2.4. Náboženstvo je udržiavač triedneho konfliktu

"Ten, kto urobí mierovú revolúciu nemožnou, urobí násilnú revolúciu nevyhnutnou." - John F. Kennedy

"Náboženstvo je dôvod prečo chudobní neútočia na bohatých. Je to skvelá vec na udržanie chudoby ticho." - Napoleon Bonaparte

"Podľa mnohých mýtov je možnosťou, ktorá bohov najviac znepokojuje, to, že ľudia objavia nejaké tajomstvo nesmrteľnosti alebo sa pokúsia kráčať po nebi. Je to trochu ako to, že bohatí vnucujú chudobu chudobným a potom kvôli tomu žiadajú, aby boli milovaní." - Carl Sagan

V minulej kapitole som popísal, ako pomery triedneho konfliktu záujmov v spoločnosti implikujú náboženstvo, a tiež som patrične kritizoval, že náboženstvo robí konfliktnú situáciu udržateľnou. Nevyjadril som sa však k pomerom panujúcim pri procese odstraňovania triedneho konfliktu. Tie vedú k odstráneniu pomerov, z ktorých vyplýva náboženstvo, čo znamená, že štruktúry organizovaných náboženstiev sú motivované podporovať udržanie vypätých pomerov, nie naopak byť tými, ktorí nastolia mier. História štatisticky súhlasí s touto teóriou.

Revolúcie ako skutočné riešenie triedneho konfliktu mávajú anti-náboženské, respektíve anti-upokojujúce tendencie. Vzbury, ktoré majú vodcovskú štruktúru, neriešia triedny konflikt, ale len menia figúrky a spôsobujú násilie - to má od revolúcie ďaleko. Povstanie je revolučné len do tej miery, nakoľko je rovnostárske - nakoľko slabšiu hierarchiu po výhre nad utláčateľmi zavedie.

Revolúcie prinášali pre jednu generáciu krviprelievanie, ale pre všetky nasledujúce menej vykorisťovania, lepší život. Vďaka revolúciám máme súčasné zriadenie, demokraciu. Páni sa báli, že sa im stane to, čo ich susedom, a tak sa z pozícií moci, ktoré sa stali príliš riskantné, radšej stiahli. Čím skôr sa revolúcie udiali, tým skôr odštartovali kurz vývoja ku slobode a tým slobodnejšia je každá jedna nasledujúca generácia, čo je obrovský vplyv, pre ktorý je - zo spätného pohľadu - dôležité prísť s revolúciou čo najskôr. To sa však ťažko dá urýchliť, keďže materiálna situácia je vždy väčším faktorom než ideologická namotivovanosť.

A hoci revolúcie boli krvavé, je dôležité uvedomiť si prečo. Má túto krv na rukách revolucionársky ľud, alebo anti-revolucionárski vládcovia a ich najbližší spojenci, ktorí obyvateľstvu už nedali na výber? Ľud trápil hladomor a dane nepoľavili. Keby voči chudobe prejavili bohatí solidaritu, miesto toho aby povstania potláčali, či už vojensky alebo cirkevným kazateľstvom, a ako opozícia voči demokracii sa stiahli, keď po nej začal ľud volať, revolúcie by prebehli v tichosti - ako sa aj stalo v mnohých krajinách. V týchto krajinách boli silnejšie práve revolučné sily, nie reakčné. No o mierových revolúciách sa nehovorí toľko ako o násilných, čo vytvára dezinformáciu, že "pokrokové postoje obhajujú násilie". Mnohí konzervatívci akoby tvrdia, že revolucionári môžu za násilie, pretože konzervatívcov nútia ich násilne potlačiť.

Samotné presadzovanie blahobytu pre všetkých nemožno viniť za preliatu krv, tú všetku spôsobila reakčná opozícia voči blahobytu pre všetkých, ktorá urobila revolučné časy krvavé práve v katolíckom monarchistickom Francúzsku a neskôr v pravoslávnom cárskom Rusku. Násilie nie je revolúcia - násilie je opozíciou voči revolúcii, je udržiavaním viery v Systém, je výsledkom úspešnosti pôsobenia náboženstva na populáciu. S touto výčitkou by veriaci nesúhlasili, dokonca by im mohlo prísť, že otáčam pravdu naruby.

Avšak logika je taká, že populácia, na ktorú náboženské kázanie poslušnosti nefunguje, bojuje hlasnejšie aj za vyriešenie malých problémov, pre ktoré sú vládcovia pod hrozbou ochotní ustúpiť a drobnými krôčikmi sa tak triedny konflikt rozpúšťa. Keď má systém zdola nahor prevahu, chod udalostí má podobu evolúcie.

Nábožná populácia však zostáva upokojenou a poslušnou až do chvíle, kedy má obrovské problémy, pre ktoré vládcovia nie sú ochotní urobiť obrovské ústupky, čo vyúsťuje v krvavé kúpele vzbúrencov a armády - kedy náboženstvo síce kritizuje eskaláciu, ku ktorej došlo, keďže ľudia, vrátane rozmarov pánov, cirkev neposlúchli - avšak ticho fandí armáde, ktorá udrží hierarchiu, frustrovaných ľudí a vystrašeného vládcu, od ktorého sa náboženstvu dostane väčší úlovok do cirkevnej pokladnice, aby klerici davy upokojili bez nutnosti zmeniť Systém. Ak sa triedny konflikt odstraňuje, potreba náboženstva a aj jeho financovanie klesá. Kto teda môže čakať, že vnútrospoločenský mier nastolí cirkev? Jedine kto nevie, či nechce si priznať, ako to funguje, alebo kto mier nechce, len sa tvári, že áno. Ako zmienil Orwell, biela vlajka chudobných je profašistická.

Náboženskí veriaci obviňujúci z násilia revolucionárov hovoria, že keďže preliata krv je prejavom hneď po vzdaní sa viery v Systém, je dôkazom nemorálnosti to urobiť. Ale čo navrhujú oni? Trpieť tyraniu naveky? Ale nepovedia na rovinu: "Prejavujeme nesúcit voči zdieranému obyvateľstvu a hanobíme pamiatku ľudí, ktorí museli staviť svoju existenciu do boja za sociálnu spravodlivosť a slobodu proti autokracii, ktorú obľubujeme, pretože v hierarchii sa nám darí relatívne viac, keďže sú v nej schopní jedinci, ktorými nie sme, zhora viac potlačovaní."

Zabíjanie zo strany podporovateľov revolúcie išlo cez čiaru racionálneho prístupu v násilných revolúciách, ale považovať to za prototyp ľavicovej politiky je obrátenie faktov hore nohami - pretože ľavicoví alebo pravicoví nie sú ľudia, ale pomery, pričom triedne konflikty, ktorých sú násilné revolúcie vyvrcholením, vychádzajú priamo z lona pravicového Systému. Ľud zlomil ochranu pánov a keď zistil, že môže čo chce, volal po ich odstránení, miesto toho aby len prerozdelil majetok a zaviedol nové právo - pretože starý Systém ľud nevychoval ako veliť, nenaučil ho diskusii, nedal mu vzdelanie a schopnosť dominovať situácii keď sa vášne umiernia, schopnosť preargumentovať pánmi podplatených učencov.

Ale práve toto malo lordstvo predvídať: davová mentalita je hrozná - najmä v nábožných krajinách. Tisíce mŕtvych šľachticov - zabitých oproti iným spôsobom pomerne humánne gilotínou - je však len hlt z toho, čo páni poddaným po stáročia robili. Mohol by som menovať tie mučiace techniky, znásilnenia a bezprávosť, zabralo by to mnoho strán. Ale pre nesprávnosť obviňujúceho ukazovania teokratickým prstom na všetkých, ktorí bojovali za systém zdola nahor, na to pre niektorých kontroverznú otázku pozitívneho dopadu násilných revolúcií na chod dejín ani netreba otvárať.

Povstanie, ktoré je pointou čistého anti-autoritárstva, totiž nie je kladná odpoveď na otázku: "Si proti tejto nadvláde?" - to môže byť len boj o moc, nahrádzanie vlády vlastnou vládou, ktorý je naozaj škodlivý. Povstanie, ktoré je podstatné, je odpoveďou na inú otázku: "Si proti nadvláde samotnej?" alebo inými slovami "Postavíš sa v konflikte na stranu slabšieho?"

"Viera v Systém" je pridanie sa na stranu Silnejšieho, obhajoba morálnosti výhry Silnejšieho, snaží sa tak chrániť pred tyraniou Silnejšieho, a tým podporí týranie Silnejšieho na slabších a tých, ktorí sa pridajú na stranu slabších. (Dobrý Boh - ten silnejší, Zlý Satan - ten slabší.)

"Viera v seba" zasa znamená veriť vo svoju schopnosť poraziť Silnejšieho, obhajobu morálnosti podpory slabšieho, pridanie sa na stranu slabšieho, odporuje tyranii Silnejšieho, a tým odstraňuje tyraniu Silnejšieho. (Príbeh Prométhea - zlý silnejší Zeus, dobrý slabší Prométheus.)

Ľudia často vyznávajú obe v inom kontexte, ale neverte tomu, že reálne konanie jedného človeka preskakuje medzi oboma tendenciami s ľahkosťou. Vierovyznanie je často len zásterka. Keď ide do tuhého, pravda vyjde na povrch. Buď ste viac vyznávačmi jednej, alebo druhej.

Počas španielskej občianskej vojny, keď fašisti bombardovali brániace sa mestá ľudí, ktorí si proste chceli vládnuť sami, hádajte čiu stranu katolícka cirkev tíško podporovala. Takéto veci sa neodpúšťajú. Avšak sa zabúdajú.