1.0. Analýza hypotézy Boha: Úvod

"Ja nechcem veriť, ja chcem vedieť. Robíme náš svet významným odvahou našich otázok a hĺbkou našich odpovedí."

- Carl Sagan, jeden z najúspešnejších popularizátorov vedy

Tu je môj príbeh čo sa viery v Boha týka. Okienko do hlavy jedného ateistu.

Ako dieťa som prirodzene netušil, či by mohol nebeský raj, duše a Boh existovať, takže mi nezostávalo iné ako skopírovať názory okolia. Bol som svedkom toho, ako ateisti a veriaci rovnako presvedčene trvajú na svojich nezlúčiteľných tvrdeniach. Podobne tak moji rodičia zastávali voči sebe opačné postoje. Ako hej? Ani skúsení dospeláci to nevedia? Dohadujú sa o Bohu ako malé deti o vianočnom Ježiškovi. Napokon nie sú o veľa múdrejší než my, deti. Ak všetky tie roky života v tom istom svete nestačia, aby sa zhodli v tak zásadnej otázke, potom spoliehať sa na ich životné skúsenosti nie je cestou pre odhalenie pravdy - takže to musím skúsiť sám. Vzhľadom na názory iných som posadil svoje počiatočné očakávania ohľadom nadprirodzena do stredu pravdepodobnostnej škály - môže to tak byť, nemusí. Neviem. Aspoň zatiaľ. Pozícia agnostika. To bol môj začiatok. Deti sa rodia ako prirodzene veriace rodičom až do puberty, ale to sa nedá v prípade, ak sa rodičia vo veci sami nezhodnú.

Vtedy som sa rozhorčene opýtal sám seba niečo takéto:

"Máme tu cirkev a potom ateistov, obe strany vyzerajú, že sú si príliš isté sami sebou a očividne nedokážu pochopiť ako to vidí druhá strana. Jedni z nich verejne šíria nepravdy, čo je dosť zlé. Nebolo by skvelé, keby sa našiel niekto, kto by objektívne prehodnotil, ako to s pravdepodobnosťou Božej existencie vlastne je? Niekto, kto sa vžije do myslenia oboch strán, pozrie sa na fakty a vysvetlí kúsok po kúsku svoju úvahu tak, že sa nebude dať napadnúť. Skrátka niekto, kto odhalí rozsudok podľa zákonov vyvodzovania záverov z faktov. To by malo byť možné."

Moje malé ja si vtedy toto povedalo. Moje veľké ja sa tým niekým stalo.

Pamätám si, že už na začiatku sa mi nezdalo, že všetky známe vynálezy sú dielom ľudí, žiaden nemáme od Boha a svätých kníh. Alebo aj to, že by niečo ako jemná duša mohlo po smrti človeka prejsť hore do neba cez steny budov a atmosféru bez akéhokoľvek poškodenia. Nevidel som dôvod nespájať moje predstavy o fyzike s duchovnom. Mnoho zo svojho pubertálneho voľného času som strávil témou náboženstvo, úvahami nad rôznymi argumentami a študujúc pravidlá rozumnosti. Strata času? Pre tých, ktorým nezáleží na pravde...

Preto som sa na to dal? Pre veselý záujem po poznaní? Čiastočne. Ale hlavne kvôli frustrácii z iracionality ostatných na túto tému. Začalo to z prirodzenej zvedavosti - opakované pýtanie sa otázky "A prečo?" svojich rodičov až kým prišli na koniec reťaze vlastných vedomostí bolo počas môjho raného detstva časté. Miloval som veľké záhady a zaujímal sa o nadpozemské veci ako vesmír a existenciálne otázky, pretože práve tam zvedavosť vyúsťuje. Téma náboženstva je medzi ľuďmi rozšírenou koncepciou pre zodpovedanie týchto otázok. Lenže moja zvedavosť potrebovala presné poznanie aby som ju nakŕmil, takže som potreboval vedu, alebo skôr vedeckú filozofiu, a vyrástol som na nej - najmä dokumentárne filmy, populárno-vedecké knihy a princípy strategických hier, ktoré som sa väčšinou neučil, ale skôr čerpal inšpirácie a potom sám vymýšľal. Čím hlbšie som v tom plával, tým viac som sa zžil s prístupom "RIEŠ!" Zvykol som si, že odtajňovanie sveta je štandardný prístup normálnych ľudí, tradičné krmivo pre zvedavosť. V matematike a taktických hrách som bol vďaka tomu nadpriemer, na úkor socializácie. Takže bol som introvert presvedčený, že názory viac vybudované na vede sú kvalifikovanejšie a záležalo mi na tom, aby sa rozšírili, aby ľudia mali pravdivé názory, čo je záujem, ktorý za zúfalo dôležitý budem považovať až do svojej smrti.

A potom, keď som sa neskôr zapájal do online diskusií, mimo kukly svojej rodiny a školy, nuž... väčšina anti-vedeckých postojov, ktoré ma občas hnevali a zároveň mi boli ľúto, a inokedy som sa nad nimi zase dobre zabával, išla z náboženskej strany. Treba uznať, že mnoho veriacich filozofické absurdnosti nepíše - ale tí, ktorí ich píšu, sa mimoriadne často hlásia k náboženstvu. Podobne som sa dostával do konfliktu s ezoterickými názormi svojej mamy a v kombinácii s prevalenciou veriacich na online fórach som bol sústavne iritovaný a motivovaný riešiť túto tému. Nikdy som nebol z tých, ktorí nad prítomnosťou konfliktu, aj keď iba názorového, iba mávnu rukou, radšej takzvane nepichajú do hovna aby si ruky nezašpinili a mohli prosperovať v špinavom prostredí. Z postoja verejnej mienky som bol občas až zhrozený. A aby som nemusel byť, čítal som knižky o stredoveku, kedy to bolo ešte horšie a začal som zhromažďovať teóriu, aby som sebe a aj ostatným vysvetlil, na akých princípoch náboženstvo funguje. Bez toho by som sa nezbavil frustrácie a hnevu, ktoré mi vzali chuť venovať sa apolitickej zábave či kariére.

A teraz sa dostávame k pointe tohto článku - neľutujem to. Tie emócie boli oprávnené. A ak si človek myslí, že výpočty sú správne, ale cíti sa s výsledkom horšie než bez neho, je žiadúce dotiahnuť to do akcie a dotiahnuť aj akciu až do konca a neustupovať z dôvodu pohodlia ani o milimeter. Rovnako ako je žiadúce cítiť bolesť druhých ako svoju vlastnú.

Vo svete kde nadprirodzených javov nieto je rovnako cnostné neveriť v ne, ako vo svete s nadprirodzenými javmi v ne veriť, pretože uvedomovať si pravdu a konať na jej základe je to, na čom záleží omnoho viac než na súkromných výhodách nejakého oslepenia pravdy.

Vtedy som si takto explicitne neuvedomoval ako uvažujem, ale viem, že som si nemyslel, že by niekto mohol v záujme vlastnej spokojnosti v spoločnosti ustupovať pred pravdou a vedieť sa tým netrápiť. Keď mi táto možnosť napadla, reagoval som v zmysle: "To by predsa musel byť blázon, kto by oceňoval niečo iné ako pravdivosť. Potom by musel v jeho zmätenej hlave nevyhnutne nastať konflikt záujmov medzi pravdivosťou a tým, čo iné na názore ešte oceňuje, a minimálne niečo z jeho názoru a tvrdení by muselo byť nepravdivé. To by si normálny človek všimol! Pre tieto iné účely máme skvelé umenie beletrie, fiktívnych žánrov, rozprávok, kde sa môžeme krásne pohltiť do fantázie koľko len chceme. A zase do laboratória faktu musíme svoju predstavivosť očistiť od každej fantázie a vážne chcieť vedieť ako to JE. Všetko medzi tým je očividná samozrejmá chyba a treba ju karhať úplne despoticky. Pretože inak by buď zašpinila naše krásne laboratórium, alebo obmedzovala slobodu fantázie."

A predsa, vyvarovanie sa tejto chybe až tak samozrejmé nie je. Samozrejmosť chyby a jej vyvarovania, to je rozdiel. Fajčí sa ďalej, aj keď je na krabičkách "FAJČENIE ZABÍJA" a všeobecne sa vie, že je to pravda, že výrazne skracuje životnosť pľúc. V kontraste s týmto veľkým prehliadaním očividného, nasledovanie zvedavosti po detailoch si tiež pýta svoju daň. Zvedavosť je v konflikte s pohodlnosťou a priamo ju vo veciach súvisiacich s predmetom záujmu vytláča do ostatných oblastí života zvedavého, ktoré tak človek zanedbáva. Vierovyznanie teda funguje ako nástroj odtlačenia zvedavosti človeka od intelektuálnych výšok s cieľom presmerovať jeho produktivitu do ostatných oblastí života.

Táto stránka veci ma však spočiatku nezaujímala a náboženstvo som bral doslova, akoby jeho hlavným dôvodom existencie bolo vysvetliť pozorované, tak ako existencia komentátora v dokumentárnom filme. Je to pozícia, ktorú si nárokuje. Vierouka je tam však skôr racionalizáciou náboženskej praxe, s ktorou sa väčšina ľudí stretne skôr než s teóriou a pochopí, že teória nie je to hlavné. Ja som v kostole bol až neskôr, preto som tú ASMR pointu kolektívnej modlitby nezažil a nebol ňou kúpený pre ignorovanie problémov s teóriou. Videl som najmä zbierku odpovedí na otázky typu čo bolo? a čo sa stane? so silnou podporou dospelého obyvateľstva. Preto ma ako malého agnostika zvedavosť naozaj neznesiteľne hrýzla do hlavy. Kto prisudzuje úprimnú možnosť pravdivosti viery, toho myšlienky sú asi takéto:

"Pánabeka! Ja neviem či moja duša prežije telesnú smrť! Ale to je oveľa zásadnejšia otázka než všetky ostatné; či moje vedomie vyhasne o niekoľko rokov, alebo bude niekde možno NAVEKY. Uvedomujú si ľudia vôbec nekonečný rozdiel medzi jediným ľudským životom a večným životom duše? Mal by som zhromaždiť všetky vedomosti ohľadom tohto a zistiť, či naozaj, a prípadne ako sa dá za života ovplyvniť posmrtný život... neuspokojiť sa s prvou nepreverenou odpoveďou, ale naozaj poctivo to vyskúmať, veď táto informácia presahuje dôležitosť všetkého ostatného! Ak tomu druhí úprimne veria, prečo sa nesnažia horúčkovito zistiť všetkými možnými prostriedkami aká presne tá večnosť po smrti bude? Prečo sú takí pasívni? Veria tomu vôbec? Haló, vy rituálne maškary, chcem to s vami skúmať, nie sa s vami modliť či meditovať... tak asi bez vás, no."

Prečo sa zaujímať o náboženstvo?

Ak je pravdivé:

- budeš v raji žiť navždy

- alebo horieť navždy

- v stávke je osud každého, koho miluješ

- najdôležitejší fakt na svete

Ak je nepravdivé:

- spoločnosť premrhá množstvo času a financií na klamstvá

- nikdy neobjavená pravá povaha reality

- vedenie zastaralými zákonmi založenými na poverách

- spomaľuje vedecký progres dávaním nádeje na neexistujúce miesto realizovateľného

"V akejsi hroznej, zvláštnej, paradoxnej podobe ateisti majú sklon brať náboženstvo vážnejšie ako praktizujúci."

- Jonathon Miller

Ja by som skôr povedal, že v akejsi hroznej, zvláštnej, paradoxnej podobe veriaci zvyknú v drvivej väčšine brať ich náboženstvo na extrémne ľahkú váhu. Ignorovanie otázky pravdivosti náboženských tvrdení ako zbytočného a nezaujímavého filozofovania totiž viac než čokoľvek iné svedčí o tom, že títo praktickí ľudia, často nie-ateisti, sú na úrovni úplnej úprimnosti presvedčenými ateistami spôsobom:

"Emocionálne som ateista. Nemám dôkaz, že Boh neexistuje, ale tak silne to tuším, že nechcem strácať svoj čas."

- Isaac Asimov

Práve nekonzistentnosť, nesúlad správania veriacich s ich vierou, bolo to, čo mi na začiatku najviac smrdelo. Akoby v to všetko neverili, iba si to hrozne silno priali. Je v tom cítiť... hroznú úzkosť.

1.) Ak by naozaj verili, že po smrti bude lepšie, neplakali by na pohreboch, aspoň nie toľko ako presvedčení ateisti, a už vôbec nie viac (čo som ako malý chlapec počudovane pozoroval na pohreboch).

2.) Ak by naozaj verili, že po smrti bude lepšie, bolo by podľa nich dobré aby sa umieralo a super-šťastnou udalosťou by bol koniec sveta, nukleárna vojna alebo niečo iné, čo by spôsobilo hromadný odchod do neba.

3.) Ak by verili, že Boh ich naozaj chráni, tak by napríklad nestavali na kostoloch bleskozvody.

4.) Ak by dobrí ľudia naozaj verili, že zlí ľudia pôjdu do pekla, kde budú trpieť naveky, snažili by sa im zúfalo pomôcť a nie spomínať peklo v zmysle pohrozenia.

5.) Ak by kresťania naozaj verili, že Ježiš sa z vlastnej vôle, vedome a dobrovoľne, obetoval za ich hriechy, čím ich vykúpil, bolo by pre nich jeho ukrižovanie celkovo super-šťastnou udalosťou, záchrana Ježiša z kríža by bola hrozná nehanebnosť a bolo by logické byť vďačným za Judášovu zradu, pretože bola v súlade s Ježišovou vôľou a spásou sveta. Och, toľká radosť, že ho ukrižovali! Sláva krížu! Vyveste všade kríže, to by Ježiša určite potešilo!

Veriaci si zjavne mnohé veci, ktoré sú súčasťou ich viery, naozaj nemyslia, pretože neoceňujú ich pravdivosť, ale vieru v ne. Je to spôsob ako sa vysporiadať s nežiadanými udalosťami, akými... 1.) 2.) smrť, 3.) vyčíňanie prírody, 4.) nespravodlivosť, 5.) ukrižovanie Ježiša... rozhodne sú. Viera samotná je dôvodom, prečo niečomu veriť, nie predmet viery. Ako povedal Gabriel Laub: "Veriaci zostávajú verní viere, aj keď zmenia Boha."

Moja zbierka článkov 1.X Analýza hypotézy Boha je súhrnom racionálnych úvah, ktoré ukazujú, že Boh, rovnako ako iné nadprirodzené nejasne definované emocionálne významné duchovné koncepty, je nevhodné vysvetlenie pozorovaných skutočností, prečo je to zahodenia-hodné ako poctivá vedecká hypotéza (ktorou v prvom rade ani nikdy nebola). Ako ukazujú vyššie uvedené príklady, logická konzistentnosť tvrdení vieru z princípu nezaujíma, netýka sa príčin pre vieru, takže nekonzistentnosť nevyvracia to, o čo viere skutočne ide, a v čom je ako spoločenská inštitúcia efektívna. Kritizuje jej teologické produkty, to je niečo iné.

Budem menovať rôzne argumenty proti hypotéze Boha a rozoberať rôzne argumenty za existenciu Boha - každý jeden sa ukáže po kritickej úvahe byť buď:

1.) logicky neplatný,

2.) platný dokonca v opačnom zmysle, alebo

3.) použiteľný v prospech akejkoľvek inej hypotézy, takže neuprednostňuje práve Boha.

Ale ak už vopred považujete samotné racionálne myslenie za zaujaté v prospech ateizmu, ťažko vám analýza má čo dať. Ak v človeku nie je istý vlastný záujem prebiť sociálne a emocionálne väzby rozumom, jeho postoj môže byť zmenený jedine cez zmenu pôvodných väzieb vyplývajúcich z medziľudských vzťahov, materiálnych podmienok, osobných predispozícií a štýlu života, nie dobrovoľnou literatúrou. Ak sú dvere zamknuté, nezáleží na tom, koľko kľúčov je na tej druhej strane.

"Ak niekto neoceňuje dôkaz, aký dôkaz mu idete poskytnúť aby ste dokázali, že by ho mal oceňovať? Ak niekto neoceňuje logiku, aký logický argument mu môžete poskytnúť, aby ste ukázali dôležitosť logiky?" - Sam Harris

A ja mnohé svoje úvahy nemienim zjednodušovať na detsky pochopiteľnú úroveň aby oslovila aj tých, ktorých toto dumanie mudrcov sledujúcich večerný obzor nudí - mojím záujmom je analyzovať do hĺbky a písať si to ako chcem, nie argumentovať pred publikom za ateizmus, ako to robil napríklad Dawkins v priemernému čitateľovi prispôsobenej Delúzii Boha. Ak sa vyjadrujem nesympaticky formálne ála Sheldon Cooper, tak možno preto, že túto tému naozaj beriem vážne.

Ako alternatívu k náboženskému teizmu na konci analýzy menujem naturalistický panteizmus, pretože uznávam pravidlo, že nie je hodné kriticky posudzovať hypotézu A, ak namiesto nej nemáme vyspelejšiu hypotézu B, ktorá zodpovedá tú istú otázku lepšie a prípadne aj poskytuje emocionálne naplnenie, alebo ho dokonca zväčšuje, ako tvrdím, že tomu je v tomto prípade. O to človeka nechcem ukrátiť.

Toto je celkom iný prístup k Bohu než ako k predmetu viery. Veriaci sa pýta: "Núti ma veda neveriť?" a hľadá zdôvodnenia prečo nie, nejaké nájde, a spokojne vyhlási, že jeho presvedčenie je v súlade s vedou. Ale je TOTO veda?

Pointou viery je uctievať, pointou analýzy je niečo sa dozvedieť. Nie je obhájiteľný dôvod predpokladať, že ak prvý prístup uprednostňuje Boha, mal by ho uprednostňovať aj druhý. Práve naopak - vedomosť znižuje tajomnosť a nepredvídateľnosť javov, zmenšuje pocit ohrozenia, čiže odstraňuje dôvod uctievania. Na základe toho, že veriaci oceňujú konkrétny charakter hypotézy a nie čisto pravdivosť hypotézy bez ohľadu na jej charakter, je logický dôvod predpokladať, že vedecký záver bude iný.

Môžeme si to znázorniť takto:

Pravdivosť = Veda

Pravdivosť + to, čo viera/strana oceňuje okrem pravdivosti = Náboženstvo/Propaganda

Ak za členy na ľavej strane rovníc dosadíme čísla, výsledok pre Vedu musí byť odlišný ako výsledok pre Náboženstvo. Preto je vedecký, analytický, alebo inakšie poctivý prístup k otázke existencie Boha nesprávne považovať za útok na to, čo viera oceňuje okrem pravdivosti, no z princípu musí byť útokom na náboženstvo. A nie je oprávnené hnevať sa, tento krok je matematicky legitímny.

Prečo je sčítanie priorít nešťastné možno ešte aj inak ukázať rovnicou...

Veriaci bude tvrdiť: Pravda + Boh = Život

No to potom tiež znamená: Pravda = Život - Boh alebo Boh = Život - Pravda

Alebo ako znie to otravné heslo: "Mysli skepticky a biblicky."

Mysli = Skepticky + Biblicky

Tiež znamená: Skepticky = Mysli - Biblicky alebo Biblicky = Mysli - Skepticky

Ak máme podmienku, že chceme, aby boli naše slová brané vážne ako pravda, ale máme aj druhú požiadavku, aby boli uspokojivé pre pohladenie duše a ľahší spánok, pričom prvá podmienka nijako nezaručuje túto požiadavku, ale je navyše (+), potom stačí vedieť toto pre konštatovanie, že z týchto požiadaviek vzíde mačkopes ignorujúci protiindície.

A práve to je pointou tohto úvodu. Nie je chybou vedy, ak má odlišné závery ako náboženstvo, je chybou náboženstva, ak týmto záverom vzdoruje, pretože jemu vychádza iný výsledok kvôli nešťastnému sčítaniu priorít, medzi ktorými sa samo zaseklo a stalo sa ukážkovým druhom tohto zaseknutia. Podobne tak mnohí biblisti, odborníci na vieroučenia, považujú doslovné chápanie vieroučení za žánrový omyl - očakávanie historickej presnosti od literárneho žánru, ktorému o niečo také vôbec nešlo.

Chceš riešiť Boha a ateizmus seriózne ako vedci hypotézy: Čo môže byť zničené pravdou, nech je zničené? Ak áno, oprávnene preto oddeľme otázku vhodnosti hypotézy Boha od príčin pre vieru, aby sme o Bohu dokázali uvažovať ako o jednej z hypotéz, ktorej výhra či prehra nás ani neteší, ani nemrzí, ale zaujíma nás výsledok, nech je akýkoľvek. A v žiadnom prípade nemať odpor dozvedieť sa pravdu v očakávaní, že bude deprimujúca.

hudba