvôli cenzúre oboch blokov ušli, podobne ako rôzne kauzy úzkej spolupráce vlád proti rebelom. O izolácii však každý vedel. Je dobre známe, že marxisti neuznávali vlastenectvo a naši dedinskí socialisti to väčšinou neradi počúvajú. V prípade marxistu to však nemá kultúrny liberálny subjektívny dôvod, ale najmä strategický:
Voľný trh aj v rámci kapitalistickej nerovnosti je totiž pre marxistov pozitívny v tom, že ekonomicky prepája záujmy pracovníkov zo všetkých krajín proti medzinárodnému kapitálu. Kým sú záujmy ľudí nacionalistické, tak majú národy záujem znížiť svoje ľavicové požiadavky, aby prilákali investorov do svojich krajín a ekonomicky si polepšili oproti iným národom. Toto nie je len poučka, ktorú smiete zajtra ignorovať a mávať národnou vlajkou, toto treba povedať hlasne: Nacionalizmus, tak ako každá snaha jednotlivca či skupiny byť lepšou než iná, pracuje inherentne v prospech hierarchie kapitálu. Voľný trh súvisiaci s prijatím neschopnosti jednotlivca či skupiny obmedziť činnosti druhých naopak ekonomicky prepája záujmy národov a tlačí v prospech marxistického chápania, že dôležitý konflikt je medzi triedami, nie národmi. Až sa ľavicové organizácie prepoja medzinárodne v čo najväčšom množstve a spoločne budú vyžadovať svoje ľavicové požiadavky, potom môžu hierarchiu kapitálu redukovať a tým robiť aj voľný trh prijateľnejší pre ostatné krajiny, ktoré sa tak rýchlejšie záujmovo pohnú od nacionálnej k medzinárodnej ľavici. Nie je preto pravda, že medzinárodná ľavica by mala čakať, kým sa k nej pridajú úplne všetky krajiny - svojou aktivitou môže tento proces urýchliť. A táto aktivita súvisí hlavne so skutočnou vzájomnou podporou medzi ekonomicky slabšími skupinami, nie veľkými ambíciami ohľadom politickej kariéry alebo podpory danej tretej strany, aby vyriešila vaše problémy za vás.
Inými slovami, čo hlása časť spektra teórie zvanej akceleracionizmus - že zintenzívnením kumulácie kapitálu sa urýchli prehupnutie do socializmu - je nezmysel. Je to post-ľavicová nihilistická teória, ktorej v zásade hlavným cieľom je uspokojiť ľavičiarov, ktorí nerobia nič pre to, čo uznávajú, a umožniť im pokračovať vo svojich životoch bez míňania energie na politiku, v ktorej rastie nerovnosť. Nechcem to ľuďom príliš vyčítať, pretože prahnané rýpanie sa v politike pôsobí ako bitie hlavou o mreže, zatiaľ čo tvoj sused pracuje na sebe a dostane dievča, ktoré chceš. Ale v tejto otázke existuje zdravá miera prinášajúca mentálnu pohodu a tá nezahŕňa postoj nášho známeho pravicového politika "Z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi", čiže postoj, že sme tak či tak odsúdení na distópiu, takže je v pohode nemyslieť na šťastie pravnúčat, žiť len pre prítomnosť a kvôli životným neistotám užívať návykové látky bez vyvažujúceho zdanenia produktov so sociálne negatívnym dopadom. Z miery komfortu dnešnej doby neklesá len záujem mladých o politiku, klesá aj disciplína voči sebe.
Správny prístup? Prestať sa vyhovárať na ostatných nie je jednoduché, ale je to žiadúce a to na kolektívnej úrovni. Preber kontrolu sám nad sebou a nad situáciou vo všeobecnosti, jej odovzdaním nerobíš nikomu žiadnu službu. Sloboda nebýva darovaná, býva vzatá a preto hlavným problémom nie sú tí, ktorí si kontrolu prijať za svoju dovolia, ale tí, ktorí ju nechcú. Všetok ten marxistický hnev na bohatých treba obrátiť na ODSTRÁNENIE SKROMNOSTI CHUDOBNÝCH.
Z anarchistického hľadiska, ku ktorému sa hlásim, bol socializmus vždy definovaný ako vlastníctvo výrobných prostriedkov zamestnancami. Nebudem si zakrývať oči pred realitou: Zamestnanci, ktorí o prebratie kontroly nad svojím pracoviskom "z praktických dôvodov" nestoja, nie sú kompatibilní s týmto modelom. Socializmus pre anarchistov nikdy neznamenal vládnu kontrolu súkromníkov, ktorá týmto zamestnancom hádže omrvinky - ale demokratickú kontrolu, a teda zdola-nahor. Anarchisti vždy kritizovali kapitalistickú hierarchiu a rovnako tak štátnu hierarchiu reprezentatívnej "demokracie". Riadenie ekonomiky štátnymi úradníkmi a kapitalistami sú oboje podobne hlboko nedemokratické štruktúry a pod maskou spolupracujú na úkor bežných ľudí a malých obchodníkov. Od štátu sa nikdy nedá čakať zvyšovanie demokracie nad rámec toho, čo vyžadujú prítomné občianske hnutia a nepríjemní novinári. Anarchista nepodporuje politické štruktúry nad sebou, neuspokojí ho menšie zlo straníckeho boja o kreslá, ale podporuje hnutia zdola, ktoré ovplyvňujú to, čo si politici dovolia proti ľuďom či v prospech ľudí zaviesť. Anarchista chce silu korporácií oslabovať silou odborových organizácií, ktoré majú s politikou vládneho kabinetu tak málo spoločné, a sú historicky tak na smrť rozhádané, že je nevhodné ich obe považovať za ľavicu, tobôž nie tú istú. Vládny kabinet je často formou plánovaného kapitalizmu, je za jedno s požiadavkami korporácií a násilne potláča protesty, alebo infiltruje ich organizačné štruktúry pre odvedenie pozornosti k nepodstatným žabo-myším vojnám. Anarchisti sú väčšinou pro-mestskí a pro-imigrační - považujú presťahovanie ľudí za kapitálom za žiaduce, aby narástla demokratická sila v mestách, ktoré sú politicky strategickejšie než dediny, na ktoré je konzervatívna ľavica príliš vysadená v snahe zachrániť včerajšok, ktorý sa im nevyhnutne naprieč nasledujúcimi storočiami bude rúcať pred očami.
Skutočný anarchista, v porovnaní s centristickým liberálom, je zásadnejšie za slobodu jednotlivca - no rovnako zásadnejšie je aj proti tomu, aby bola využívaná! A toto veľa ľudí stále nechápe. Myslia si, že sociálna sloboda je obilie, ktoré treba zožať. Avšak šťastie je o sebadiscipíne, nie o tom, že si môžeš robiť čo chceš a upierať šťastie ostatným. A keby len ostatným. Ako povedal aj sám ľavicou nenávidený Jordan Peterson: "Čím viac si zameraný na seba, tým je ti naopak horšie. Všetko je len o tebe a tvojich potrebách. Horšie - tvoje činy sledujú len to, čo chceš práve teraz. Horšie - robíš len to, čo si tvoje najzákladnejšie chúťky pýtajú práve teraz bez ohľadu na dlhodobé straty." Áno, máš mať sociálnu slobodu robiť si čo chceš a máš za ňu bojovať - ale nemáš ju príliš využívať, pretože to je cesta naspäť k jej strate.
Redefinujme slobodu ako rozširovanie možností - pretože má zas a znova viesť len k tým životným návykom, ktoré možnosti ďalej rozširujú. Správať sa slobodne môže naopak znamenať zužovanie možností - v prípade jednotlivca napríklad oddanie sa fastfood pôžitkom za cenu straty fyzickej kondície, zdravia a atraktivity, zužujúce spektrum činností, ktoré dokáže robiť, a spektrum ľudí, ktorých fyzicky priťahuje. Je to rozdiel medzi slobodou a BOJOM ZA slobodu.
To je to, čo znamená byť civilizovaný, samostatný, zodpovedný, čo je nevyhnuté aby rástlo, aby sa spoločenský poriadok mohol posúvať k stabilnej anarchii. V opačnom prípade podľahneme svojvôli a v reakcii na náš vnútorný chaos potrebujeme diktatúru vonkajšiu.
Štandardného anarchistu hnevá, že všetky politické radikalizmy sa považujú za ohrozenie kultúrneho rámca demokracie, akoby medzi pravicou a ľavicou nebol rozdiel a nič také ako radikálna demokracia nemohlo existovať na kraji ľavého spektra. Akoby ten, kto s obuškom v ruke bojuje za komunizmus, bol najväčší ľavičiar. Ľudia chápu radikalizmus primitívne. Anarchista nie je nutne radikálny v činoch, ale v myšlienkach - používa radikalizmus na to, aby si všimol, kedy sa jeho definícia toho, v čom chce byť radikálny, odchyľuje od dobrých výsledkov, aby našiel presnejšiu definíciu. Anarchista je morálny perfekcionista, ktorý uznáva univerzálne etické princípy, nie príslušnosť ku skupine, anilen k "anarchistom", preto mu vyhovuje mať neúctivý názov (napr. Piráti), aby ho príslušnosť k skupine neoprávňovala hľadieť zhora ako to robia prakticky všetci ostatní.
Sadnúť si za okrúhly stôl a zhodnúť sa na jednom spoločnom postupe v prospech všetkých je ťažké dosiahnuť s ľuďmi čo si nerozumejú a pri pretrvávajúcich nezhodách je skutočne lepšie vzdať sa snahy o vyspelú organizovanosť v prospech slobody a chaosu než ustanoviť nad sebou diktátora, ktorý organizovanosť zabezpečí zotročením. Lenže radikálna demokracia pre anarchistu neznamená radikálne podriadenie sa spoločenskému štandardu. Neznamená, že susedia hlasujú, či si navzájom dovolia jesť v nedeľu jablko a keď sa nezhodnú, tak si majú nebodaj vyberať vodcu, ktorý bude rozhodovať za všetkých.
Áno, demokracia, čiže vláda obyčajných ľudí nad svojimi vlastnými životmi, často znamená, že sa problémy riešia spoločne, pretože v jednote je sila a ak sú ľudia schopní ju dosiahnuť pre pozitívnu kauzu, je to najlepší možný stav. Hovoriť o práve jednotlivca neveslovať, keď je v člne diera, je absurdné. Je absurdné obraňovať zradu oslobodzovacieho hnutia ako slobodu. Sloboda od utopenia je v spolupráci, a tak je to v mnohých prípadoch, napríklad ak ide o distribúciu zdrojov či prostredie.
Neviem ale, prečo by demokracia mala znamenať spoločné hlasovanie aj po tom, čo si ľudia spoločne odhlasujú, že v danej veci nechcú spolu hlasovať? Napríklad o tom, či môžu jesť poondiate jablko u seba doma. Strácam nervy pri tých, ktorí takto uvažujú a zosmiešňujú demokraciu aká je zväzujúca, kým kapitalizmus s jeho korupčnou povahou je akože liberálny. Krajne ľavicový "komunitný" anarchista považuje za "komunitu" iba takú, z ktorej musia mať členovia možnosť odísť, ale chcú v nej zostať. Komunity, ktoré si nerozumejú, má (na rozdiel od tankistu) ako prvý chuť rozbiť, aby sa puzzle spoločnosti mohlo cez slobodu jednotlivcov zložiť do šťastnejších skupín. Toľko k jednej z najčastejších dezinterpretácií radikálnej ľavice.
Problém s alternatívou, s technokraciou, čiže vládou odborníkov bez ohľadu od toho, čo si myslí väčšina, nie je v tom, že by takéto zriadenie nebolo efektívne. Háčik je: pre koho bude efektívne. Ak odborníci nepotrebujú sympatie väčšiny, možno ich skorumpovať pre záujmy vyvolených. Nedá sa spoliehať na nepodplatiteľnosť vývoja umelej inteligencie alebo ducha čestnosti vzdelancov, ako živý dôkaz existujú mnohé think-tanky na úrovni snažiace sa predať propagandu – a sú v tom fakt dobré. Väčšina ľudí má väčšiu dôveru v odborníkov než hlas väčšiny, pokiaľ ide o zložitejšie otázky. Takže opäť, netreba sa báť, že sila demokracie oslabuje odbornosť manažmentu. Štatisticky práve naopak. Žiadne teplé miesta pre kamošov ľudí pri moci, ale len pre tých, ktorí majú výsledky. A potom dôvera verejnosti k vedeckým inštitúciám môže rásť.
Nenávisť voči primitivizmu bežného ľudu, ktorú s technokratmi zdieľam, treba použiť na ostránenie primitivizmu, nie odstránenie jednoduchších ľudí z diskusie. Pretože akokoľvek neznášam názory jednoduchších ľudí, na ich šťastí záleží. A to viac než na šťastí vyspelejších, pokiaľ sú vyspelejší v menšine a tiež bohatší - menej čeliaci vážnejšiemu utrpeniu. To neznamená vyhovieť oponentom, ale snažiť sa ich integrovať, aby ste ušľahtili vlastnú povahu. Ak si totiž dáte slobodu rozhodovať bez ich schopnosti vás konfontovať, môžete byť ľubovoľne inteligentní, ale nebudete takí dobrí. Aj keby ste začali ako anarchista, skončíte ako diktátor. Moc korumpuje a sila charakteru vyplýva z podmienok, v ktorých človek žije. Zmeňte podmienky a charakter sa začne meniť tiež.
Spoločnosť musí byť vzdelaná a rozumná, aby demokracia fungovala a tu veľa ľudí zahne k určitej miere diktatúry, pretože vidia, že to tak nikdy nebude. Neuvedomujúc si, že to platí aj počas diktatúry, pretože aj tá je výsledkom sociálneho neporiadku pod ňou. Nekompetencia a totalitný charakter vlád je priamym výsledkom nekompetencie jej obyvateľstva. Kritické myslenie a vzdelávanie más preto boli a stále sú pre ľavicu tou najsilnejšou zbraňou.
Také, ktoré však nie je propagandou, ale ktoré ju pomáha v našich presvedčeniach identifikovať a nahradiť rozhľadom.
Dáva rozhľad, ktorý neznamená stratiť iskru, ako to prezentujú rôzne filmy plné rezignovaných mudrcov.
Učí vyhradiť si energiu pre kauzy, o ktorých máme istotu vyplývajúcu z vedomostí, že za to stoja.
A v tých kauzách je nekompromisnejšie než akýkoľvek naivný sentimentalista.
A keď už sme pri vzdelávaní, anarchista identifikuje školu ako nevhodnú inštitúciu dávajúcu vzdelávaniu už od malička nechutnú príchuť poslušnosti, čím mladých o neho v ich vlastnom čase účinne odrádza - nerobí ho cool. Je inštitúciou normalizujúcou servilitu, pripravujúcu dieťa stať sa dobrým zamestnancom, zatiaľ čo sú jeho dobre zamestnaní rodičia v práci. V procese učenia v škole človek zbytočne prijíma zvyk konať na základe vonkajších pokynov, čím si internalizuje nesebadisciplínu ako svoju vlastnú. Učí človeka nechať si čas pretekať medzi prsty. Vštepuje vzorec chodenia stále na to isté miesto s tými istými ľuďmi. Neodmeňuje kreativitu, inovácie a sebarealizáciu - česť výnimkám, no školské vzorce zdĺhavého memorizovania a odrapkania učiva, ktoré aj tak potom zabudneme, pretože nás nebaví, to ani zďaleka nenapravíte slobodou vybrať si tému na projekt z angličtiny, ktorú sa aj tak človek naučí lepšie na Youtube pozeraním videí s témou, ktorá ho osobne zaujíma a aj mu častokrát viac do života dá než zastaralá školská osnova. Školy, aj firemná prax ako predmet, sú tradične z úsporných dôvodov príliš odtrhnuté od ostrej praxe a bagatelizujú skutočnosť, že ľudia sa stávajú tým, čo robia dnes, nie tým, čo si hovoria, že budú robiť zajtra. Preto vyhlasujem:
Triedová škola po štvrtom ročníku ZŠ už neponúka dostatočné ospravedlnenie svojej existencie. Je to mentálna inštitúcia oddelená od produktívnych činností ako je vzdelávanie priamo na pracoviskách, tlačiaca do hláv učivo, ktoré v nich nezostáva, efektívne brániaca sebarozvoju, keďže asociuje rozvoj s nudou triedy a voľný čas s vybláznením sa. Nie je sa čo čudovať, že súčasný človek dospieva neskôr a má deti až v tridsiatke, ak vôbec. Musí sa doslova odučiť správať sa v práci ako v škole, ako pasívna duchom-inde obeť systému, a tiež prestať sa správať po práci ako nevyjašené dieťa po škole. Musí pochopiť, že skloniť hlavu je náročnejšia cesta a získať sebavedomie stratené dlhoročným vyhadzovaním na oči, čo všetko nevie, učiteľmi, ktorí mali na rozdiel od neho na starosti len konkrétny predmet. Prestať sa na pozadí mysle považovať za nehodného učiteľovho žiaka, prestať sa kvôli utrpeniu neočakávane vyvolaného žiaka pri tabuli báť byť centrom pozornosti a rásť v spoločenskom povedomí. A hlavne, sledovať svoj vlastný záujem ako podstatnejší než celý známkový systém a hodnotenie tvojho okolia. Nadobudnúť všetky dôležité vlastnosti sebaorganizácie, ktoré nielenže škola neučí, ona ich priam berie – a ktoré, okrem toho, že zefektívnia tvoje vlastné návyky, ženy na mužoch považujú za atraktívne.
Bol som v škole dobrý a tichý, správal som sa dospelo v triedach tínedžerov, robil som rád takzvaného tíždenníka, prospieval som s vyznamenaním, zmaturoval som na samé. A nie, nejdem povedať, že to bola chyba a v živote prospejete ak sa na školu vykašlete. Pointou, ktorú tu razím, nie je investovať menej do vzdelávania – práve naopak – vylepšiť jeho efektivitu, čo niekedy znamená rozklad starých fyzických inštitúcií a ich nahradenie online personalizovanými programami organizovanými kontrolovanou umelou inteligenciou. Fyzické inštitúcie mali väčšie opodstatnenie pred digitálnym rozmachom, ktorý však teraz umožňuje fungovať efektívnejšie bez nich. A dúfajme, že aj bez učenia k servilite, keďže umelá inteligencia slúži študentovi asertívnejšie než učiteľ, a aj oveľa pozornejšie než učiteľ, ktorý má na starosti celú triedu. Pozitívna motivácia je väčšinou dlhodobo efektívnejšia, ale ak dieťa potrebuje negatívnu, jednoducho mu zablokuje hry v počítači, miesto toho, aby ho strápnila pred spolužiakmi. Zlý prospech sa štandardne dáva za vinu žiakovi, ale čo ak je naopak vinou učiteľa? "Každý je génius, no ak súdite rybu podľa jej schopnosti šplhať sa po stromoch, prežije celý svoj život vo viere, že je hlúpa." Personalizovaný prístup umelej inteligencie môže napraviť tento nevýrazne vyzerajúci, no pritom základný problém fungovania spoločnosti a integrovať jedinca do nej tým najhladším spôsobom, ako pre užívateľa, tak pre jeho výsledky pre spoločnosť.
Nemám ilúzie, že Slovensko je schopné inštitúcie voči technológiám aktualizovať skôr, než naši západní susedia, ale tento mindset nám tiež nepomáha. Niekedy sa proste treba zobudiť, vziať oštep kým ostatní spia a ísť na lov sám. A to nielen v školstve, ale aj v živote, podnikaní, aj v politike. Ostatní môžu na vás kričať a trepať aké je to svojrázne a neoverené a bla bla bla, vrátane hlasov predkov vašej vlastnej hlavy, ale vy to aj tak urobte.
A potom vás budúcnosť ocení. Ale až potom. Ideálne v rámci života aby ste progresívny skok zúžitkovali, nie boli upálení.
Naučte sa nechcieť, aby vás realita oceňovala hneď. Až potom sa bude ona prispôsobovať vám, a nie vy jej. Tí, ktorí neustále hľadajú okamžité ocenenie, sa ľahko stanú manipulovateľnými a prispôsobujú sa ostatným namiesto toho, aby formovali svoje prostredie. Ak budeme dostatočne vytrvalí a sebestační, svet sa nám časom začne prispôsobovať, pretože sa staneme silnými bodmi v štruktúre.
