15. Predstieranie múdrosti

Najhorúcejšie miesto v pekle je vyhradené pre tých, ktorí v čase krízy zostali neutrálni.

- John F. Kennedy, nesprávne citujúc Danteho, známeho odborníka na peklo

Jeden príklad signalizovania dospelosti, ktorému sa oplatí venovať osobitne, je prejavovanie neutrality alebo vyčkávania so záverom s cieľom signalizovať dospelosť, múdrosť, nestrannosť alebo nadhľad.

Príkladom môže byť riaditeľ školy, ktorý prichytí dve deti, ako sa bijú na dvore a prísne povie: "Nezáleží na tom, kto bitku začal, ale kto ju skončí." Samozrejme, že záleží na tom, kto bitku začal! Riaditeľ zrejme nemá k dispozícii dobré informácie o tomto dôležitom fakte, ale ak je to tak, mal by to povedať a neodmietať dôležitosť toho, kto udrel prvý. Keby nejaký rodič skúsil udrieť riaditeľa, videli by sme, ako ďaleko by sa na súde dostal s postojom: "Nezáleží na tom, kto začal." Pre dospelých sú však detské bitky akurát nepohodlné a pre ich pohodlie je nepodstatné, ktoré dieťa začalo, podstatné je iba čo najrýchlejšie bitku ukončiť.

Som presvedčený, že podobne to funguje v medzinárodnej diplomacii, keď veľmoci prísne hovoria menším skupinám, aby okamžite prestali bojovať. Veľmociam nezáleží na tom, kto začal - kto provokoval alebo kto na provokáciu neprimerane reagoval - pretože pre veľmoci je nepohodlné iba pokračovanie konfliktu. Nemôžu si Izrael a Hamas skrátka podať ruky?

Toto nazývam "predstieranie Múdrosti". Samozrejme existuje veľa spôsobov ako skúšať signalizovať múdrosť. Ale skúšať signalizovať múdrosť tým, že odmietam hádať - odmietam sčítať indície - odmietam vysloviť záver - odmietam zaujať stranu - stojím mimo sporu a pozerám zhora povýšeným a pohŕdavým pohľadom - inými slovami, signalizujem múdrosť tým, že nič nehovorím a nerobím - tak toto mi pripadá mimoriadne pozérske.

Paolo Freire povedal: "Umyť si ruky nad konfliktom medzi mocným a bezmocným znamená postaviť sa na stranu mocného, nie byť neutrálny." Školský dvor je skvelým miestom pre šikanujúcich a hrozným miestom pre obete, ak učiteľov nezaujíma, kto začal. Podobne v medzinárodnej politike: Svet, v ktorom sa veľmoci odmietajú prikloniť na niektorú stranu a iba žiadajú okamžité prímerie, je skvelý svet pre agresorov a hrozné miesto pre napadnutých. Ale samozrejme je to veľmi pohodlné miesto pre veľmoc alebo riaditeľa školy.

Časť tohto správania možno teda pripísať číremu sebectvu zo strany toho Múdreho.

Ale časť z toho súvisí aj so signalizovaním nadhľadu. Napokon - čo by si ostatní dospelí pomysleli o riaditeľovi, ktorý by sa naozaj pridal na niektorú stranu pri bitke púhych detí? Nuž znížilo by to jeho spoločenské postavenie na úroveň púheho účastníka hádky!

Podobné to má uctievaný starešina - či už je to generálny riaditeľ, prestížny akademik alebo zakladateľ diskusnej skupiny - ktorého povesť spravodlivého závisí od jeho odmietania vysloviť záver tam, kde sa ostatní pridávajú na niektorú zo strán. Strany sa dovolávajú jeho podpory, ale takmer vždy márne; pretože Múdri sú uctievaní ako sudcovia iba pod podmienkou, že takmer nikdy naozaj nesúdia - tým by sa z nich stali iba ďalší účastníci sporu, o nič lepší než ktorýkoľvek iný.

(Zvláštne je, že sudcovia v skutočnom systéme zákona môžu opakovane vynášať skutočné rozsudky a nestrácajú tým automaticky svoju povesť nestrannosti. Možno vďaka všeobecne chápanej norme, že musia súdiť, že to je ich náplň práce. Alebo možno preto, lebo sudcovia nemusia opakovane rozhodovať v témach rozdeľujúcich kmeň, na ktorého úcte závisia.)

Existujú aj prípady, kde je rozumné počkať s vyslovením záveru, kde ľudia rýchlo vyslovujú závery iba vďaka svojim skresleniam. Ako povedal Michael Rooney:

Táto chyba sa podobá tej, ktorú stále vidím u začínajúcich študentov filozofie: keď sa stretnú s dôvodmi na skepticizmus, namiesto toho sa stanú relativistami. To znamená, že keď je rozumným postupom počkať s vyslovením záveru, priveľa ľudí namiesto toho vysloví záver, že každý záver je rovnako dôveryhodný ako hociktorý iný.

Ale ako sa teda môžeme vyhnúť (súvisiacemu, no odlišnému) pseudo-racionalistickému správaniu, keď signalizujeme svoju neskreslenú nestrannosť pomocou falošného tvrdenia, že súčasný stav indícií je vyvážený? "Veď áno, samozrejme existuje veľa zapálených darwinistov, ale ja si myslím, že nemáme dostatok dôkazov na to, aby sme sa mohli definitívne prikloniť k prirodzenému výberu namiesto inteligentného dizajnu."

Na túto tému si odporúčam zapamätať, že aj neutralita je definitívny záver. Neznamená to stáť nad vecou. Znamená to vyjadriť definitívny a konkrétny záver, že rovnováha indícii v konkrétnej veci povoľuje iba jediný záver a to je neutrálny záver. Keďže aj takýto záver môže byť nesprávny, uprednostňovanie neutrality sa dá napadnúť úplne rovnako ako uprednostňovanie hociktorej strany.

Podobne v otázkach politiky. Keď niekto tvrdí, že aj strana pro-life aj strana pro-choice má dobré argumenty a že by sa v skutočnosti mali pokúsiť o kompromis a vzájomné rešpektovanie, nezastáva tým stanovisko, ktoré je nad oboma stranami debaty o interrupciách. Predkladá tým definitívny záver, ktorý je rovnako konkrétny ako povedanie "pro-life!" alebo "pro-choice!"

Ak máte cieľ zlepšiť svoje všeobecné schopnosti formovať si presnejšie názory, môže byť užitočné vyhýbať sa venovaniu pozornosti emocionálne nabitým témam, ako sú potraty alebo izraelsko-palestínsky konflikt. Ale to neznamená, že racionalista je príliš dospelý na to, aby hovoril o politike. Neznamená to, že racionalista je povznesený nad tieto hlúpe škriepky, do ktorých sa zapájajú iba politickí straníci a mladiství nadšenci.