52. Absolútna autorita

Príde k vám niekto a povýšenie povie: "Veda vlastne nič naozaj nevie. Máte akurát teórie - nemôžete vedieť naisto, že máte pravdu. Vy vedci ste zmenili názor na to, ako funguje gravitácia - čo ak zajtra rovnako zmeníte názor na evolúciu?"

Hľaďte na tú hlbočiznú kultúrnu priepasť. Ak si myslíte, že ju prekleniete niekoľkými vetami, čaká vás trpké sklamanie.

Vo svete neosvietených existujú iba autority a neautority. Čomu možno veriť, tomu možno veriť; čomu nemožno veriť, to môžete v pohode zahodiť. Existujú dobré zdroje informácií a zlé zdroje informácií. Ak vedci čo len raz vo svojej histórii zmenili svoje príbehy, potom veda nemôže byť skutočnou Autoritou a už nikdy jej nemožno dôverovať - ako keď pristihnete svedka pri rozpore vo výpovedi, alebo keď prichytíte zamestnanca ako kradne z pokladne.

Navyše, dotyčný považuje za samozrejmé, že zástanca nejakej myšlienky ju musí obhajovať proti všetkým možným protiargumentom a nesmie nič pripustiť. Všetky tvrdenia sú hodnotené podľa toho. Ak ešte aj zástanca vedy pripúšťa, že veda je menej než dokonalá, potom musí byť úplne bezcenná.

Keď niekto prežil celý svoj život zvyknutý na istotu, nemôžete mu len tak povedať: "Veda je pravdepodobnostná, rovnako ako všetko iné poznanie." Prvú polovicu vašej vety vezme ako priznanie viny; druhú polovicu odmietne ako chabý pokus obviniť všetkých ostatných, aby ste sa vyhli odsúdeniu.

Priznali ste, že nie ste dôveryhodní - choď teda preč, veda, a viac nás neobťažuj!

Jedným zrejmým zdrojom tohto myšlienkového vzorca je náboženstvo, ktorého písma údajne pochádzajú od Boha; preto by priznanie ľubovoľnej chyby v nich úplne zničilo ich autoritu; preto je každá stopa pochybnosti hriechom, a vyhlasovať istotu je povinné bez ohľadu na to, či ste si istí alebo nie.

Ale obávam sa, že tradičný školský systém je tu tiež na vine. Učiteľ vám povie isté veci a vy im musíte veriť a musíte ich na skúške naspäť odrecitovať. Keď však niečo v triede povie študent, nemusíte sa tomu podriadiť - (zdá sa, že) máte slobodu súhlasiť alebo nesúhlasiť a nikto vás za to nepotrestá.

Obávam sa, že táto skúsenosť mapuje oblasť viery na spoločenské oblasti autority, príkazov, zákona. V spoločenskej oblasti je kvalitatívny rozdiel medzi absolútnymi zákonmi a neabsolútnymi zákonmi, medzi príkazmi a odporúčaniami, medzi autoritami a neautoritami. Zdá sa, že existuje presné poznanie a nepresné poznanie, tak ako presné predpisy a nepresné predpisy. Presným autoritám sa treba podrobiť, kým nepresné odporúčania možno poslúchať alebo ignorovať podľa osobného rozhodnutia. A veda, keďže sama pripúšťa, že má možnosť chyby, musí patriť do tej druhej kategórie.

Táto hlbočizná kultúrna priepasť medzi autoritatívnou cestou a kvantitatívnou cestou je veľmi otravná pre tých, ktorí ponad ňu hľadia z racionalistickej strany. Je tu niekto, kto verí, že má poznanie spoľahlivejšie než je púhy pravdepodobnostný odhad vedy - ako sú odhady, že Mesiac zajtra vyjde na svojom určenom mieste a v určenej fáze, tak ako to bolo každú pozorovanú noc od vynálezu astronomických záznamov, a ako to predpovedajú fyzikálne teórie, ktorých predchádzajúce predpovede boli úspešne potvrdené na štrnásť desatinných miest. A čo je to poznanie, ktoré ten neosvietený vyzdvihuje nad to naše, a prečo? Pravdepodobne je to nejaký plesnivý starý zvitok, ktorý bol vyvrátený jedenástimi spôsobmi v nedeľu, v pondelok, a v každý ďalší deň v týždni. Napriek tomu je (podľa ich slov) spoľahlivejší než veda, pretože si nikdy nepripustí chybu, nikdy nezmení názor, bez ohľadu na to, koľkokrát ho vyvrátia. Pohadzujú slovom "istota" ako tenisovou loptou, používajú ho zľahka ako pierko - zatiaľ čo vedci sú zaťažení povinnosťou pochybovať, a zápasia, aby dosiahli aspoň štipku pravdepodobnosti. "Ja som dokonalý," hovoria bez ohľadu na svet, "iste som veľmi vysoko nad vami, ktorí sa stále musíte namáhať, aby ste sa zdokonalili."

Nie je nič jednoduché, čo by ste im mohli povedať - žiadna rýchla zdrvujúca odpoveď. Keď pozorne uvažujete, možno sa vám podarí získať si obecenstvo, ak je to verejná diskusia. Nanešťastie však nemôžete len tak vyhŕknuť: "Hlúpy smrteľník, kvantitatívna cesta je za hranicami tvojho chápania, a názory, ktoré tak ľahkovážne nazývaš 'istoty' sú menej isté než tá najmenšia z našich mocných hypotéz." Je to rozdiel celkového životného nastavenia, ktorý nie je ľahké opísať slovami a už vôbec nie rýchlo.

Čo by ste mohli povedať, ako rečník pred obecenstvom? Ťažko povedať... možno:

• "Sila vedy pochádza zo schopnosti zmeniť názor a priznať si, keď sa mýlime. Ak si vy nikdy nepriznáte, že sa mýlite, to ešte neznamená, že robíte menej chýb."

• "Každý môže povedať, že si je absolútne istý. Ťažšie je však nikdy, naozaj nikdy neurobiť žiadnu chybu. Vedci si tento rozdiel uvedomujú, a preto nehovoria, že sú si absolútne istí. To je celé. Neznamená to, že majú nejaký konkrétny dôvod pochybovať o nejakej teórii - aj keby každý kúsok indície ukazoval tým istým smerom, keby sa všetky hviezdy a planéty zoradili ako dominové kocky, aby podporili jednu hypotézu, vedci aj tak nepovedia, že sú si absolútne istí, pretože skrátka majú vyššie kritériá. To neznamená, že by vedci mali menší nárok na istotu než povedzme politici, ktorí sú si vždy takí istí všetkým."

• "Vedci nepoužívajú slová 'nie som si absolútne istý' takým spôsobom, ako ste zvyknutí v bežnej konverzácii. Chcem tým povedať, predstavte si, že by ste boli u lekára na krvnom teste, a lekár by prišiel a povedal: 'Urobili sme nejaké testy, ale nie je absolútne isté, že sa neskladáte zo syra, a je nenulová šanca, že dvadsať víl zložených z inteligentnej čokolády spieva pesničku od Barneyho "I love you" vo vašom hrubom čreve.' Utekajte odušu, váš lekár sám potrebuje lekára. Keď však vedec povie to isté, znamená to, že si myslí, že tá pravdepodobnosť je taká malá, že by ste ju neuvideli ani v elektrónovom mikroskope, ale je ochotný pozrieť sa na vaše indície v tom extrémne nepravdepodobnom prípade, že by ste nejaké mali."

• "Boli by ste ochotní zmeniť svoj názor na niektoré veci, ktoré nazývate 'isté', keby ste videli dosť indícií. Myslím tým, predstavte si, že by sa samotný Boh zniesol z oblakov a povedal by vám, že celé vaše náboženstvo je pravdivé, s výnimkou narodenia z panny. Ak by toto dokázalo zmeniť váš názor, potom nemôžete povedať, že ste si absolútne istí narodením z panny. Z technických dôvodov teórie pravdepodobnosti, ak je teoreticky možné, že by ste o niečom zmenili svoj názor, potom to nemôže mať pravdepodobnosť presne rovnú jednej. Táto neistota môže byť menšia než zrnko prachu, ale musí tam byť. A ak by ste nedokázali zmeniť názor ani keby vám Boh povedal, že je to inak, potom máte problém pripustiť, že sa mýlite, ktorý zrejme prekračuje všetko, čo vám smrteľník ako ja môže povedať."

V istom zmysle je však zaujímavejšia otázka, čo povedať niekomu, keď nie ste pred obecenstvom. Ako začať ten dlhý proces učenia niekoho, ako žiť vo vesmíre bez istoty?

Myslím si, že prvým krokom by malo byť pochopenie, že bez istoty sa žiť dá - že aj keby ste si, hypoteticky povedané, neboli ničím istí, to vám stále neberie schopnosť robiť morálne alebo faktické rozdiely. Parafrázujúc Loisa Bujolda: "Netlač silnejšie, znižuj odpor."

Jedna z častých obhajob Absolútnej Autority je niečo, čo nazývam: "argumentovanie argumentovaním sivou", a vyzerá to asi takto:

• Morálny relativisti hovoria:

• Svet nie je čiernobiely, preto:

• Všetko je sivé, preto:

• Nikto nie je lepší než druhí, preto:

• Môžem robiť čokoľvek sa mi zachce a vy ma nemôžete zastaviť, hahahaha.

       • My však potrebujete vedieť zastaviť ľudí, aby nevraždili.

     • Preto musí existovať nejaký spôsob, ako si byť absolútne istí, inak morálni relativisti vyhrajú.

Obrátená hlúposť nie je inteligencia. Nemôžete dôjsť k správnej odpovedi tým, že otočíte každý jeden riadok argumentu, ktorý viedol k nesprávnemu záveru - to dáva bláznovi príliš podrobnú kontrolu nad vami. Každý jeden riadok musí byť správny, aby matematický argument platil. A neplatí, že keď morálni relativisti povedia: "Svet nie je čiernobiely," musí to byť nepravda, rovnako ako neplatí, že ak si Stalin myslel, že 2 + 2 = 4, musí "2 + 2 = 4" byť nepravda. Chyba (a stačí, ak urobíte jednu) je v skoku z dvojfarebného pohľadu na jednofarebný, že všetky sivé farby majú rovnaký odtieň.

Keby ste si museli vybrať medzi dvoma alternatívami A a B, a keby sa vám nejako podarilo získať určite správnu 100%-nú istotu, že A je absolútne a úplne žiadúce, a že B je suma všetkého zlého a odporného, bola by to postačujúca podmienka na výber A namiesto B. Nie je to nevyhnutná podmienka... Môžete mať neisté poznanie relatívne lepších a relatívne horších možností, a aj tak si vyberať. V skutočnosti by to mala byť rutina.

Pozrime sa, čo ešte potrebujú vedieť? No, že existuje celá racionalistická kultúra, ktorá hovorí, že pochybnosti, otázky a priznanie si chyby nie sú hrozné hanebné veci.

Existuje tu celá tá predstava, že môžeme získavať informácie tým, že sa na veci pozeráme, namiesto toho, že nás o nich presviedčajú. Keď sa pozriete na veci pozornejšie, niekedy zistíte, že sú iné ako ste si mysleli na prvý pohľad; ale to neznamená, že vám príroda klame, alebo že by ste sa mali prestať pozerať.

Ďalej existuje pojem kalibrovanej istoty - že "pravdepodobnosť" nie je to isté ako malý ukazovateľ vo vašej hlave, ktorý meria emocionálnu pripútanosť k myšlienke. Je to skôr miera toho, ako často v praxi, v skutočnom živote, ľudia v istom stave presvedčenia hovoria veci, ktoré sú naozaj pravda. Ak vezmete sto ľudí a požiadate ich, aby napísali sto výrokov, ktorými sú si "absolútne istí", koľko z nich bude správnych? Nie sto.

Dokonca tvrdenia, ohľadom ktorých sú ľudia naozaj fanatickí, majú omnoho menšiu pravdepodobnosť byť správnymi než tvrdenia typu "Slnko je väčšie ako Mesiac", ktoré vyzerajú príliš všedne na to, aby sa nad nimi niekto vzrušoval. Pre každé tvrdenie, ktorým si je niekto "absolútne istý" pravdepodobne nájdete niekoho, kto si je "absolútne istý" jeho opakom, pretože takéto fanatické vyznania sledujú svoj vlastný záujem.

Ak poviete, že niečo má pravdepodobnosť 99,9999 %, znamená to, že si myslíte, že by ste mohli vysloviť milión rovnako silných nezávislých tvrdení, jedno za druhým, čo by vám zabralo asi celý rok, a mýlili by ste sa v priemere jedenkrát. To je dosť neuveriteľné. (Je úžasné uvedomiť si, že túto úroveň istoty dokážeme dosiahnuť výrokom: "Nevyhráš v lotérii".) Nehovorme už teda o pravdepodobnosti 1,0. Keď si uvedomíte, že na fungovanie v živote nepotrebujete pravdepodobnosť 1,0, uvedomíte si, aké absolútne smiešne je myslieť si, že by ste ľudským mozgom niekedy mohli dosiahnuť 1,0. Pravdepodobnosť 1,0 nie je iba istota, je to nekonečná istota.

Ako raz povedal Rafal Smigrodski: Povedal by som, že by sme mali dokázať priradiť matematickým pojmom nevyhnutným na odvodenie Bayesovho pravidla istotu menšiu než 1, a aj tak ho prakticky používať. Nie som si celkom istý, že si vždy musím byť neistý. Možno si môžem byť o niektorých veciach legitímne istý. Ale keď raz nejakému výroku priradím pravdepodobnosť 1, už to neviem nikdy zrušiť. Bez ohľadu na to, čo uvidím alebo čo sa naučím, budem musieť odmietnuť všetko, čo odporuje tejto axióme. Nepáči sa mi predstava, že by som už nikdy nedokázal zmeniť názor.

Vlastne sa mi zdá, že aby sme sa vyhli nepochopeniu verejnosti, možno by vedci mali hovoriť: "Nie sme si NEKONEČNE istí" namiesto "Nie sme si istí". Pretože to druhé v bežnej reči naznačuje, že máte konkrétne dôvody pochybovať.