105. Iba spasitelia

Predstavte si, že je tu ťažko ozbrojený sociopat, únosca s rukojemníkmi, ktorý práve odmietol všetky pokusy o vyjednávanie a oznámil svoj úmysel začať zabíjať rukojemníkov. V skutočnom živote kladní hrdinovia zvyčajne nevykopávajú dvere, ak má záporný hrdina rukojemníkov. Ale niekedy - veľmi zriedkavo, ale predsa - život napodobňuje Hollywood do tej miery, že skutoční kladní hrdinovia musia vylamovať dvere. Predstavte si dve široko oddelené skutočnosti, dvoch hrdinov, ktorí vtrhnú do miestnosti, aby ako prví čelili lotrovi.

V jednej skutočnosti je hrdina taký silný, že dokáže hádzať autá, môže z nosa vyfukovať ohnivé strely, má rentgenový zrak a jeho koža nielenže odráža guľky, ale ich vyparí pri dotyku. Lotor sa opevnil v základnej škole a vzal si ako rukojemníkov vyše dvesto detí; ich rodičia čakajú vonku a plačú.

V druhej skutočnosti je hrdina policajt v New Yorku a rukojemníci sú tri prostitútky, ktoré lotor zobral z ulice.

Zvážte veľmi pozorne túto otázku: Kto je väčší hrdina? A kto s väčšou pravdepodobnosťou bude mať svoj vlastný komix?

***

Efekt svätožiary je, že vnímanie všetkých kladných vlastnosti koreluje. Profily hodnotené vysoko na škále príťažlivosti sú zároveň hodnotené vyššie na škále talentu, láskavosti, úprimnosti a inteligencie.

A tak komixové postavy, ktoré vyzerajú silné a nezraniteľné, čo sú obe kladné vlastnosti, vyzerajú, že majú aj viac odvahy a hrdinstva. A predsa: Aké ťažké to vôbec môže byť správať sa statočne a odvážne, keď ste viacmenej nezraniteľní?

Nepamätám sa, či som nasledujúce niekde čítal alebo či som to vymyslel sám: Zdá sa, že napríklad sláva sa sčítava so všetkými ostatnými osobnostnými črtami. Vezmime si Gándhího. Bol Gándhí najväčším altruistom 20. storočia, alebo iba najznámejším altruistom? Gándhí čelil policajtom s obuškami a vojakom s puškami. Lenže Gándhí bol celebrita a to ho chránilo. Čo zvyšní účastníci pochodu, ktorí čelili obuškom a puškám, hoci by neboli žiadne medzinárodné správy, keby skončili v nemocnici alebo zastrelení?

Čo si Gándhí myslel o tom, že dostal titulky, stal sa celebritou, získal slávu a miesto v dejinách, stal sa archetypom nenásilného odporu, keď riskoval menej než hocikto z tých, ktorí pochodovali s ním? Ako sa cítil, keď niektorý z týchto anonymných hrdinov prišiel k nemu s rozžiarenými očami a povedal Gándhímu, aký je úžasný. Videl vôbec Gándhí niekedy svoj svet z tohto uhla pohľadu? Neviem; nie som Gándhí.

Toto nie je v žiadnom zmysle kritika Gándhího. Pointa nenásilného odporu nie je predvádzať svoju odvahu. To sa dá urobiť omnoho ľahšie, keď sa spustíte z niagarského vodopádu v sude. Gándhí nemal na výber ohľadom toho, že bol trochu, aj keď nie úplne, chránený ako celebrita. A Gándhího činy si vyžadovali odvahu - nie toľko odvahy ako pochodovať anonymne, ale aj tak dosť odvahy.

Skreslenie, na ktoré chcem ukázať je, že Gándhího body za slávu sa v našom vnímaní pripočítajú k jeho oprávnene získaným bodom za altruizmus. Keď myslíte na nenásilie, myslíte na Gándhího - nie na nejakú anonymnú demonštrantku v jednom z Gándhího pochodov, ktorá čelila obuškom a puškám, dostala bitku, musela ísť do nemocnice, celý zvyšok svojho života krívala, a nikto si nikdy nespomenie na jej meno.

Podobne, čo je viac - riskovať svoj život, aby ste zachránili dvesto detí alebo riskovať svoj život, aby ste zachránili troch dospelých?

Odpoveď závisí od toho, čo myslíme slovom viac. Ak si niekedy budete musieť vybrať medzi záchranou troch dospelých a záchranou dvesto detí, vyberte si tú druhú možnosť. "Kto zachráni jeden život, je to akoby zachránil celý svet" môže byť pekný signál na potlesk, ale je to hrozná morálna rada, ak si máte vybrať jedno alebo druhé. Ak teda myslíte "viac" v zmysle "Ktoré je dôležitejšie?" alebo "Ktoré je želanejší výsledok?" alebo "Ktoré by som si mal vybrať, keby som si musel vybrať jedno alebo druhé?" potom je viac zachrániť dvesto než troch.

Ale ak sa pýtate v zmysle, čo je väčšia prejavená cnosť, potom niekto, kto je ochotný riskovať svoj život, aby zachránil iba tri životy, prejavil viac odvahy než niekto, kto je ochotný riskovať svoj život, aby zachránil dvesto, ale nie tri.

To neznamená, že si môžete vedome vybrať ísť riskovať svoj život kvôli záchrane troch dospelých a nechať dvesto školákov osudu, pretože chcete prejaviť viac cnosti. Niekto, kto riskuje svoj život, pretože chce byť cnostný, prejavil omnoho menej cnosti ako niekto, kto riskuje svoj život, pretože chce zachrániť druhých. Niekto, kto si vyberie zachrániť tri životy namiesto dvesto životov, pretože si myslí, že tým prejaví viac cnosti, je tak sebecky fascinovaný svojou vlastnou "veľkosťou", akoby spáchal morálny ekvivalent zabitia.

Je to jeden z tých scenárov wu wei: Nemôžete prejaviť cnosť snahou prejaviť cnosť. Ak dostanete na výber medzi bezpečnou metódou ako zachrániť svet, ktorá nevyžaduje žiadne osobné obete ani nepohodlie a metódou, pri ktorej riskujete svoj život a musíte podstúpiť mnohé príkoria, nemôžete sa stať hrdinom tým, že si úmyselne vyberiete druhú možnosť. Nie je nič hrdinské na tom chcieť byť hrdinom. Je to stratený cieľ.

Skutočne cnostní ľudia, ktorí sa naozaj snažia zachrániť životy, namiesto snahy prejaviť cnosť, budú vytrvalo hľadať, ako zachrániť viac životov s menšou námahou, čo znamená, že sa prejaví menej ich cnosti. Môže to byť mätúce, ale nie je to rozpor.

Nemôžeme si však vždy vybrať, že budeme nezraniteľní guľkami. Potom, čo sme spravili, čo bolo v našich silách na zníženie rizika a zvýšenie rozsahu, všetko zostávajúce hrdinstvo sa dobre a pravdivo prejaví.

Policajt, ktorý nasadzuje svoj život v bojovej línii bez superschopností, bez rentgenového pohľadu, bez super sily, bez schopnosti lietať, a najmä bez odolnosti voči guľkám, prejavuje omnoho viac cnosti ako Superman - ktorý je iba superhrdina.

Ale buďme konkrétnejší.

John Perry bol policajt v New Yorku, ktorý bol zároveň extropián a transhumanista, kde som ho spoznal po mene. John Perry mal o chvíľu ísť do dôchodku a založiť si právnu prax, keď sa dozvedel, že lietadlo narazilo do World Trade Center. Zomrel pri zrútení severnej veže. Nepoznal som Johna Perryho osobne, takže toto nemôžem potvrdiť z prvej ruky; ale veľmi málo extropiánov verilo v Boha a predpokladám, že aj John Perry bol ateista.

Čo znamená, že Perry vedel, že riskuje svoju samotnú existenciu, každý týždeň v práci. Nie je to tak, že by ako väčšina ľudí v dejinách vedel, že má na výber iba ako zomrie, a tak si vybral zmysluplnú možnosť - Perry bol totiž transhumanista; mal skutočnú nádej. A Perry tam šiel a napriek tomu riskoval svoj život. Nie preto, že by čakal nejakú nadprirodzenú odmenu. Nie preto, že by očakával vôbec niečo po svojej prípadnej smrti. Ale pretože tam boli v nebezpečenstve iní ľudia a oni tiež nemali nehmotné duše, a jeho nádej na život nemala väčšiu cenu než ich.

Nepoznal som Johna Perryho. Neviem, či vnímal svet týmto spôsobom. Ale fakt, že ateista a transhumanista môže stále byť policajtom, môže vbehnúť do čakárne v horiacej budove, hovorí o ľudskom duchu viac než všetci mučeníci, ktorí kedy dúfali v nebo.

Takže toto je jeden konkrétny policajt...

...a teraz ten superhrdina.

Ako ten príbeh rozprávajú kresťania, Ježiš Kristus vedel chodiť po vode, tíšiť búrky, vyháňať slovom démonov. Musel to byť pohodlný život: Hrozí hlad? Nakopírujem si trochu chleba. Nepáči sa mi strom? Prekľajem ho. Rimania robia problém? Pošlem na nich Otca. Nakoniec tento čarovný život skončil a Ježiš sa dobrovoľne ponúkol na ukrižovanie. Byť priklincovaný na kríž nie je pohodlný spôsob smrti. Ale ako ten príbeh rozprávajú kresťania, Ježiš to urobil s vedomím, že o tri dni neskôr ožije a potom pôjde do Neba. Čo bola tá hrozba, ktorá pohla Ježiša čeliť tomuto dočasnému utrpeniu nasledovanému večnosťou v Nebi? Bol to život jedného človeka? Bola to skorumpovanosť cirkvi v Judei alebo útlak Ríma? Nie: ako ten príbeh rozprávajú kresťania, v ohrození bol večný osud každého človeka, kým sa Ježiš nechal dočasne priklincovať na kríž.

Ja nechcem až takto odsudzovať človeka, ktorý nie je naozaj taký vinný.

Čo ak Ježiš z Nazaretu nikdy nechodil po vode a predsa vzdoroval cirkvi v Judei podporovanej mocou Ríma?

Nezaslúžilo by si toto viac úcty než na akú si môže nárokovať Ježiš Kristus, ktorý bol iba spasiteľ?

Žiaľ, akosi sa zdá väčším hrdinom ten, kto má oceľovú kožu a božskú moc. Akosi sa zdá, že prejavuje viac cnosti zomrieť dočasne pre záchranu celého sveta než zomrieť natrvalo v konflikte so skorumpovanou cirkvou. Zdá sa to také všedné, akoby mnoho ďalších ľudí v dejinách urobilo to isté.

Pohodlne usadení dvetisíc rokov v budúcnosti môžeme Ježiša zahrnúť všetkou možnou kritikou, ale Ježiš robil to, o čom veril, že je správne, postavil sa proti cirkvi, o ktorej veril, že je skazená, a zomrel za to.

Bez výhody spätného pohľadu od neho sotva možno očakávať, že by predpovedal skutočný dopad svojho života na svet. V porovnaní s inými prorokmi svojej doby bol pravdepodobne pomerne úprimnejší, pomerne menej násilný, a pomerne odvážnejší. Ak neberieme do úvahy neplánované dôsledky, najhoršia vec, ktorú možno o Ježišovi povedať je, že iní to v dejinách urobili lepšie. (Napadajú mi Epikurus, Buddha, Markus Aurelius.) Ježiš zomrel navždy a - z jedného pohľadu - to urobil kvôli úprimnosti. Pätnásť storočí pred vedou náboženská úprimnosť nebola oxymoron.

Ako povedal Sam Harris:

Nestačí, že Ježiš bol človek, ktorý sa premenil natoľko, že Kázeň na hore mohla byť spoveďou jeho srdca. Musel byť ešte aj Synom Boha, narodený z panny a predurčený vrátiť na zem oblaky slávy. Dôsledkom takejto dogmy je umiestnenie Ježišovho príkladu navždy mimo náš dosah. Jeho učenie prestane byť množinou empirických tvrdení o vzťahu medzi etikou a duchovným vhľadom a namiesto toho sa stane samoúčelnou a trochu morbídnou rozprávkou. Podľa kresťanských dogiem stať sa ako Ježiš je nemožné. Človek môže iba vymenovávať svoje hriechy, veriť v neuveriteľné a čakať na koniec sveta.

Vážne pochybujem, že Ježiš niekedy hovoril Kázeň na hore. Napriek tomu si Ježiš zaslúži úctu. Zaslúži si viac úcty než mu kresťania ponechali.

Ale keďže Ježiš pravdepodobne očakával, že jeho duša prežije, nezaslúži si viac úcty než John Perry.