Granule pre človeka
Predstavte si, že v džungli objavíte nové, úplne neznáme zvieratko. Nech máte akokoľvek dobré úmysly, neviete, čím ho nakŕmiť. Ochočíte si ho, máte ho radi, ale nechcete mu dávať len to, čo zje – chcete mu dať to, čo mu skutočne prospieva. Lenže zviera vám to samo nedokáže povedať. Základné zložky potravy vníma ako škôlkar algebru. Navyše, jeho reakcie sú zjavne iracionálne: tú istú zložku miluje v jemnej vláknitej štruktúre, no odmieta v podobe kaše. Alebo vyhľadáva látky, po ktorých mu je zle.
A teraz si predstavte, že tým zvieraťom ste vy. Nie je to metafora. Ste tvor, ktorý sa stáva tým, čo zje – v doslovnom zmysle: molekulárne, energeticky, funkčne. A predsa sa stále rozhodujete na základe chuti a pocitov. Tie však často zavádzajú. Rýchle cukry, mastné kalorické nálože, alkohol či pohodlné jedlá z detstva vytvárajú ilúziu výživy.
Naše chute vznikli v prostredí, kde bolo slnka a pohybu dostatok, ale kalórie boli vzácne. Dnes v prostredí prebytku sa táto rovnaká adaptácia mení na deficit. To, čo v minulosti signalizovalo "preži!", dnes vedie k civilizačným ochoreniam. Chute nás zvádzajú k vysmážaným bombám, no ignorujú mikronutrienty, vlákninu či bioaktívne látky, ktoré naše telá potrebujú v novom prostredí, kde už fyzická námaha či UVB žiarenie nie sú samozrejmosťou. Často sa kŕmime tým, čo zodpovedá nedostatkom vo výžive v prostredí minulosti. Dnes je však živín dostatok, priam prebytok, preto medzigeneračne rastieme do výšky, ale čo chýba sú vedľajšie látky, ktorých bol kedysi prebytok. Treba riešiť zložky, na chute ani jedlo vašich predkov sa spoľahnúť nedá.
Mnohí sa snažia o prírodné jedlá bez syntetiky, akoby príroda mala recept na zdravie. Nejde o nič iné než ďalšie ovládnutie preferencií pocitmi. Na pôvode z hľadiska biochémie nezáleží. Látky získané kľudne aj synteticky sú to, čo telo potrebuje. Základné zložky (aminokyseliny, vitamíny, minerály) sú totiž dostatočne mikroskopické aby sme ich vedeli produkovať v čistej forme, kedy je spôsob produkcie ireleventný. Nejde o obhajobu konzervantov, farbív či mikroplastov. Reč je o funkčných zložkách, nie o látkach, ktoré telo nevie spracovať alebo ktoré narúšajú jeho signálnu rovnováhu (napr. glutaman, kofeín, niektoré emulgátory).
"Granule pre človeka" sú provokatívna myšlienka, že človek by mohol pravidelne dostávať všetky živiny, ktoré jeho telo potrebuje, v ideálnom pomere a v okamžite konzumovateľnej forme, takže by nemusel ani klasicky jesť – ale aj tak by nebol spokojný, pretože by nemali tú formu, ktorú jeho chute oceňujú, ktoré vznikli v dobách, keď sa živiny nachádzali rozptýlené v prírode. Napríklad v dobe, keď telo nedokázalo rozlíšiť priamu koncentráciu vitamínu C, uprednostňovalo sladké citrusy a hoci dnes môžeme získať C-čko synteticky vo forme tabletky, podvedomie si stále žiada pomaranč. Nie kvôli skutočnej látkovej potrebe, ale kvôli architektúre zážitku.
V tomto zmysle treba buď oddeliť chuťové štruktúry od prijímania, čo je technicky vzdialený projekt transhumanizmu, alebo dostať živiny do tela v kompromisnej forme, ktorá uspokojí AJ naše staré chuťové štruktúry – čo by sme mali robiť dnes, napríklad jesť jedlá na štýl Poke Bowl. Miesto toho robíme často IBA. Korporácie sledujúce zisk sú maximalizátormi preferencií platiacich zákazníkov. Ak zákazníci hľadajú chuťový superstimul, nie výživovú hodnotu, dostanete na tanier to, NAPRIEK výživovej hodnote.
V porovnaní s týmto konfliktom pocitov a živín je preferencia pre rýchlosť prípravy (doslovne fastfood) sama o sebe racionálny moderný posun smerom ku "granuli". Problémom fastfoodu totiž nie je jeho rýchlosť na tanier zákazníka, ale jeho nízky obsah chýbajúcich živín a prebytok tých, ktorých už aj tak prebytok máme. Vylučovanie je však niečo, čo telo zvládne; ak je prísun v rámci jeho filtračných kapacít. Oveľa horší je nedostatok skrytých mikronutrientov, ktoré nedokáže samo vyrobiť z ničoho. Správna suplementácia je preto prioritnejšia než striktné vyhýbanie sa fastfoodom.
Ak je cieľom zdravá strava, primárnou otázkou je: Ako dosiahnuť, aby ľuďom záležalo viac na živinách a menej na chuti? Odpoveď je príliš veľká pre jeden popularizačný článok. Len vedz, že bez pomoci výživových aplikácií to nepôjde.
Nemožno očakávať, že ich nevedome zosúladíme – že chute bude ekonomické maximalizovať pridaním živín do produktov, ktoré efektívne simulujú povrchovú architektúru jedál, ktoré nás kedysi rozmnožovali. Ľudia musia sledovať živiny PRIAMO aby ohli trh, experimentovať so stravou a suplementami a sledovať dlhodobé reakcie tela na zmeny, nielen jesť to, na čo majú chuť a čo ich uspokojí krátkodobo. Až sa vedomý prístup optimalizácie stane väčšinovým štandardom obyvateľstva, možno očakávať, že korporácie budú viac vyhovovať týmto požiadavkám a celá kultúra stravovania sa posunie.
Momentálne je hedonický dopyt silnejší. Nutričné poradenstvo chat botov berie vážne menšina z nás. Ľudia, ktorí sami od seba zámerne neriešia výživu, ani netušia, čo im zhoršuje krv, čo im chýba v črevnej mikroflóre, či akých neurotransmiterov majú v mozgu nedostatok. Chýba systematizovaný prístup k takejto starostlivosti. To je zásadný zdravotnícky fail. Ale čia je to chyba? Nemôžete očakávať, že spoločnosť, ktorá stále zabíja vedomé bytosti pre púhu satisfakciu z autentickej štruktúry mäsa, bude mať váš stav menej u prdele ako vy sami. Jediný človek na svete, ktorý má predispozíciu starať sa o vašu potravu viac než vy sami, je vaša matka. Starostlivosť matiek je však založená na pocitoch, ktoré bez poznania nestíhajú.
Dnes majú napríklad nezamilované ženy pocit, že rodičovstvo je zahlcujúce, pretože budú musieť riešiť toľko vecí ohľadom jediného, možno dvoch detí a ich výživy, zatiaľ čo kedysi vychovali detí desať keď bol trh s potravinami maličký a bol aj výživovo relatívne slabý. Súčasné obchody sú oproti nedávnej dobe malý raj na Zemi. Dokazuje to, že naša vlastná zaostalosť za prostredím, ktoré vytvárame, je väčší problém, než nedostatok dostupnej výživy. Na to však treba vidieť svet evolučnou optikou, ktorá nie je bežným uvedomením.
Do hedonického vplyvu patrí aj nevinná chuť na ovocie. Stále je to len pocit. Chutnejšie ovocie je pokrok, ale šťavnaté či chrumkavé nutne neznamená výživnejšie. Je to povrchová architektúra, ktorú možno dnes simulovať bez donedávna za to zodpovedajúcich žiadúcich posunov v zložení. Horké púpavové listy sú omnoho zdravšie než sladký banán. Dusené mäso je lepšie než chrumkavá kôrka trojobalu rezňa. Pohár mrkvovej šťavy dáva trvalejšie krídla než Red Bull. Toto všetko však vaša papuľka neocení, treba viac sledovať vnútorný komfort organizmu, dlhodobé dopady a vlastnú energickosť pri konkrétnom type stravy a výživových doplnkov.
Do optimalizačného prístupu patrí až sledovanie obsahu vitamínov, minerálov, antioxidantov, vlákniny, bielkovín, glukózy, a množstva ďalších – a to všetko je pre bežného človeka jeden veľký chaos, kým nenabehne umelá inteligencia s nanobotmi a životosprávnymi aplikáciami a nespravia v našich telách dôsledný poriadok. A ten poriadok bude mať výslednú podobu: "granule pre človeka" plus superstimulácia chutí bez overloadu prijímania. Do tej doby je nevyhnutné experimentovať, sledovať dlhodobé reakcie tela, kopírovať najzdravšie kuchyne (ako je stredomorská) a nezverovať rozhodovanie iba pocitom, ktoré často zlyhávajú vo vypýtaní si živín, ktoré telo potrebuje. Rodiny majú výhodu voči single vlkom, že môžu jeden druhého napomínať o zdravých návykoch, čo je prípad situácie, kedy človeku často chcú ostatní lepšie než on sám.
Inak budeme naďalej zvieratami, ktoré sa samé kŕmia tým, čo ich pomaly zabíja."Hlavne, že to dobre chutí, aj tak umrieme, tak prečo si nedopriať?" – ale pointa je, že v realite sledujú mnohí IBA pocity, a ja tu neodporúčam sledovať IBA živiny, ale AJ. NAKOĽKO? Realisticky, nepreženiete to, podceníte to. Chute sú totiž dominantné a... nikto nad vami nestojí s varechou.
Aspoň dúfam.
